Horolezkyňa Lucia Janičová: Chcela som svojej dcére ukázať, že my ženy sme silné

0
Horolezkyňa Lucia Janičová: Chcela som svojej dcére ukázať, že my ženy sme silné

„Chcela som sebe aj ďalším ženám dokázať, že keď si človek niečo zaumieni a pracuje na tom, tak sa dá zdolať aj najvyššia hora sveta,“ hovorí Lucia Janičová, ktorá 12. mája ako prvá Slovenka dosiahla vrchol Mount Everestu, najvyššej hory sveta.

Jej úspech je nielen významným míľnikom v histórii slovenského horolezectva, ale aj inšpiráciou pre mnoho žien, aby sa nebáli nasledovať svoje sny.

V rozhovore nám prezradila:

  • čo ju inšpirovalo zdolať najvyššiu horu sveta,
  • aká bola jej fyzická a psychická príprava,
  • či nemala počas výstupu strach,
  • ako zareagovala jej dcéra na jej veľký úspech,
  • aké má plány do budúcnosti.

Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa vydali na takú náročnú expedíciu ako je výstup na Mount Everest?

Inšpirovali ma ženy okolo mňa. Kamarátka z Afganistanu mi prezradila, že chce byť prvou Afgánkou, ktorá vystúpi na Mount Everest. Keď som zistila, že ešte žiadna Slovenka nevystúpila, napadlo mi, že by som to mohla skúsiť ja. Milujem hory aj výzvy, ale nešlo len o mňa. Chcela som sebe aj ďalším ženám dokázať, že keď si človek niečo zaumieni a pracuje na tom, tak sa dá zdolať aj najvyššia hora sveta. V mojej ceste nahor, keď som bola na dne, mi pomohli iné ženy, a ja som im to chcela vrátiť. A chcela som aj svojej dcére Adélke ukázať, že my ženy sme silné a dokážeme sa dostať hore.

Ako prebiehala vaša príprava na tento výstup?

Moja príprava začala asi dva roky pred samotným výstupom. Technicky som na tom bola dobre. Som horolezec – lezec. Potrebovala som však posilniť core tela a nohy. Začala som trénovať v posilňovni s trénerom. Pravidelne som začala behať, plávať a bicyklovať.

Naordinovala som si proteínovú diétu, musela som nabrať svalstvo hlavne na nohách. Okrem fyzickej prípravy som sa zamerala aj na mentálnu stránku. Trénovala som pozitívnu vizualizáciu a tiež som si prečítala knihy a pozrela filmy o Evereste.

Aké najväčšie výzvy a prekážky ste museli prekonať počas samotného výstupu?

Už počas rotácie v prvom tábore, keď sa telo potrebovalo aklimatizovať, som v jeden pre mňa nekonečný deň po nočnom výstupe bojovala sama so sebou a s mojimi negatívnymi myšlienkam. Tie do mňa neustále dorážali. Cítila som sa nesmierne unavená. Musela som odbíjať negatívne myšlienky, ktoré mi hovorili, že to nezvládnem.

Samozrejme, boli to aj prírodné prekážky. Počas samotného summit push sa nám na poslednú chvíľu zmenilo počasie. Vietor dorážal rýchlosťou 40 až 50 kilometrov za hodinu. Do tvárí nám metal sneh. Podmienky na výstup boli naozaj ťažké. Pri Hillaryho výšvihu som sa spýtala môjho šerpu Rinjina, či je rozumné pokračovať ďalej. Uistil ma, že to zvládneme. Ťažké bolo čeliť smrti práve pri Hillaryho výšvihu. To miesto bolo celé zľadovatelé. Musela som si veľmi dobre rozmyslieť kam položím nohu. A zrovna pri tom sa mi stalo, že som sa pozrela pod seba a uvidela som mŕtveho horolezca ako pokojne hľadí na nebo. Toto je niečo, čo v sebe stále spracovávam.

Aké vybavenie a technológie ste používali počas výstupu?

Aj niektoré vybavenie, čo som už mala, som sa rozhodla vymeniť za ultraľahké. Taktiež som používala osemtisícové topánky, ktoré majú vyhrievaciu vložku s možnosťou pripojenia batérie. Napriek tomu, že mi prsty chvíľu mrzli, nedošlo to do bodu, keď som ich musela použiť. Používala som napríklad aj GPS tracker, vďaka ktorému ma mohli moji známi sledovať. Taktiež som využila satelitnú komunikáciu, avšak nepodarilo sa mi ju použiť zo samotného vrcholu, keďže nám satelitný telefón zamrzol.

Ako ste sa vyrovnali s extrémnymi podmienkami, ako je nedostatok kyslíka a extrémne chladné počasie?

Mala som veľmi dobrú výbavu. Napríklad na ruky som mala so sebou niekoľko párov rôznych typov rukavíc. Vrstvila som si ich a nikdy som si na sebe nenechala mokré či vlhké rukavice. To by som dostala určite omrzliny ako sa mi stalo už aj v minulosti. Na nedostatok kyslíka slúžila aklimatizácia. Ja som sa na ňu pripravovala už doma. Je dôležité pohybovať sa vo vysokých výškach pomaly. Od tretieho tábora, nad 7000 metrov nad morom, som používala prídavný kyslík. Taktiež som si veľmi chránila pokožku, keďže v týchto výškach je radiácia vysoká.

Akú rolu hrali vaši sprievodcovia a tím počas výstupu? Ako dôležitá bola spolupráca a tímová práca?

Mohla som sa na môj tím absolútne spoľahnúť. Rinjin, môj šerpa, je veľmi skúsený. So mnou bol na vrchole Everestu už ôsmykrát. Spočiatku bol tichší a hľadali sme si k sebe cestu, ale veľmi sme si sadli. On veril mne a ja jemu. Rinjin vyšiel so mnou až hore. Tímová práca je na hore nesmierne dôležitá. Každá malá chyba môže stáť človeka možnosť výstupu na vrchol a v najhorších prípadoch aj život.

Rinjin mi pomáhal s navigáciou a hlavne ma upozorňoval na nebezpečné úseky, kde sa ponáhľať a kde si dávať veľký pozor. Taktiež pomáhal s reguláciou prídavného kyslíka a zároveň s nosením vybavenia. Na samotný vrchol sa už ale veci nevynášajú. Tam som si okrem vody, snackov, kyslíka, vlajok a fotiek neniesla nič.

Mali ste počas výstupu nejaké chvíle, keď ste zvažovali, že to vzdáte? Čo vás
motivovalo pokračovať?

Áno. Ako som už spomínala, najskôr to bolo v prvom tábore počas rotácií. Išlo skôr o boj myšlienok. Druhýkrát počas samotného summit push pri Hillaryho výšvihu (8790m), keď rýchlosť vetra bola okolo 40-50km/h a teploty dosahovali takmer -40 stupňov a čelili sme silnému vetru. Vtedy došlo k momentu, keď som sa pýtala, či nastal čas, kedy je potrebné sa otočiť bez dosiahnutia vrcholu. Nebolo to teda kvôli fyzickej kondícii, ale kvôli podmienkam. Keď ma Rinjin ubezpečil, že to zvládnem, a nevidela som, že by sa otáčali ostatní skúsení horolezci, tak som pokračovala ďalej.

Na vrchole Mount Everestu

Ste mamou dcéry Adélky. Nemali ste niekedy počas výstupu strach, že keby sa vám niečo stalo…?

Ja som sľúbila mojej Adélke aj celej mojej rodine, že keby sa čokoľvek udialo, keby to bolo nutné, otočím sa. Mám voči horám veľký rešpekt. Hory treba počúvať, nepredbiehať sa, nedokazovať si nič. Vtedy máte šancu, že vás hora pustí k sebe. Cítila som s Everestom, čo je mimochodom ženská hora, už dávno veľmi silné pozitívne spojenie. Verím, že s horami sa človek musí spojiť a je tam akýsi šiesty zmysel, ktorý je potrebné počúvať. Mne ten moj hovoril, že to zvládnem.

Môžete nám opísať moment, keď ste dosiahli vrchol? Aké boli vaše pocity a myšlienky v tej výnimočnej chvíli?

Už keď ma Rinjin upozornil, že vidíme summit a máme ho na dosah, prebehla mnou až fyzická vlna šťastia. Na vrchole som bola asi 5 až 10 minút. Z toho dve minúty som bola nesmierne euforická a emociálna, plakala som. Tešiť sa bez akýchkoľvek zábran som si však dovolila až po návrate do základného tábora. Predsa len ma čakala cesta nadol a tá môže byť dosť nebezpečná.

Aj ja som sa v jednej chvíli ocitla v situácii, keď sa mi až po pás preborila noha do priehlbiny. Musela som zakričať na Kami Ritu (šerpa z našej skupiny, svetový rekordér v počte výstupov na Everest, vyšiel naň 30x), aby na mňa dohliadal, kým sa vytiahnem hore. Trochu som si dovolila tešiť sa a “podskočiť si” niečo málo pred prvým táborom pri schádzaní. Vedela som, že stále mám pred sebou cestu cez nebezpečný Khumbu ľadopád. Eufória sa znova dostavila pri posledných krokoch do základného tábora. Tam sa so mnou tešili úplne všetci, všetci mi gratulovali a pripravili mi oslavu s tortou. Nasledujúcu noc som od radosti a extrémnej únavy ani paradoxne nemohla poriadne zaspať.

Ako na váš úspech zareagovala vaša dcéra a vaši najbližší?

Boli nesmierne šťastní a hrdí na mňa. Adélka mi po príchode povedala: “Ja som vedela, že to zvládneš!”. Keď som ju brala do školy deň po návrate domov ma celý čas držala za ruku a hrdo rozprávala svojim spolužiakom a učiteľom, že jej mama vyšla na Everest.

Ako táto skúsenosť zmenila váš pohľad na život a vaše ďalšie ciele?

Naučila som sa silnejšej sebakontrole, kontrole mysle a kontrole emócií. Okrem toho viac si veriť, nájsť v sebe silu, ktorú som možno ani nevedela, že v sebe mám a rovnako odvahu. Myslím, že sa mi potvrdilo, že toto všetko v sebe mám a chcela by som to rozvíjať ďalej. Ale myslím si, že kontrola mysle je to, čo je najdôležitejšie.

Určite sa chcem do osemtisícoviek vrátiť. Ktovie, kam povedú moje ďalšie kroky. Možno to bude Koruna Zeme (7 Summits). Láka ma Antarktída, Vinson Masiff.

Aké rady by ste dali ostatným ženám, ktoré snívajú o dosiahnutí podobného cieľa?

Veriť si, že to zvládnu. A ak je cieľ príliš veľký, rozdeliť si ho na viaceré časti a dosahovať ho postupne s trpezlivosťou. Ak vás popri dosahovaní svojho cieľa dobiehajú „negatívne automatické myšlienky“, ktoré vás napĺňajú úzkosťou, pocitom viny, pocitom, že nie som dosť dobrá a inými negatívnymi emóciami, je doležité, aby ste im nepodľahli. Ak vám niekto naznačuje, že niečo nedokážete, tak to ste len v nesprávnej spoločnosti, a s tým je vždy možné niečo urobiť. Je doležité mať okolo seba podporujúcich ľudí. Netreba sa báť. A taktiež z mojich skúseností mi vždy pomohlo nechať si pomocť. Nikto nie je dokonalý a každý sa vyzná v iných smeroch života.

Lucia Janičová chce podporiť jednorodičov

Lucia Janičová spolu s Nadáciou Slovenskej sporiteľne pripravila projekt – zbierku pre jednorodičovské rodiny.

Projekt nesie jej posolstvo: Môj výstup má aj hlbší a symbolický význam. Spolu so mnou môžete pomôcť desiatkam jednorodičov zvládnuť ich každodenné Everesty.“

„V živote som si prešla ťažkými vecami. Zažívala som domáce násilie a strácala som životné smerovanie, neverila som si. Vtedy mi veľmi pomohli ženy z môjho okolia,“ podelila sa o svoj osobný neľahký príbeh Lucia.

Ak by ste ju chceli podporiť, tu je link na donio.

Zdroj foto: archív Lucie Janičovej

žiadne príspevky na zobrazenie