Dana Dinková je rodáčka z Bratislavy, absolventka renomovaného Tanečného konzervatória Evy Jaczovej a neskôr choreografie na VŠMU, ktorá prešla výnimočne bohatou a mnohovrstevnou umeleckou cestou. Od tanečníčky, cez choreografku a herečku, až po režisérku, ktorou je dnes. V každej z týchto polôh dokázala zanechať výrazný odtlačok, no v réžii sa cíti najkomplexnejšie.
Dnes pôsobí ako umelecká riaditeľka baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde sa jej podarilo takmer z ničoho vybudovať plnohodnotný baletný súbor. Prináša predstavenia, ktoré nie sú len vizuálne krásne, ale nesú aj hlboké emocionálne a duchovné posolstvo. Jej režijný, ale predovšetkým vo všetkých smeroch jedinečný rukopis je skutočne nezameniteľný.
S Danou Dinkovou sme sa pre Akčné ženy porozprávali:
- o jej umeleckej ceste a tvorbe,
- o hľadaní identity na javisku,
- o nezabudnuteľnom zážitku z Verony,
- ale aj o tom, ako sa z dievčaťa, ktoré na rodinných oslavách tancovalo pre zábavu, stala výrazná postava slovenského umeleckého sveta.
Umelecká duša
V ktorej role sa cítite najlepšie? Ako tanečnica, choreografka, herečka alebo režisérka?
Na toto je veľmi ťažké odpovedať. Každá poloha znamenala určitú etapu môjho života. Začínala som ako tanečníčka. Z tanečníčky sa stala choreografka. Popritom som hrala vo filmoch a napokon som všetko zúročila vo svojej terajšej profesii režisérky.
Čo vám každá umelecká poloha priniesla?
Musím povedať, že všetky pozície alebo umelecké aktivity vždy niesli v sebe dôležitý moment, ktorý ma napĺňal. Vlastne som vďaka nim videla, že je umenie mojím poslaním a na určité obdobie som sa mohla stať akoby inou bytosťou. Vcítiť sa vždy do každej postavy, byť dušou niekoho iného, interpretovať postavu na javisku a odovzdať nejaké posolstvo, či už pohybom alebo umeleckým stvárnením. Vždy to bola akási výpoveď. A ako režisérka som dosiahla vrchol v mojej umeleckej režijnej práci, pretože v nej naozaj spájam všetko, čím som si prešla.
Aké ste boli dieťa? Prejavovali ste sa umelecky už odmalička?
Bola som také malé šidlo, ktoré vždy rodičia podporovali. Musela som sa všade ukazovať a všade som aj tancovala. Keď sme šli na nejakú rodinnú oslavu, upozorňovala som na seba pohybom. Ale až pred niekoľkými rokmi som sa dozvedela, že snom môjho otca bolo byť režisérom. Inak bol novinár, ale teda niekde v mojom vnútri to už zrejme existovalo. No celá moja rodina mala vždy kultúru rada. V aute sme si všetci spievali. Hudba, tanec, pohyb. Toho nám nebolo nikdy veľa.
Začiatky a bohatá fantázia
Zaspomínate si s nami na svoje začiatky v umeleckej sfére?
Keď som bola mladšia, mala som väčšiu trému, zodpovednosť, ale menej skúseností. V tanci som bola odchovaná klasikou, a teda na precíznosti. Všetko muselo byť dokonalé a bez chýb. Ale keď som sa dostala k choreografii, trošku som zmenila vnímanie. Začala som prepájať rôzne umelecké žánre. Folklór, moderný tanec aj balet.
Prečítajte si: Riaditeľka Divadla Štúdio tanca Lucia Kašiarová: V súčasnom tanci sú si muž a žena rovní
Využili ste vaše cítenie pre správne spájanie zdanlivo nespojiteľného, keď ste nastúpili do Štátnej opery v Banskej Bystrici?
Musela som, pretože v opere nebol vybudovaný súbor. Keď som otvorila dvere do baletnej sály, myslela som si, že sa otočím na opätku, ale našťastie som to nespravila. Predtým som pracovala v Štátnom divadle v Košiciach, odkiaľ sa mi podarilo získať do stáleho angažmánu niekoľkých tanečníkov a začala som na nich budovať repertoár. Boli sme ako služobný balet a bolo v našom záujme vydobyť si priestor od vedenia. Nebolo to samozrejmosťou, ako je to teraz.
Ako to teda funguje v súčasnosti?
Teraz sme samostatná zložka a už je našou povinnosťou mať každý rok novú premiéru. Máme vlastnú dramaturgiu a mali by sme sa ďalej rozvíjať. Súbor by mal ďalej rásť aj kvalitatívne, aj čo sa počtu týka. Dúfam, že do budúcna sa to môže podariť a balet bude napredovať. Ale tie začiatky boli naozaj veľmi ťažké, lebo som bola nútená hľadať iné prostriedky na to, ako urobiť celovečerné dielo.
Ako ste si poradili?
Vymyslela som projekt, ktorý tu veľmi dlho rezonoval. Gypsy roots – čili – cigánske korene. V ňom sme spojili klasický tanec, neoklasiku s folkloristami. Urobili sme konkurz na tanečníkov, vytvorili sme tanečnú drámu, ktorá sa udržala v repertoári poriadne dlho. A potom to už pomaličky šlo. Tým, že som začala ako tanečný choreograf písať vlastné diela, zapájala som aj činohru.
Vznikali vďaka vám aj nejaké spolupráce?
Pravdaže. Začala som spolupracovať najmä s hercami zo Zvolena alebo z Bábkového divadla na Rázcestí v Banskej Bystrici. Považovali sme to všetci za také obojstranné obohatenie. Oni sa možno až tak nestretli s profesionálnym tancom vo svojich zložkách a ja som zase začala narábať s úplne iným „materiálom”. Každý herec má svoju jedinečnosť, ale aby ste urobili spoločné predstavenie, tak na to je tam ten režisér, aby to celé dostalo nejakú formu. Bola to pre mňa fajn škola.
Opera je láska
Opera je divadelný žáner, ktorý spája hudbu, divadlo, balet, výtvarné umenie a spev do jedného celku. Kde a ako ste si vytvorili taký výnimočný vzťah k opere?
Žila som niekoľko rokov v Taliansku a moja svokra bola veľmi vášnivá poslucháčka opery, asi tak ako každý Talian. Takže z „baletky” sa postupne stávala fanúšička opery. Našla som si cestu ako sa naučiť počúvať operu.
Ale v opere ste sa pohybovali dlho aj predtým…
To áno, ale ako tanečníčka som nikdy operu nepočúvala. Hoci sme tam účinkovali, vždy sme boli niekde inde. Čakali sme na svoje výstupy a pomedzi to sme sa rozprávali. Teraz hovorím svojim tanečníkom, že nech robíte čokoľvek, či účinkujete v operách, operetách, muzikáloch, nikdy to nepodceňujte, pretože neviete, ako skončíte. Raz sa všetko môže zísť. Ja sama som tiež nikdy nepočítala s tým, že raz budem režírovať operu. A teraz to presne vidím. Aha, tu mi bolo dlho, tu som stratila koncentráciu, prečo tomu tak bolo, čo mi chýbalo… Teraz viem svoje pocity rozobrať. Boli momenty, keď som sa nechala unášať a boli momenty, ktoré ma nebavili.
Spomínali ste, že kým ste prišli do Banskej Bystrice, pôsobili ste v Košiciach…
Tam to bolo také moje umelecké zrodenie, lebo práve divadlo v Košiciach mi dalo ako prvé šancu, príležitosť predviesť samostatné autorské projekty. Potom som sa presunula do stredu Slovenska, ale popritom som hosťovala ako choreograf na rôznych projektoch, či už operných produkciách alebo činoherných aj v Slovenskom národnom divadle. Ale samozrejme, tam som vždy bola ako choreograf vedená režisérom.
Ako to zvládala vaša fantázia?
Moja fantázia, o ktorej ja hovorím, že je nemalá, lebo mám niekedy naozaj veľmi náročné sny, čo sa tvorby týka, bola držaná na uzde, pretože to neboli moje projekty. No boli to vždy skvelé skúsenosti.
Máte nejaký ojedinelý zážitok, ktorý vás formoval v budúcej tvorbe?
V roku 2013 som študovala na Opernej akadémii vo Verone. Stážovala som na opere Nabucco. Ocitla som sa vo veronskej aréne, kde bolo na premiére 15-tisíc ľudí. Keď celé obecenstvo spievalo Va pensiero… Tie emócie na premiére boli nepopísateľné. Ale aj to naštudovanie. Napríklad sme skúšali v priemyselnej hale, aby sme sa vôbec niekde všetci zmestili, pretože len štatistov bolo okolo 500. To bola skutočná megaprodukcia, komunikovať sa muselo vysielačkami. Toto dielo vzniklo v réžii môjho profesora, majstra Gianfranco de Bosia, už bohužiaľ nebohého. Keď som sedela vedľa neho na svetelnej skúške… Ach. Boli to pre mňa nezabudnuteľné momenty.
Prečítajte si: Spisovateľka Júlia Marcinová: Román som písala srdcom. Nedokázala som sa odosobniť
Ste tanečnicou, herečkou, tanečnou choreografkou, ale aj režisérkou. Ku ktorej z týchto profesií máte najvrúcnejší vzťah?
Ja mám vzťah ku všetkému. Vždy hovorím, že prvoradá je duša. Tanec nemôže byť len o tom, či dobre dopnem nohu, dobre vyskočím. Samozrejme, technika je veľmi, veľmi dôležitá, aby ste boli estetickí, čistí, pekní. Ale ak vidíte tanečníka bez duše, bez hereckého talentu, tak zrazu ostane postava mŕtva. Dbám na uvoľnenie duše, na slobodu v myslení a tvorení. Pokiaľ niekoho príliš brzdíte, vždy je to na úkor niečoho. Dokonca aj neznalosť otvára myseľ. Som a vždy som aj bola skôr tvorca duše a nie tvorca cez teóriu.
Rozprávky a hra s emóciami
Rozprávky ako napríklad Malý princ, Ferdo Mravec alebo Kocúr v čižmách nesú váš výrazný rukopis. Čo vás na rozprávkach fascinuje a prečo vám rozprávky takpovediac prischli?
Nebol to môj výber, ale jednoducho väčšinou rozprávky smerujú na mňa. Odštartoval to Ferdo Mravec, ktorý už mal asi trikrát obnovenú premiéru. Potom prišiel Kocúr v Čižmách, neskôr Malý princ. A nedávno to bol môj režijný debut v SND Perníková chalúpka. Vlastne, akoby mi tie rozprávky boli súdené.
Podieľate sa na tanečných choreografiách aj teraz?
Čo sa týka tanca, choreografie, už odovzdávam štafetu hosťujúcim choreografom, a to najmä preto, lebo si myslím, že je to pre súbor dobré, aby sa zoznamovali s iným tanečným štýlom. Tanečníci tým rastú. Čím viac robíte choreografických štýlov, tým viac sa spoznávate s okolitým prostredím. Je to obrovský prínos. Spoznať každý nový pohybový slovník je pre tanečníka len a len dobre. Ja sa viac už sústredím na réžiu a tvorbu, a diela píšem.
Ktoré dielo sa vám tvorilo najťažšie? A ktoré naopak sadlo? A ako vnímate kritiku?
Najťažšie asi Paganini. A dôvod? Opereta, ako ľahší žáner, mi nesedela s jeho povahou. Opereta je krásny, zábavný žáner, ale pre mňa Paganini zábavný nebol. A najlepšie, čo sa mi robilo, bola opera Eva, aj Carmen. To sú také moje dve srdcové záležitosti. Som rada, že si Carmen našla svoje publikum a teda aj kritikov, ktorí ju pozitívne ohodnotili. Niekedy je to totiž tak, akoby som práve kritikou nebola pochopená, ale na druhej strane divák porozumel a to je pre mňa dôležité. Ale vždy nad každou kritikou rozmýšľam, lebo ako sa to povie, bez vetra sa ani lístok nepohne. Každý sme však individuálny a môžeme sa na určitú tému dívať inak a inak aj vidieť. Niekto je menej emočný, niekto viac.
Rada sa hráte s emóciami?
Zbožňujem sa hrať s emóciami. Rada si aj poplačem, pri filmoch, pri knihách. Rada sa nechávam unášať hudbou. Som taký tragéd, takže ja to mám takto veľmi rada.