Autorka knihy Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj sa profesionálne venuje etnológii a tradičnému odievaniu. Výnimočnú knihu s výnimočným príbehom, ktorý mapuje históriu jej rodiny, napísala na základe skutočných udalostí.
Spisovateľka a etnologička Júlia Marcinová v rozhovore pre Akčné ženy prezradila:
- ako sa zrodila túžba, stať sa etnologičkou,
- prečo ju fascinovali rodinné vzťahy a prepojenia,
- kde sa dej knihy románu odohráva,
- čo by nikdy nedokázala odpustiť,
- či už pracuje na ďalšej knihe.
Tradičné odievanie a erotickosť ženského odevu
Júlia Marcinová je autorkou knihy Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj, o ktorej sa určite porozprávame. Najskôr však zájdeme trošku do nedávnej minulosti. Napokon, v minulosti, aj keď trošku vzdialenej, sa budeme pohybovať aj spolu s knihou.
Vyštudovali ste etnológiu. Prečo ste sa vydali práve týmto smerom? Mali ste k tradíciám, rituálom, či folklóru blízko už od detstva?
Paradoxne vôbec. Cielene ma k folklóru nikto neviedol, iba ak v zmysle, že som vďaka rodičom ovládala bežné „ľudovky“ už od detstva a vedela som ich naozaj veľa. V mojej blízkosti však neboli folkloristi aktívni vo folklórnych súboroch, a teda celé moje detstvo sa viazalo na rituály a tradície spojené s Vianocami, Veľkou nocou, s pečenými zemiakmi od prastarej mamy, s rozčesávaním jej bielych vlasov. Tam niekde tá láska k mojim koreňom začala.
Až na strednej škole som sa prihlásila na konkurz do speváckej zložky FS Rozsutec a vtedy bolo rozhodnuté. Počas 10 nezabudnuteľných rokov sa vyprofilovalo moje nadšenie pre folklór a obrovská túžba stať sa etnologičkou. Dala som si cieľ a robila som všetko preto, aby som našla aj tú správnu cestu. Myslím, že sa mi to podarilo.
Prečítajte si: Spisovateľka Susanne Gregor napísala román bez toho, že by to plánovala
Venujete sa tradičnému odievaniu. Veľmi nás v tejto súvislosti zaujala vaša dávnejšia prednáška o erotickosti tradičného ženského odevu. Prezraďte nám viac o tomto spojení…
Tradičný odev ukrýva v sebe množstvo symboliky a má veľa funkcií. Bežne sa nezamýšľame nad tým, čo hovoríme svojmu okoliu našim oblečením – veď v podstate móda sčasti znivelizovala rozdiely. Ale tradičný odev bol otvorená kniha, v ktorej sa dalo prehľadne čítať. Funkcií je mnoho, napríklad obradná, sociálna, sviatočná, vyjadruje status, postavenie, ďalej magická, etická, estetická, erotická a mnohé ďalšie.
Práve tá erotická funkcia odevu mi prišla veľmi zaujímavá z pohľadu tradičného odevu, pretože je tam úzky súvis s morálkou, náboženstvom, spoločenským životom, etiketou. K téme je len minimum literatúry, oveľa viac je z módneho odevu, nie tradičného, preto som si pripravila prednášku na základe výskumu s doplnením literatúry a vznikol z toho veľmi zaujímavý celok. V neposlednom rade som prednášku cielila aj do súčasnosti a do prostredia scénického folklorizmu – a teda akým spôsobom sa erotická funkcia odevu preniesla na scénu.
Napísali ste viacero publikácií o tradičnom odievaní. Akej oblasti sa v nich venujete a prečo?
Výskum tradičného odevu ma fascinoval ešte počas štúdia etnológie v Nitre a venovala som sa mu od magisterského stupňa štúdia. Rôznorodosť odevu vidieckeho obyvateľstva nám závidí celý svet a naozaj môžeme byť hrdí na to, čo všetko na tak malom Slovensku máme a čo naši predkovia dokázali vytvoriť.
Snáď však stojí za zmienku fakt, že mnohé techniky vyšívania nevznikli na Slovensku a prisvojilo si ich najskôr mestské obyvateľstvo, vyššie vrstvy. Takisto mnohé látky k nám boli dovezené. Modrotlač má svoj pôvod v Indii, výšivky zlatými a striebornými niťami v Turecku, harasové zdobenie mužských nohavíc sme prebrali z Balkánu… Na Slovensku sa toto všetko ale tak udomácnilo, až sa vyvinul jeden úžasný komplex odevnej kultúry. Ten sa stal cieľom môjho výskumu a venovala som sa predovšetkým obciam v celom okrese Žilina, ale tiež na Tokaji, no publikačne aj spôsobom výskumu.
Román bez zábran a falošného prikrášľovania
Po niekoľkých publikáciách uzrel svetlo sveta váš román s výnimočným príbehom mapujúcim históriu vašej rodiny. Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o vašich predkoch a blízkych?
Bol to, mám pocit, trochu spontánny nápad mojej starkej. Trávila som s mojimi starými rodičmi z otcovej strany množstvo času, príbehy, ktoré som počúvala, ma veľmi zaujímali, bola som pozorná v počúvaní, čo sa veľmi vnúčatám nestáva. (Smiech) Od detstva ma zaujímali rodinné vzťahy a prepojenie, otázky o mojich predkoch som chcela mať zodpovedané. Písala som si rodokmeň a po rokoch tento môj záujem vyústil do odhodlania napísať román. Nemala som však ani poňatia o tom, ako sa to robí, preto som písala veľmi inštinktívne a srdcom. To je aj v celej knihe cítiť, nedokázala som sa odosobniť.
A prečo práve o mojej rodine? Je to niečo, čím môžem priniesť autentickú výpoveď skutočného príbehu, keďže o nich veľa viem a zároveň mi bolo jasné, že podobné príbehy sa diali úplne všade. Tak si môže čitateľ nájsť vlastné paralely, dokonca prísť na rozuzlenie vlastných nevyriešených rodinných situácií.
Ako dlho kniha vznikala?
Samotné písanie mi trvalo asi rok. Bol to veľmi intenzívny čas, v ktorom som cítila veľa zodpovednosti voči rodine, aj voči potencionálnym čitateľom.
Kde sa dej príbehu odohráva a v akom období?
Príbeh začína rokom 1860 narodením môjho praprastarého otca Michala a práve on je ústrednou postavou knihy až takmer do konca. Vystupuje v nej ako dieťa a do jeho detstva, dospievania, aj dospelosti, či staroby som vsadila príbehy, ktoré sa diali tak v našej rodine, ako aj v celej dedine. Neobišla som jeho odchod ako vojaka do Hercegoviny v 80. rokoch 19. storočia, neskôr 1. aj 2. svetovú vojnu. Veľa udalostí som čerpala z obecnej kroniky, reálne zapísané príbehy som vložila do deja a tie krásne dokreslili príbehy okolo hlavných hrdinov. Príbeh končím rokom 1944, ale s dodatkom, že 2. svetová vojna si zaslúži osobitnú knihu.
Príbeh knihy je písaný bez príkras. Presne v duchu doby a prostredia, v ktorom postavy žili. Ako sa vám tieto informácie spracúvali?
Ako etnologičke v podstate ľahko. Situácie, ktoré sa stali, ma ničím neprekvapovali a mojím cieľom bolo naozaj to drsné dedinské prostredie vykresliť bez nejakého prikrášlenia. Bola to tvrdá doba, ktorá často nepriala nielen láske, po ktorej prirodzene ako ľudia túžime, ale často ani základnej potrebe prežiť. Hlad, vojny, sebectvo, potreba prežiť aj v najkrutejších časoch si vyberala svoju daň. Mala som potrebu pripomenúť to práve v tejto dobe, akú žijeme v súčasnosti. A spätné väzby od čitateľov mi dokazujú, že tá facka bola v mnohých prípadoch naozaj silná. Pre mňa osobne bolo ťažšie písať o smrti alebo ťažkých situáciách mojich predkov.
Vžiť sa do akejkoľvek z opísaných situácií a dať to na papier tak, aby to v čitateľoch zanechalo emóciu, bolo pre mňa asi najviac náročné.
Odpustenie, odvaha, pokora
Silný príbeh vašej knihy je aj o odpustení, odvahe a pokore. Čo by ste nikdy nedokázali odpustiť?
Koľko máme času? (Smiech) Toto je pre mňa veľká téma, pretože odpustenie, odvaha a pokora je nielen o hrdinoch v knihe, ale aj o našom každodennom živote. Keď pri odpustení hovoríme o niečom bežnom, čo sa v živote stáva – nie extrémy, ale zároveň ťažkom, tak u mňa je odpustenie akoby fázové. Emocionálne vyrovnaný pocit v odpustení nemusí prísť tak skoro, môže trvať roky. Ale dôležité je to prvé racionálne odpustenie. Odpúšťam, ale nebuď súčasťou môjho života. Alebo odpúšťam, zabudnem, čo sa stalo a ideme ďalej.
A emocionálna fáza je pre mňa z očí do očí vypovedaná úprimná ľútosť, možno objatie a prajnosť, aby tomu druhému bolo aj napriek všetkému zlému, čo bolo, dobre. Emocionálne a racionálne odpustenie je rozhodne oslobodzujúci pocit. Len väčšinou dlho trvá, kým človek dospeje do tohto vyrovnaného štádia. Neviem, čo by som neodpustila, ale rozhodne racionálne som odpustila už všetko. Je to veľmi individuálne.
Kedy ste sa cítili vo svojom živote najodvážnejšia?
Keď som sa navzdory okoliu postavila sama za seba, za svoje pocity, svoje sny a keď som si pripustila, že s mojou spokojnosťou budú spokojní aj ľudia okolo mňa.
Čo je pre vás symbolom pokory?
Prijať pravdu o sebe samom. Neponižovať sa, ani sa nepovyšovať, žiť v súlade s hodnotami a byť si vedomý tak svojej hodnoty, ako aj hodnoty ľudí okolo. To sa totiž nemôže žiadnym spôsobom vylučovať.
Na záver sa vás nebudem pýtať na novú knihu, tá príde asi vtedy, keď to tak budete cítiť. Alebo už na nej pracujete?
Áno, začala som. (Smiech) Je ťažko hovoriť o nejakom termíne, ale čitatelia sa včas dozvedia. Viac prezrádzať nejdem, no určite sa budem držať línie 2. svetovej vojny.
Začal marec, mesiac knihy… Spomeniete si na knihu, ktorá vás dobre zabavila, a ktorú by ste odporučili aj našim čitateľkám?
Rozmýšľam nad knihou, ktorá by ma zabavila, ale neviem na takú v poslednom čase prísť. Ale keď potrebujem niečo oddychové, čo vždy vyčarí úsmev na tvári, tak jednoznačne pre mňa Lasica a Satinský. A mojou srdcovou záležitosťou je momentálne kniha Z neba spadli tri jablká (autorka knihy Narine Abgarian, pozn. red.). Odporúčam!
Prečítajte si: Spisovateľka Erika Jarkovská: Na dôchodku si budem robiť to, čo naozaj chcem
Kde si sa vydala, tam si mlieko pýtaj
Román napísaný na základe skutočných udalostí sa odohráva v rokoch 1860 až 1944 v Poluvsí, ktoré je dnes časťou Rajeckých Teplíc. Rozpráva príbeh rodiny naprieč generáciami tak, ako sa skutočne stal: bez prikrášlenia, bez zjemnenia, s drsnosťou dedinského prostredia, ale aj s vľúdnosťou obyčajného človeka. Život bol voči hlavným protagonistom neraz neúprosný, no napriek tomu nás silným príbehom sprevádza odpustenie, odvaha a pokora.
Táto výnimočná kniha s výnimočným príbehom mapuje históriu jej rodiny. V románe vystupujú osoby, ktoré svoj život v obci Poluvsie – Rajecké Teplice naozaj prežili a viacerí ho žijú doteraz.
Povedali o knihe:
„Júlia vypátrala a spísala príbehy ľudí zo svojej – blízkej či vzdialenejšej – rodiny. Sú to však aj príbehy iných rodín – našich rodín. Obraz toho, ako sa v danej dobe žilo, a pre mňa osobne ďalší dôkaz toho, že sa nám – aj ľuďom okolo nás – žije tak, aké máme vzťahy. A práve poznanie našej minulosti nám dáva možnosť žiť lepšie – pochopiť našich predkov, ktorých sme ešte stihli spoznať, pochopiť dôvody, prečo sa správali tak, ako sa správali, čo ich tešilo a čo kvárilo, aj keď to možno nikdy nepriznali. Román búra aj akési tiché tabu – bez zábran a falošného prikrášľovania ukazuje, aký ťažký život si navzájom vieme pripraviť, a to len preto, lebo sa staráme do toho, ako majú žiť iní. A že tvrdšie ako chlapská päsť je zatvrdnuté srdce. Staré príbehy by nemali byť zabudnuté, lebo nám pomáhajú byť lepšími. Keď im to dovolíme.“ – Veronika Homolová Tóthová
Zdroj foto: Júlia Marcinová
