Katarína II. bola najdlhšie vládnuca ženská vládkyňa Ruska. Cisárovnou bola od roku 1762 až do roku 1796 a k moci prišla po štátnom prevrate, ktorý zorganizovala. Jej manžel, neobľúbený panovník Peter III. bol zvrhnutý, čím sa jej uvoľnila cesta na trón.

Pôvodne sa volala Sofia Frederika Augusta a bola anhaltsko-zerbstská princezná. Svoju mladosť prežila v nemeckom meste Zerbst, v rezidencii jedného z malých nemeckých ríšskych kniežatstiev, ktorému vládol jej otec, a taktiež v Štetíne, kde slúžil ako pruský veliteľ pevnosti. Pôvodom nebola Ruska, ale

Cesta na vrchol vďaka sobášu

V roku 1744 si ju ruská cárovná Alžbeta I. Petrovna vyhliadla ako vhodnú manželku pre svojho synovca Petra, vojvodu holštajnsko-gottorpského. Alžbeta I. bola bezdetná, a tak plánovala ako následníka ruského trónu Petra.

Pre princeznú z nevýznamného nemeckého kniežatstva predstavoval tento sobáš úžasné spoločenské povýšenie. Stala by sa ním ženou panovníka jedného z najmocnejších európskych štátov. V tom čase mala len 15 rokov, ale napriek tomu dokázala tomuto cieľu podriadiť všetko. Zanedlho sa v cudzej krajine prispôsobila a naučila sa všetkému, čo sa od nej vyžadovalo, napríklad sa začala učiť ruštinu.

Po príchode do Ruska Sofia konvertovala na pravoslávnu vieru a prijala meno Jekaterina Alexejevna. S pravoslávnym náboženstvom sa vraj nikdy celkom nestotožnila a počas dlhých obradov sa údajne nudila. Ale už nič nestálo v ceste, ale sa vydala za následníka ruského trónu a mohla sa stať veľkokňažnou.

Nešťastné manželstvo a ľúbostné aféry

S manželom Petrom si spočiatku rozumeli a stali sa priateľmi. Neskôr jej začala vadiť Petrova infantilná povaha a sklony k alkoholizmu, jeho úroveň inteligencie bola nízka a nebol schopný sám o ničom rozhodnúť. Problémom tiež bolo, že stále nemali potomka. Hrozilo jej, že ak neprivedie na svet následníka, bude sa musieť vrátiť do Nemecka.

Zdalo sa, že Peter nemôže mať deti, 9 rokov sa jej nepodarilo otehotnieť, až kým sa ako 23-ročná nezaľúbila do ženatého grófa Sergeja Saltykova. Onedlho otehotnela, porodila syna Pavla a neskôr dcéru Annu, ktorá zakrátko zomrela. Alžbeta I. Petrovna to ticho tolerovala, bola rada, že sa situácia s potomkom vyriešila. Otcom Pavla bol pravdepodobne gróf Sergej Saltykov a Annu mala údajne so Stanislawom Augustom Poniatowskim, budúcim poľským kráľom. Za otca ďalších dvoch detí sa považuje kapitán Grigorij Orlov.

Slaboduché vládnutie Petra

Keď Alžbeta v roku 1762 skonala, nastúpil na trón jej synovec, už ako Peter III. Pre Katarínu nastali ťažké časy. Jej manžel verejne demonštroval ich nefungujúci vzťah a všade chodil so svojou milenkou Alžbetou Voroncovovou.

Jeho panovanie bolo krátke a dá sa označiť ako fraška. Robil chybu za chybou, čo Kataríne celkom dobre hralo do karát. Ukončil vojnu s Pruskom, pričom Rusko už malo víťazstvo na dosah, dlhé roky obdivoval totiž kráľa Fridricha II. a nechcel proti nemu bojovať. Cirkev si znepriatelil tým, že im zhabal majetky a duchovným popom prikázal oholiť si dlhé brady.

Dámska revolúcia

Rusko smerovalo k štátnemu prevratu a na jeho čelo sa postavila práve Katarína, ktorú chcel Peter III. nechať zatknúť. Videla, že je ten správny čas a manžela zvrhla z trónu s pomocou svojho milenca, kapitána delostrelectva Grigorija Orlova a jeho brata Alexeja. Skoro ráno 28. júna 1762 vtiahla na bielom koni a na čele gardy do cárskeho paláca. Sprevádzala ju kňažná Daškovová. Peter III. pred namierenými hlavňami pušiek podpísal abdikačnú listinu. Neskôr za záhadných okolností zomrel vo väzení, čo Kataríne padlo celkom vhod.

Prečítajte si aj článok o Márii Terézii a jej veľkej láske k manželovi

Favoriti Kataríny II.

Za jej vlády Rusko rástlo a silnelo a bolo uznané ako jedna z veľkých mocností Európy. Katarína si však svoj nárok na ruský trón privlastnila, pretože jej syn Pavol sa mal po smrti Petra III. stať cárom.

Pri svojom vzostupe k moci a počas svojej vlády sa Katarína často spoliehala na svojich favoritov, najmä Grigorija Orlova a Grigorija Potemkina. S pomocou veľmi úspešných generálov a admirálov ruské impérium rýchlo expandovalo.

Priebežne mala viacerých milencov, ktorí dostali titul generálni adjutanti a ich plat bol desaťtisíc rubľov mesačne plus dostávali mnohé nákladné dary. Časom si na to všetci na dvore zvykli. Celkovo ich bolo 21, ale vraví sa, že milencova mala oveľa viac. Bola k nim veľmi štedrá, dostávali tituly, majetky a hodnosti.

Potemkinovské dediny

V roku 1787 knieža Potemkin pripravil frašku, vďaka ktorej sa dodnes používa slovné spojenie potemkinovské dediny. Katarína II. vtedy v sprievode rakúskeho cisára Jozefa II. zamierila na inšpekčnú cestu na Krym. Potemkin sa rozhodol, že zaostalú pustatinu premení na krásnu a obývanú oblasť. Zavolal 40 maliarov a pustili sa do veľkolepého diela.

Katarína II. a Jozef II. sa teda mohli kochať pohľadom na krásne domy a paláce, obrovské stáda dobytka či davy jasajúcich ľudí. Realita bola však iná. Budovy boli v skutočnosti iba namaľovanými kulisami, stádo bolo jedno a neustále ho hnali pred delegáciou, aby ho bolo stále vidno. Davy nadšených vidiečanov vytvorili z vojska, ktoré sa tiež premiestňovalo. Rakúsky cisár na to však neprišiel a bohatstvo a rozvoj Ruska naňho urobili obrovský dojem.

Víťazstvá a úspechy armády

Na juhu sa podarilo obsadiť Krymský chanát po víťazstvách nad Osmanskou ríšou v rusko-tureckých vojnách. Krym bol následne pripojený a Katarína správou tohto územia a južnej Ukrajiny poverila práve svojho favorita Potemkina . Udelila mu titul knieža tauridský. Jeho úlohou bolo vybudovať prosperujúcu oblasť, čo sa mu aj podarilo.

Rusko kolonizovalo územia pozdĺž pobrežia Čierneho a Azovského mora. Na západe sa poľské územie, ktorému vládol bývalý milenec Kataríny, kráľ Stanisław August Poniatowski, nakoniec rozdelilo, pričom najväčší podiel získalo ruské impérium. Na východe začalo Rusko kolonizovať Aljašku, čím založili tzv. Ruskú Ameriku.

Katarína reformovala správu ruských gubernií a na základe jej príkazov boli založené mnohé nové mestá. Katarína, obdivovateľka Petra Veľkého, pokračovala v modernizácii Ruska pozdĺž západoeurópskych línií.

Na domácej pôde to nebolo ružové

Na svoje početné výpravy potrebovala financie, a tak často musela riešiť ich nedostatok. Kvôli tomu znovu skonfiškovala cirkevnú pôdu, neskôr zavedením bankoviek devalvovala menu a trikrát zvýšila dane.

Avšak vojsko a ekonomika naďalej záviseli od nevoľníctva a zvyšujúce sa požiadavky štátu a súkromných vlastníkov pôdy viedli k zvýšeniu daní a vykorysťovania nevoľníkov. Toto bol jeden z hlavných dôvodov niekoľkých povstaní, vrátane rozsiahleho Pugačevovho povstania kozákov a roľníkov.  Povstanie bolo potlačené a Pugačev bol popravený.

Zaujímavé je, že napriek všetkému bola u poddaných obľúbená. Popularitu jej zabezpečovali najmä dobročinné skutky, ktoré však obyčajne boli šikovnými marketingovými ťahmi.

Zlatý vek Ruska

Obdobie vlády Kataríny Veľkej, ktoré sa nazýva aj katarínska éra, je považované za Zlatý vek Ruska. Manifest o slobode šľachty, vydaný počas krátkej vlády Petra III. a potvrdený Katarínou, oslobodil ruských šľachticov od povinnej vojenskej alebo štátnej služby. Stavba mnohých sídiel šľachty, v klasickom štýle schválenom cisárovnou, zmenila tvár krajiny. Nadšene podporovala ideály osvietenstva, dopisovala si s Voltairom a Diderotom, i keď sama niektoré princípy nedodržiavala, napríklad v prípade nevoľníctva.

Ako patrónka umenia predsedala veku ruského osvietenstva, obdobia, kedy bola založená prvá štátom financovaná vysoká škola pre ženy v Európe.

Zomrela ako 67-ročná na mŕtvicu. Po svojej smrti bola Katarína Veľká pochovaná vo Svätopeterskej pevnosti v Petrohrade. Jej nástupcom sa stal syn Pavol.

Zdroj foto: wikipédia, cs.wikipedia.org