Hoci sexualita a intímne zdravie stále vyvolávajú v slovenskej spoločnosti zmiešané reakcie, bývalý moderátor podcastu Sexuálna výchova a lektor projektu H3KNI SA Denis Kendy ich otvára s nevídanou ľahkosťou.
V rozhovore nám prezradil, aké je to hovoriť o partneroch so starou mamou, prečo by sa rodičia nemali pred deťmi hrať na neomylných bohov a ako v dnešnom rýchlom svete dosiahnuť vytúžený well-being.
Hovorí sa v našej spoločnosti dostatočne o intimite a o zdravotných problémoch, ktoré sú s ňou spojené?
V mojom blízkom okolí určite áno. Mal som to šťastie, že som tvoril podcast Sexuálna výchova, kde boli témy intimity, sexuálneho či fyzického zdravia alfou a omegou všetkých diskusií. Pohyboval som sa teda v istej bubline, no nemôžem povedať, že by som sa s rovnakou mierou otvorenosti stretával aj v bežnom svete „tam vonku”. Myslím si, že sa o tom stále hovorí málo. Mám pocit, že čím viac by sme sa geograficky posúvali smerom na východ, tým menej priestoru by tieto témy a ich riešenia v spoločnosti dostávali.
Prečítajte si: Ako rodičia nevedome programujú mozog dieťaťa: Prelomové zistenia Brucea Liptona
Keď spomínate geografický posun, vnímate v tejto téme aj medzigeneračný rozdiel?
Rozhodne áno. Všetci poznáme svojich starých rodičov a vieme, že v ich dobe sa k týmto veciam pristupovalo úplne inak. Ak by bola témou rozhovoru s mojou babkou sexualita, viem, že by som musel voliť úplne iné slová aj celkovú rétoriku. Je vlastne otázne, či by som túto tému pred ňou vôbec otváral.
Sám ste tú tému otvorili… Je vaša sexualita niečo, o čom sa so starou mamou rozprávate úplne otvorene?
Áno, so svojou nebohou starkou som o tom hovoril. Rozprávali sme sa úplne normálne, aj o mojich partneroch. Zo začiatku to z jej strany nebolo úplne prijaté, no neskôr sa to zlomilo a prijala to, z čoho sa veľmi teším. S mojou druhou babičkou nemám až taký blízky vzťah, no párkrát sme na túto tému narazili. U nej je to skôr o strachu – radila mi, aby som o sebe nehovoril takéto veci verejne. Úplne jej rozumiem, je to presne ten generačný rozdiel, o ktorom sme hovorili. Je to v poriadku.
Možno ste práve vy svojím otvoreným prístupom tie ľady definitívne prelomili?
V to pevne verím. Je fascinujúce sledovať ten ozdravný proces. Na začiatku býva často strach z predstavy, že „moje dieťa bude gej alebo lesba”. Keď sa to však v rodine reálne udeje, musí nastať bod zlomu – buď prijatie, alebo odmietnutie. Ja mám to obrovské šťastie, že u nás nastalo prijatie z každej strany.
Vidieť, že vám nerobí problém hovoriť otvorene o čomkoľvek. Existuje téma, ktorá je pre vás doposiaľ predsa len tabu?
Určite by sa niečo našlo, hoci mi teraz nič konkrétne nenapadá. Možno by sme v nejakej podtéme objavili drobnú trhlinu, o ktorej by sa mi hovorilo ťažšie. Ja som však typ človeka, ktorý sa k veciam stavia čelom. Aj keď možno na začiatku cítim ostych či hanbu, radšej ju prekonám a poviem to nahlas, než by som mal mlčať.
Čo by ste poradili rodičom, ktorí chcú so svojimi deťmi budovať úprimnejší vzťah?
Túto tému milujem, hoci musím hneď na úvod povedať, že nie som odborník – sám deti nemám. Je dôležité si uvedomiť, že každé dieťa aj rodič sú iní. Každý si nesie vlastnú históriu, iné vnímanie reality a aj naše vnútorné prežívanie je u každého rozdielne.
Ak by som však mal hľadať nejaký univerzálny a pekný kľúč, je ním počúvanie. Považujem to za nesmierne dôležité pre každého z nás. Keď sa spätne pozerám na svoje detstvo a premýšľam, čo mi vo výchove možno chýbalo, v žiadnom prípade tým nechcem kritizovať moju maminu. Každá mama robí veci najlepšie, ako vie. Nikto nedostal presný návod na to, ako byť rodičom, a či chceme, alebo nie, každé dieťa si do života nejakú tú traumu odnesie – to je skrátka fakt.
Podľa mňa je však kľúčové priznať si, že niečo nevieme.
Nemusíme sa pred deťmi hrať na neomylných bohov či nedotknuteľné vzory. Práve naopak, buďme k nim ľudskí.
Ak im ukážeme vlastnú ľudskosť a chybovosť, pomôžeme im prirodzene prijať a spracovať aj ich vlastné chyby. Predídeme tak tomu, aby sa pri každom zaváhaní cítili zdrvení a mysleli si, že je to ten najhorší moment ich života, ktorý sa s nimi bude vliecť. Takže za mňa je to jednoznačne o schopnosti počúvať a o odvahe priznať si, že som len človek, ktorý nevie všetko.
A čo by ste, naopak, poradili mladým ľuďom? Ako sa môžu pokúsiť nájsť cestu k svojim rodičom a priblížiť sa im?
Tu je to podľa mňa o niečo náročnejšie, pretože mladí ľudia bývajú prirodzene tvrdohlaví. Človek v tom veku ešte nemá v mysli vytvorené vzorce empatie voči rodičom. Mne samému to „došlo” až niekedy v dvadsiatich piatich či šiestich rokoch – až vtedy som skutočne pochopil, že moji rodičia to so mnou po celý čas mysleli dobre. Navyše do toho vstupuje rebélia, ktorá je v puberte prakticky geneticky daná.
Moja rada pre nich je jednoduchá: „Vychladnite.” Skúste sa upokojiť a prijať fakt, že rodič vám chce naozaj dobre, aj keď vás to v tejto chvíli bolí alebo máte pocit, že vám niekto krivdí. Viem, že sa to ľahko hovorí, ale v dospievajúcej mysli je nesmierne ťažké uvidieť pravdu cez clonu odlišných hodnôt či politických názorov. Treba sa v tom momente skrátka nadýchnuť a uvedomiť si, že je to stále váš rodič a všetko, čo robí, vychádza z hlbokej lásky. Dokonca aj to „ubližovanie”, ktoré možno práve prežívate, je často len neohrabaným výplodom ich lásky a strachu o vás. Mne trvalo 27 rokov, kým som na to prišiel. Mladí sú skrátka ešte len na ceste, takže moja hlavná rada znie: Buďte trpezliví. Sami so sebou aj s nimi.
Prečítajte si: Ako sa prejavuje neuzdravené zranenie od otca alebo matky?
Spomínali ste dôležitosť upokojenia sa. Čo konkrétne pomáha nájsť vnútorný pokoj vám?
Pre mňa je to jednoznačne „fitko”. V poslednom čase som navyše začal intenzívne plávať a zistil som, že som v skutočnosti športový typ. Pohyb je pre mňa ideálny spôsob, ako sa „vybiť” a zároveň úplne zresetovať. Je to zaujímavý paradox – dlho som si myslel, že šport nenávidím, možno aj preto, že pochádzam z veľmi športovo založenej rodiny. Nastal u mňa taký zvláštny zlom a dnes sa športom nielen vybíjam, ale aj upokojujem.
Okrem toho je pre mňa nesmierne dôležitá sauna. To sú tie nádherné momenty, keď som vďačný za svoje bytie. A potom sú tu chvíle, keď som doma sám, nikto ma nevidí, spievam si a som v stave čistej radosti. Snažím sa k tej svojej esencii pravidelne vracať – na miesta, kde ma nikto nesleduje a kde nepotrebujem pred nikým „performovať”.