Silvia Slafkovská je profesionálna fotografka, ktorá sa už viac než dve dekády venuje fotografovaniu ľudí, výnimočnému zachyteniu ich výrazu, energie, príbehov… Jej rukopis je charakteristický autentickosťou, jemnosťou a hlbokým záujmom o človeka ako takého.
Špecializuje sa najmä na lifestyle a biznis portréty, spolupracuje s firmami, agentúrami aj jednotlivcami. Jej fotky poznáte z médií, LinkedInu, PR článkov či vizuálov úspešných profesionálov.
V rozhovore, ktorý vznikol na aprílovom LinkedInLovers Akčných žien v Bratislave, kde vystupovala Mgr.art Silvia Slafkovská ako spíkerka, prezradila:
- prečo majú ženy obavy postaviť sa pred objektív,
- s akými klientmi sa stretáva,
- prečo občas pri fotení dostáva záchvaty smiechu,
- či sa dá fotenie prirovnať k športu,
- ktoré fotenie bolo najnáročnejšie.
Pohľad fotografa
Ako vnímaš pohľad fotografa na to, ako sa ženy cítia pred objektívom?
Podľa mňa je to najmä o tom večnom spochybňovaní sa. To vidím aj doma. Myslím si, že mám veľmi pekné dcéry, ale aj tak, keď im to hovorím a presviedčam ich o tom, nie vždy mi veria. A pritom to sebavedomie by podľa mňa malo vychádzať najmä z najbližšieho okolia. Začína to už v detstve, výchovou. Samozrejme, nebudem každý deň opakovať: Ty si Vasilisa prekrásna, ale keď vidím, že začínajú o sebe pochybovať, alebo viem, že by im to mohlo pomôcť, tak ich pochválim. Je dôležité vedieť odovzdať úprimnú poklonu. A presne to isté vidím aj pri mojich klientkach. Mnohé o sebe nemajú vysokú mienku. Myslia si, že nie sú pekné, že nie sú fotogenické. Vidím to stále.
Stretávaš sa aj s tým, že majú ženy zábrany už pri samotnom rozhodnutí, či sa vôbec dať fotiť?
Určite. Ľudia sú rôzni. Niektorí majú radi fotenie, ale odhodlávajú sa naň roky. Napríklad až vtedy, keď už desať rokov používajú tú istú fotku na konferencie. Potom je kategória, ktorá sa nerada fotí, ale potrebuje fotky v práci pre svoju prezentáciu. Snažím sa ich vždy povzbudiť, že to zvládneme. Že im viem pomôcť aj s vecami, ktoré im možno spôsobujú fyzický diskomfort. Napríklad často počúvam: Dám sa fotiť, až keď schudnem. Vtedy im hovorím, že nemusíme čakať. Viem pomocou svetla, kompozície či jemného stylingu urobiť snímky, v ktorých sa uvidia tak, ako si prajú, alebo ešte lepšie.
A ďalšia situácia. Často mi ženy už na začiatku povedia: Ja nie som fotogenická. Úprimne, túto vetu sa snažím ignorovať, pretože mám presne opačnú skúsenosť. Mnohokrát vidím pred sebou zaujímavú osobu. Nemusí to byť o kráse, a aj tak tu tá fotogenickosť je. Opäť sa tak dostávame k detstvu či mladosti. Stačí jeden nevydarený pokus, niekto nás kedysi zle odfotil, svetlo nebolo dobré, objektív ani štýl nebol vhodný, a nesie sa to s nami roky. Veríme, že nevieme mať dobrú fotku.
A aké sú reakcie žien po fotení?
Často sú dojaté, niekedy až uveličené, a to ešte pred akoukoľvek úpravou. Hovoria, že som spravila zázrak. A tá vďačnosť je neuveriteľná. Ale čo je ešte dôležitejšie? Vidím, že im to dodá sebavedomie a rozjasní celý deň.
Prečítajte si: Diana Hlaváčová sa do sveta IT dostala náhodou. Dnes je v ňom doma
Referencie a LinkedIn
Akých klientov máš viac? Skôr tých, ktorí sa fotenia obávajú alebo takých, ktorí prídu suverénne a bez zábran?
Rozdelila by som ich na dve hlavné skupiny, na individuálne fotenia a tímové, napríklad firemné. Keď fotím individuálne, teda face to face, venujem sa plne jednej osobe. Často sú to podnikatelia, kouči, majitelia firiem, ľudia s bohatšími skúsenosťami a zaujímavým životným príbehom. Sú to osobnosti. A presne tieto osobnosti niekedy síce nemajú fotenie radi, ale vedia, že ho potrebujú. Vedia, že to musia zvládnuť, a preto veľmi dobre spolupracujú. Navyše sa často stáva, že sa ku mne opakovane vracajú. Niekedy aj po roku s novou témou, s iným projektom.
Čiže fotenie pre nich nie je jednorazová vec, ale súvisí s neustálym osobným a profesijným rozvojom?
Presne. Napríklad, ak sú aktívni na LinkedIne. Tam si postupne „vystrieľajú” svoje najlepšie fotky, a potom si uvedomia, že potrebujú niečo nové, aktuálnejšie. Niekedy im to aj sama pripomeniem. Napríklad jedného kouča som podpichla, keď som videla, že už rok používa tú istú fotku pri každom poste. Napísala som mu komentár, či mu nevadí, že pije rok starú kávu.
Takže referencie a prepojenia hrajú veľkú rolu?
Určite. Mnohí klienti sa ku mne dostanú cez odporúčania, či už priamo, alebo nepriamo. Napríklad niekoho dlho sledujú na LinkedIne a zvažujú, ale keď zrazu uvidia, že aj ich známy alebo kolega sa u mňa fotil, vedia, že už nemajú prečo váhať. Chápem, že niektorým ľuďom, napríklad ženám z marketingových oddelení vo väčších firmách, môže prísť riskantné osloviť niekoho, koho nepoznajú osobne. Veď na sociálnych sieťach môžeš pôsobiť akokoľvek, ale v realite ide o úplne iné veci. Napríklad ako zvládaš stres, dynamiku tímu, fotenie pod časovým tlakom. Preto sa pri firemných foteniach niekedy rozhodnú až potom, ako uvidia výsledky z iných firiem, s ktorými som už pracovala.
A opäť sme pri LinkedIne. Ten je zjavne dôležitý najmä pre túto skupinu ľudí…
Áno, LinkedIn je veľmi špecifická platforma, zaujímavá téma. Práve tu sa fotky využívajú naplno. Na prezentáciu osobnosti, na PR, na vystupovanie v médiách. Každý si volí svoj hlavný komunikačný kanál, niekto ide cez médiá, PR články, iný cez vlastný web či LinkedIn. Tí, ktorí sú tam aktívni, to aj viac „boostujú”, aktualizujú vizuál a starajú sa o konzistenciu.
Rekordy a špecifické skupiny
Spomínala si, že pri firemných foteniach ide často o veľké množstvo ľudí…
Sú to väčšinou jednodňové akcie, kde nafotím desiatky ľudí. Štandardne ide o približne 10 ľudí za deň. Pod túto hranicu je to ešte relatívne v pohode. Ale už som mala aj oveľa väčšie počty.
Aký bol tvoj rekord?
Maximum z firemného fotenia bolo 50 ľudí za deň, ale kedysi dávnejšie som fotila kampane pre SaS-ku, pre Sulíka… Keď sa dostali do parlamentu, sprevádzali ich moje billboardy a vtedy som fotila všetkých členov. To bolo tak 60 až 70 ľudí za deň.
To znie poriadne intenzívne…
Je to fakt „záhul”. Ale práve takéto skúsenosti posúvajú moje hranice. Zistím, čo všetko zvládnem, kam sa viem posunúť po fyzickej aj psychickej stránke. Človek si cibrí trpezlivosť, energiu a výdrž. A nie je to len o fotení. Každá osoba so sebou prináša inú energiu, inú dynamiku. S niekým to ide ľahko, plynule, s niekým je to ťažšie, a práve to ťa vie psychicky vyčerpať.
Vidíš rozdiely medzi rôznymi profesijnými skupinami? Sú niektoré pre teba ako fotografku „prijateľnejšie“ než iné?
Áno, určite. Po čase už človek vie odhadnúť, s ktorými typmi ľudí sa mu pracuje ľahšie. Sú sektory, kde sú ľudia prirodzene uvoľnenejší, viac otvorení a potom sú odvetvia, kde to ide trošku ťažšie. Jednoducho povedané, pôsobia na mňa trochu „suchšie”. Postavia sa predo mňa a povedia: Tak čo mám robiť? A to je celé. Musím im presne hovoriť, ako sa tváriť, ako sa postaviť. Niektorí mi naopak pomôžu svojou prirodzenosťou, ja ich len jemne usmerním. Ale pri iných musím doslova „vyskladať” celý postoj. Každú ruku, každú nohu, pohľad, výraz.
Prečítajte si: Bronislava Švrčková: Toxický vzťah spoznáte podľa pocitov, ktoré vám bránia slobodne dýchať
Fotenie nie je sedavé zamestnanie
Mne sa práve pri našom fotení potvrdilo, že ty ako fotografka musíš mať neuveriteľnú kondičku. Fyzickú aj mentálnu. Hľadáš tú najlepšiu pózu, správne svetlo, správny uhol a niekedy to trvá…
Sedavá robota to rozhodne nie je. Už len potom, keď fotky upravujem. Ale neobsedím dlho ani pri upravovaní a ani nemusím. Už pri fotení sa snažím nastaviť ľudí prirodzene, vďaka čomu mi potom úprava nezaberá veľa času.
Urobíš maximum vlastne v rámci tej prípravy…
Áno, presne tak. A hlavne nepredávam veľké množstvo fotiek a zároveň nerobím rozsiahle úpravy.
Problém nastáva, keď klienti dlho váhajú s výberom termínu a potom chcú všetko naraz. Stáva sa ti to často?
Niekedy čakám na rozhodnutie niekoľko týždňov, a potom sa viacerí ozvú naraz a všetci chcú termín do troch dní. Niektoré prípady sú fakt extrémne. Ale tí, čo sa ozvú neskoro, musia rátať aj s tým, že si počkajú. A musia byť trpezliví, lebo niečo ide rýchlo, ale niečo jednoducho potrebuje svoj čas.
Takže je to niekedy trochu ako šport. Akčné…
Presne! Je to doslova akčné fotenie, a práve pri tom našom to platilo dvojnásobne. Boli sme v úplne novom prostredí, ktoré som ešte nemala „nakukané“. Bežne si chránim chrbát tým, že fotím so statívom, ale tam to nešlo. Keď nepoznáš priestor, potrebuješ sa hýbať, skúmať uhol, reagovať.
Čiže vtedy statív skôr zdržuje?
Áno. Pri štandardných firemných foteniach, kde fotím celý deň jedného človeka za druhým, ide všetko zo statívu. Je to technicky stabilnejšie, vieš lepšie kontrolovať kompozíciu aj svetlo. Ale pri takýchto akčnejších a inšpiratívnych foteniach pracujem z ruky. Sme vo švungu, ladíme sa a ide to prirodzene.
Mala som pocit, že si pri fotení úplne zabudla na okolie, že si bola vo svojom svete…
Keď mám pred sebou peknú modelku, ktorá ma inšpiruje, vnímam len tú chvíľu. Je to ako keď herec vstúpi na javisko. Zrazu zabudne na bolesť, na únavu, na všetko. A tak to mám aj ja pri fotení. Vtedy viem, že som na správnom mieste.
Hlboký rozhovor
Mne sa veľmi páčilo, ako si rozprávala o svojej práci, že ju vnímaš ako rozhovor medzi tebou a tým konkrétnym človekom. Je to vlastne také neviditeľné prepojenie, ktoré vzniká pri každej fotke, pri každom slove. S každým živím fotografovaným objektom vzniká vlastne vzťah…
Pre mňa je to už taký prirodzený prostriedok, alebo cesta, ako si dobre pokecať so zaujímavými ľuďmi. Niekedy je to jasné, rýchle, všetko sa deje vo veľkom tempe. Ale inokedy, keď sa čaká, napríklad na líčenie alebo keď nás je viac na pľaci, je zrazu viac priestoru. A to sú presne tie chvíle, keď si rozšírim obzory, nazriem do sveta rôznych ľudí. Lebo niekedy som priamo v ich firmách, inokedy v úplne súkromnom priestore. A veľmi si to vážim.
Vždy pri tom vzniká také „fotografické súkromie“. Nechcem to nazývať intimitou, aby to neznelo priveľmi osobne, ale naozaj je to isté neviditeľné prepojenie. A väčšinou je to zážitok aj pre tú druhú stranu.
Mám veľmi rada, keď mi ľudia povedia: Fotenie neznášam, ale toto bolo úplne super, ani som si nevšimol, že sa niečo deje. Špeciálne muži sú často „ťažký prípad”, chcú to mať rýchlo za sebou. Ale keďže muži majú aj svoj špecifický zmysel pre humor, tak to vieme často otočiť na žart.
A niekedy prichádzajú aj záchvaty smiechu, hlavne pri dlhších firemných foteniach. Musím sa sústrediť, a potom stačí jeden malý impulz, niekto niečo povie, spraví, alebo mne niečo napadne a začnem sa smiať. To je presne ako v detstve, keď sa smeješ, aj keď nesmieš. A presne to sa stáva, keď niečo trvá dlho, keď sa všetci maximálne koncentrujú, a zrazu niečo praskne. Je to taký ventil z prílišnej koncentrácie.
Aká je tvoja naj skúsenosť, na ktorú rada spomínaš? Možno nejaký vtipný príbeh…
Našťastie je viac tých lepších, ale na jeden brutálny si pamätám. Mala som klienta z Prahy, fotenie bolo na produkt s modelkou, teda reklamné fotenie. Klient zabezpečil modelku, začalo sa chystať – make-up, kostýmy, ateliér pripravený. Všetko vyzeralo super, keď zrazu vypadla elektrina. Šla som zistiť, čo sa deje a zistila som, že to nebola bežná porucha. Majiteľovi ateliéru elektrinu vypli pre nejaké nezaplatené faktúry. On sa ale tváril, že to nič nie je, že to zapne sám. Povedal, že do polhodiny to pôjde. Tak som sa vrátila späť ku klientovi a tvárila sa, že všetko je v poriadku. To bolo asi najdlhších 30 minút v mojom živote. Krvi by sa mi nikto nedorezal.
Máš aj inú príhodu?
Raz sme napríklad fotili stylistku, ktorá bola zároveň tvárou kampane. Medzi ňou a agentúrou ale vzniklo nedorozumenie. Oni si mysleli, že si ako stylistka prinesie vlastné oblečenie, a ona čakala, že jej ho zabezpečia oni. Takže sa všetci stretli v ateliéri, pripravení… a oblečenie nikde. Našťastie zareagovala veľmi rozumne. Hneď si dala poslať veci zo svojho šatníka a všetko zachránila. Namiesto toho, aby začala panikáriť alebo sa hádať, situáciu rýchlo vyriešila. Tieto skúsenosti ma naučili, že už ma len tak niečo neprekvapí. Na foteniach sa často niečo stane, niečo vybuchne.
Čo fotíš najradšej?
Najradšej som vždy fotila ľudí. Už sa toľko nevenujem reklame, ale skôr biznisovým, portrétovým fotografiám. Ale nie je to úplne typický „formálny” portrét. Skôr by som povedala, že sú to také biznisovo-lifestyleové fotky. Prirodzené, uvoľnené, ľudské. Je to taký môj vlastný štýl, v ktorom sa spája to, čo som robila predtým v reklame, s tým, čo ma baví teraz.
Máš rada overené situácie alebo si skôr za nové miesta, nové typy alebo štýl fotografie?
Nejaká klasika je fajn, ale veľmi ma baví, keď môžem do fotenia priniesť niečo netradičné alebo keď je klient otvorený aj trochu „uleteným” nápadom. Vždy je pre mňa dôležité, aby sme si ešte pred fotením dobre sadli a porozprávali sa, aby sme si vyjasnili, čo je zámer, aký má byť výsledok. Keď cítim, že je klient naladený na čosi kreatívne, veľmi rada navrhnem niečo netypické, vymyslím koncept, prípadne ho podporím v jeho nápade. Niekedy aj odporučím, nech si klienti pozrú nejaké inšpirácie, napríklad na Pintereste alebo vo fotobankách. Ak je to potrebné, vypýtam si aj pár kľúčových slov. Ako sa chcú prezentovať. Či má byť jasná dôveryhodnosť, úspech, hrdosť… To mi potom pomôže lepšie nastaviť samotné fotenie tak, aby výsledok zodpovedal tomu, ako sa chcú ukázať svetu.
Hovorila si, že na začiatku, predtým než sa čokoľvek udeje, si toho človeka navnímaš ako celok z každej strany, aby si porozumela jeho potrebe alebo teda tomu jeho smerovaniu. A to je podľa mňa základ všetkého, a to sa ti aj perfektne darí…
Ďakujem. A áno, vždy si naštudujem človeka po rôznych liniách. Na jeho sociálnych sieťach alebo čo mi ponúkne Google, aby som vedela, čo je reálna fotka z konferencie a čo je potom akoby predstava jeho samého o sebe. Lebo to býva kameň úrazu, že on seba vidí úplne inak, než ho vlastne vidíme my v prvom momente. A práve preto nikoho nikdy nepresviedčam, že na fotke vyzerá dobre, ak on ten pocit nemá. Lebo to nepomôže. Môžem si myslieť, že mu to svedčí, ale ak to necíti on sám, tak to nebude fungovať. Vždy je z fotky cítiť, keď je niečo nasilu. Preto je celý proces o spolupráci.
Fotíme rovno do počítača a priebežne si prezeráme zábery. Sledujeme, či ideme správnym smerom. Bavíme sa o výraze, o tom, čo vyžaruje, čo komunikuje. Lebo darmo niekomu urobím fotku s hollywoodskym úsmevom, keď si on nakoniec vyberie prísny „poker face”. Aj to je súčasťou toho navnímania. Vedieť, kde sa cíti autenticky.
Prvý moment, náročná skúsenosť, čaro dobrého fotografa
Čo si všímaš na človeku ako prvé?
To je zaujímavá otázka. Ťažko ale povedať niečo univerzálne, no ak mám byť konkrétna, všímam si úsmev, nos. Niekto môže mať veľký nos, malé oči, čokoľvek, ale keď má pekný úsmev, tak to celé zachráni. Úsmev je jednoducho najkrajší filter.
A keď ho vie ten človek dať aj „na požiadanie”, tak si hneď poviem: Super, toto pôjde. Ale nie vždy je to také jednoduché. Niekedy dolujeme len malý pohyb kútikom úst. Lebo vieš, smiech nie je to isté ako úsmev. A občas je naozaj výzvou ten jemný, prirodzený úsmev vôbec dostať.
Najnáročnejšia skúsenosť… Bola taká?
Jednoznačne fotenie s lekármi a docentmi z onkologického ústavu. Tam sa ľudia jednoducho zabudli usmievať. Ich práca je extrémne náročná, denne riešia život ohrozujúce situácie. A zrazu majú ísť na fotenie? Prišlo im to ako zbytočnosť.
Mnohí z nich prišli na fotenie, akoby ich tam muselo dotiahnuť niekoľko koní. Bolo cítiť, že tam nechcú byť. Po dvoch záberoch si mysleli, že je hotovo. A ja som si musela veľmi rozmyslieť, čo im vôbec poviem, aby mi neutiekli. Ale zároveň ich úplne chápem. Boli to často starší ľudia, 60, 70, 80-ročné kapacity. A pri fotení išlo aj o ich sebavedomie. Mnohí si mysleli, že nie sú pekní, že už nie sú fotogenickí. Takže tam bola kombinácia profesijného odstupu a osobného pocitu.
V čom tkvie tajomstvo dobrého fotografa?
Úprimne, podľa mňa je úplný „prúser”, keď je fotograf ticho. Keď len stojí, fotí a čaká, čo daný človek urobí sám. Bez akýchkoľvek inštrukcií. Takto to proste nefunguje. Ja ľuďom vždy počas fotenia hovorím, čo majú robiť. A v podstate som im takým ich zrkadlom. Hneď im reflektujem, čo vidím, ako to pôsobí. Aby sme spolu vytvorili niečo, čo bude vo výsledku dobre hrať.
Už sa mi viackrát potvrdilo, že keď sa niečo páči mne, väčšinou sa to páči aj tomu druhému. Môžem veriť svojmu pocitu. Rokmi sa mi vyformoval zmysel pre to, čo funguje. A ak mám z fotky dobrý pocit ja, zvyčajne sa to stretne aj s tým, čo si želá klient.
Zdroj foto: Silvia Slafkovská