Obľúbený herec Števo Martinovič je známy svojím humorom, no v skutočnosti je hanba niečím, s čím vnútorne pracuje celý život.
V rozhovore nám prezradil, ako sa z utiahnutého študenta konzervatória stal človek, ktorý hľadá katarziu na javisku a inšpiráciu v ďalekej exotike. Ale aj to, prečo ho cesta do Brazílie vyviedla z omylu o treťom svete a či so známymi tvárami, ako Evelyn či Karin Haydu, objavuje svet najradšej.
Čo Števko odkazuje akčným ženám?
Aká je vaša osobná skúsenosť a nakoľko je hanba vo vašom živote prítomná?
Hanba je niečo, s čím pracujem v podstate celý život. Je totiž prirodzenou súčasťou mojej hereckej profesie – či už ide o trému pred vystúpením alebo o odvahu vnútorne sa prejaviť. Keď som ako štrnásťročný nastúpil na konzervatórium, zistil som, že som plný rôznych blokov a nánosov tejto emócie. Pedagógovia nás však postupne učili otvárať sa a ja som si prirodzene osvojil schopnosť ísť aj cez tieto bariéry.
Som človek, ktorý sa hanbiť vie, a myslím si, že v určitej miere je to aj potrebné. Inak by sme všetci chodili po ulici nahí a nadávali si. Zároveň som však bol od malička vedený k tomu, aby som o svojich problémoch rozprával a analyzoval ich. Niekedy to zachádza až do opačného extrému – v témach sa rýpem natoľko, že by mi možno prospelo trochu ubrať.
Čo vám teda pomáha najviac, keď sa k slovu dostane hanba?
Nadhľad, cestovanie, šport a spoznávanie iných národov. Baví ma sledovať ľudí, ktorí fungujú úplne inak. Samozrejme, nechcem skĺznuť k predsudkom alebo škatuľkovaniu mentalít, ale konkrétne ma inšpirovala napríklad nedávna cesta do Brazílie. Na prvý pohľad je vidieť, že tí ľudia žijú živelnejšie a s oveľa väčším nadhľadom. So situáciami sa vyrovnávajú pohybom, tancom a spevom. Práve tento prístup je pre mňa nesmierne inšpiratívny.
Spomínali ste Brazíliu. Čo vás na tejto krajine najviac očarilo a čo z jej atmosféry by ste si chceli „importovať“ do svojho života tu na Slovensku?
Jednoznačne ten neskutočný náboj, ten ich „vibe”. Brazília je piata najväčšia a siedma najľudnatejšia krajina sveta a v jej vnútri cítiť vplyv bohatej, hoci náročnej histórie. Od stôp otrokárstva a silného portugalského vplyvu až po veľmi výrazné japonské či nemecké komunity. Všetko je to zvláštne premiešané a každý národ tam priniesol kus seba. V rámci jednej krajiny tak človek zažije fascinujúci exkurz do antropológie a spozná spolužitie rôznych kultúr.
Celé je to navyše podčiarknuté hudbou a tancom. Brazílčania žijú živelnou sambou, ktorú strieda bossa nova – tá je zase skôr šansónová a príjemne melancholická. Priznávam, že som sa na túto hudbu poriadne namotal. Hneď po návrate som si vytvoril latino playlist a v pochmúrnych dňoch si ho doma púšťam veľmi často.
Čo vám ešte okrem spomínaných aktivít pomáha udržiavať si vnútornú rovnováhu?
Mám pocit, že na mňa veľmi priaznivo vplýva aj moje povolanie. Svoju prácu milujem a divadelné predstavenie vnímam ako proces, ktorý je katarzný nielen pre divákov, ale aj pre nás hercov. Ak sa predstavenie vydarí a vidím šťastné publikum, napĺňa ma to rovnakým šťastím. Je to pre mňa v podstate očisťujúci zážitok.
Odchádzate teda z javiska s pocitom väčšej ľahkosti?
Rozhodne áno. Neraz sa mi stalo, že som do divadla prišiel s nejakým osobným problémom, no vďaka vydarenému predstaveniu sa ten pocit akoby sám rozplynul. Udialo sa to bez toho, aby som do toho musel vedome zasahovať alebo sa tou témou počas hrania vôbec zaoberať. Jednoducho sa to na podvedomej úrovni celé vyčistilo.
Znamená to, že nemáte problém s prenášaním práce domov?
Prácu ako takú si domov nenosím, ale, samozrejme, emóciám alebo určitým vzťahovým dozvukom sa človek úplne vyhnúť nedokáže. Kedysi som o sebe tvrdil, že som ten najracionálnejší človek, akého poznám. No pod vplyvom herectva a odborného vedenia som sa stal veľmi emocionálnym. Niekedy je ťažké tie pocity oddeliť, pretože sme v našej profesii neustále vedení k tomu, aby sme s emóciami pracovali. Nechcem povedať, že sme priam precitlivení, ale táto citová investícia sa skrátka prirodzene prelieva aj do súkromného života.
Vráťme sa ešte k téme cestovania. Akú spoločnosť si na svoje výlety vyberáte najradšej?
Väčšinou cestujeme v našej osvedčenej partii. Veľmi rád cestujem so svojou kolegyňou Karin Haydu. Keďže spolu veľa hráme, sme už v podstate dokonale zohratí a náš vzťah je až taký „kamarátsko-súrodenecký”.
Potom je tu Evelyn. S ňou je cestovanie, najmä v Latinskej Amerike, čistá jazda. Je to človek, ktorý ma dokáže neskutočne rozosmiať a pobaviť, takže sa s ňou na cestách stále len smejem. Rovnako rád cestujem s Lukášom Dózom. Lukáš sa vie okamžite naladiť na správnu vlnu, je to rodený pacifista a do každej situácie prináša absolútny pokoj a dobrú náladu. Dopĺňajú nás aj ďalší kamaráti z úplne iných profesií, čo vytvára veľmi zaujímavú a obohacujúcu súhru. Celé to spolu skrátka výborne funguje.
Máte z vašich ciest aj nejakú vtipnú historku?
Tých historiek je milión! Do Brazílie som prišiel maximálne pripravený – mal som aktivované e-sim karty, duos simky a v hlave scenáre, ako ma na každom rohu okradnú. Vôbec som netušil, koľko hotovosti si mám zameniť. Žil som v predstave, že idem do rozvojovej krajiny tretieho sveta, hoci je Brazília jednou z najvyspelších ekonomík. Úplne som sa netrafil.
Stali sa mi dve veci. Tou prvou bolo stretnutie v São Paule. Je to dvanásťmiliónové veľkomesto plné parkov a galérií, ale sprevádzali ma pohľady na zamrežované okná, ktoré vo mne stále udržiavali ostražitosť. Stretol som sa tam s kamarátom, Brazílčanom, ktorého som nevidel 19 rokov. Spoznali sme sa kedysi v Bratislave, kam prišiel ako študent obdivovať komunistickú architektúru.
Ako sme tam tak sedeli, ja stále plný tých predsudkov a strachu o veci, opýtal som sa ho: A čo vy tu v São Paule vlastne robíte vo voľnom čase? On sa na mňa pozrel a vraví: A čo robíte vy v Bratislave? V tej sekunde som si uvedomil, aké malicherné je pýtať sa človeka v takejto obrovskej metropole, či má vôbec ako tráviť voľný čas. My v Bratislave máme pocit, že máme všetko, ale oproti nim sme vlastne len malá dedinka.
A druhá príhoda?
Tá bola z pláže. Prišiel som tam s úplne maličkou hotovosťou, lebo som sa bál, aby ma neokradli, a vôbec som netušil, či sa tam dá platiť kartou. Zrazu sa pri mne pristavili pouliční hudobníci a zahrali pár taktov. V kapse som mal len pár „užmolených” reálov, ktoré som si chcel nechať na pivo. Tak im hovorím: Prepáčte, nemám hotovosť, mám len kartu. Oni s úplným pokojom odpovedali: To nie je problém. Normálne vytiahli platobný terminál! Tak som si len povedal: No, tu máš, Števo, tvoja krajina tretieho sveta…
Premostime ešte k téme zdravia. O mužoch sa hovorí, že aj obyčajnú nádchu či „soplík“ prežívajú veľmi ťažko. Ako je to u vás?
Priznám sa, že keď ochoriem, bývam skôr nervózny. Hlavne vtedy, ak ma to zastihne v náročnom pracovnom období, keď potrebujem byť stopercentne funkčný. Nie som ten typ, ktorý by nad sebou plakal, skôr sa snažím situáciu okamžite riešiť. Našťastie, na bežné neduhy ako chrípka už mám svoje overené „vychytávky”.
Som veľmi bylinkový typ. Mám rád ajurvédske postupy aj rady z čínskej medicíny – viem, čo na mňa zaberá, a tak si to vždy nakombinujem podľa potreby. Musím tiež povedať, že priam milujem výživové doplnky. Som nimi doslova nabitý! Klasické lieky totiž veľmi nemusím, preto sa snažím každý zdravotný problém vyriešiť komplexne, prírodnou cestou a hlavne čo najrýchlejšie.
Na záver už len jedna otázka. Z tých všetkých metód a doplnkov, ktoré ste spomínali, čo je pre vás absolútny „highlight“?
Viete, čo som objavil? Volá sa to Hvízdání stříbrné píšťalky. Sú to také malé čínske guľôčky na kašeľ, ktoré sa dajú kúpiť v jednej špecializovanej lekárni v Bratislave. Môžem vám potvrdiť, že vo chvíli, keď vám končí nádcha, hlieny stečú nižšie a začína nepríjemný kašeľ, toto zaberá stopercentne. Vyskúšal som už množstvo rôznych preparátov, ktoré tu nechcem menovať, ale „Píšťalka” mi pomohla zakaždým. Naozaj zakaždým! Dokázala ma vyliečiť z úmorného nočného kašľa aj zo všetkých sprievodných komplikácií.