NAČÍTAVAM

Type to search

AKČNÉ TIPY ARCHITEKTÚRA INŠPIRÁCIE MAGAZÍN ROZHOVORY

Jana Šturdíková: “Ako si ceníme krajinu, v ktorej žijeme, a jej pamiatky?”

REDAKCIA
Share
Jana Sturdikova

Viete, že máme na Slovensku niekoľko stoviek opustených kaštieľov, ktoré až donedávna slúžili ako sklady, školy či dokonca posilňovne? Profesionálna fotografka Jana Šturdíková sa vydala na niekoľkoročnú púť po Slovensku, aby tieto stavby zdokumentovala a pripravila o nich fotografickú knihu. Verí, že tak môže prispieť k zmene a pomôcť k ich záchrane.

Prečo práve kaštiele?

Asi v roku 2007 som si v časopise prečítala článok o Franzovi Sacherovi, svetoznámom výrobcovi sacherových tort, ktorého si v polovici 19. storočia Esterháziovci pozvali do kaštieľa v Želiezovciach, aby ich tam piekol. Článok sa niesol vo veľmi kultúrnom duchu a vedľa neho bola uvedená fotografia chátrajúceho kaštieľa. Prekvapilo ma, ako môže byť stavba takej kultúrnej a umeleckej hodnoty, ktorou sa sprievodný text hrdo chválil, v skutočnosti v takom zlom stave. Bolo mi to ľúto. Zdalo sa mi to ako veľký nepomer.

Odvtedy som túto tému nosila v hlave. Môj záujem rástol, keď som zistila, že tento problém sa netýka len zopár ojedinelých prípadov, ale že chátrajúcich kaštieľov je na Slovensku skutočne veľa. A sú medzi nimi naozajstné skvosty – Prešov-Nižná Šebastová, Kecerovce, Necpaly, Slovenské Pravno, Kunerad, Horné Lefantovce, Veľké Leváre a desiatky ďalších. Fascinovalo ma, prečo je to tak.

Liečebný ústav v Honých Lefantovciach

Liečebný ústav v Honých Lefantovciach

Fotografovať ste ale začali až o niekoľko rokov neskôr…

V roku 2013. Študovala som vtedy na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave a hľadala som tému na bakalársku prácu. Myslela som si, že väčšina kaštieľov už bude opravená, no bola som prekvapená, že opustených kaštieľov na fotografovanie je stále dosť… Spoločne s mojim pedagógom Tomášom Pospěchom sme hľadali spôsob, ako stavby zdokumentovať tak, aby téma mala aj spoločenský presah a bola zasadená do širšieho kontextu. Rozhodli sme sa deliť kaštiele do kategórií podľa ich poslednej funkcie. V tomto delení sa totiž veľmi dobre odráža to, akými veľkými historickým, politickými a kultúrnymi zmenami naša spoločnosť počas 20. a 21. storočia prešla. Ako sme sa zmenili, kým sme a aký je náš vzťah k histórií, kultúre, ale aj k nám samým. Ako si ceníme krajinu, v ktorej žijeme a jej pamiatky.

Koľko kaštieľov ste odfotografovali?

Spočiatku som fotografovala kaštiele v okolí svojho domova. Plánovala som urobiť „komorný“ súbor, 20-30 fotografií. No môj vedúci bakalárskej práce Tomáš Pospěch ma motivoval k tomu, že ak má byť práca naozaj dobrá, je dôležité, aby opustených stavieb bolo čo najviac. V tomto prípade hrá počet veľmi dôležitú úlohu. Keď vidíte zopár rozpadnutých kaštieľov, poviete si: „Áno, je to škoda, môže sa to stať.“ Ale keď ich vidíte 100 a viac, začnete mať pocit, že nie je náhoda, že je ich tak veľa. A že to nie je v poriadku. Nakoniec som odfotografovala viac ako 150 stavieb na území celého Slovenska. Do knihy sa dostalo 104 z nich.

Châteaux po našom

Fotografovaniu kaštieľov ste teda „prepadli“…

Úplne. Myslím, že s touto témou som tak dlho váhala aj preto, že som si uvedomovala nesmierny objem práce a času, ktorý bude vyžadovať. Za jednou fotografiou bolo treba často cestovať niekoľko sto kilometrov, v špecifickom ročnom období a počasí. Stavby bývajú často zarastené bujnejúcou zeleňou, takže veľkú časť roka ich prakticky nie je vidieť. Preto bolo treba fotografovať neskoro v jeseni, keď sú už listy na stromoch opadané, v zime, keď nie je sneh alebo veľmi skoro na jar, kým sa príroda neprebudí.

Obloha musela byť zamračená, aby bolo svetlo rozptýlené a fotografie mali jednotnú atmosféru a charakter. Častokrát sa stalo, že predpoveď počasia nevyšla. Aj keď malo byť zamračené, slnko svietilo a ja som sa musela vrátiť domov a prísť znova. Ale neľutovala som. Každý výlet bol pre mňa malým dobrodružstvom. Vždy som mala sen precestovať Slovensko. Naozaj spoznať krajinu, v ktorej žijem na vlastné oči, nie len zo správ alebo z encyklopédie.

Tento projekt Châteaux po našom mi to umožnil. Navštívila som miesta, na ktorých som nikdy predtým nebola, objavila som veci, o ktorých som ani len netušila, že sa u nás nachádzajú, a som za to vďačná.

Napríklad?

Úplným zjavením bol pre mňa kaštieľ vo Veľkých Uherciach – neogotický, postavený na spôsob kaštieľa v Rusovciach, viedenským architektom A. L. Pichlom. Zvnútra celý drevený, nádherný. Jedinečná, vzácna stavba. Ešte viac ma potešilo, že v kaštieli prebieha rekonštrukcia a že sa na nej pracuje veľmi poctivo – zachovávajú sa pôvodné materiály aj prvky a remeselníci sú veľmi precízni. Keď sa chce, tak sa dá.

Obec Chtelnica v spolupráci so starostom dlhodobo a systematicky pracuje na obnove unikátneho renesančno-barokového kaštieľa so štyrmi rokokovými poschodovými pavilónmi, ktorý je vlastníctvom obce. Občania dokonca uskutočnili finančnú zbierku na jeho záchranu. So stavebnými prácami pomáhajú aj dobrovoľníci. Doteraz sa podarilo zrekonštruovať veľkú časť historického areálu a vo svojom úsilí sú obyvatelia rozhodnutí pokračovať.

Žiaľ, sú aj opačné príklady – zaniknutý, veľký renesančno-barokový kaštieľ v obci Nebojsa bol v priebehu niekoľkých rokov rozobraný a tehly z neho rozpredané. Dnes z neho nezostalo skoro nič.

Prečítajte si aj rozhovor s Luciou Kleštincovou, ktorá pôsobí v Európskej komisii

Byt v Žípe

Čo ste sa počas tohto projektu naučili?

Trpezlivosti a vytrvalosti. Nikdy sa netreba vzdať a aj keď sa niekedy nedarí, treba to prijať a ísť ďalej. Keď to bolo ťažké, spomenula som si na kaštiele, ktoré už takmer neexistujú, napríklad. Žíp, Maláš-Arma… Myslela som na to, že aj tento projekt prispeje k tomu, aby sa na ne nezabudlo, a preto stojí za to dokončiť ho, vydať knihu a snažiť sa, aby sa dostala k čo najviac ľuďom.

Čo ste sa dozvedeli o Slovensku?

Zistila som, že ľudia na Slovensku sú úžasní. Po celý čas, keď som sa na svojich cestách stretávala s ľuďmi, keď som hľadala, kde sa opustené kaštiele nachádzajú, keď som pátrala po ich poslednej známej funkcií, všetci boli milí a nápomocní. Boli radi, že sa o kaštieľ v ich obci niekto zaujíma, že sa o ňom môžu s niekým porozprávať. Nikdy som sa nestretla s vyslovene negatívnou reakciou. Bol to až taký, malý zázrak. Každý jeden z nás môže prispieť k zmene – tým, že nebudeme ľahostajní a budeme sa o veci zaujímať.

Podporiť jej crowdfundingovú kampaň na  vydanie knihy môžete na tomto linku.

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

You Might also Like

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X