Stačí povedať, že dieťa vyrastá bez súrodencov, a okolie má neraz jasno. Ako mama jedináčika to poznám veľmi dobre aj z vlastnej skúsenosti. Vraj sa nenaučí deliť, bude príliš naviazané na rodičov a medzi deťmi sa bude cítiť osamelo. Systematický prehľad výskumov z posledných štyroch desaťročí tieto predstavy ale vôbec nepotvrdil.
„A druhé nebude?”, „Chcete ho tu nechať samého na tomto svete?”, „Nebude sa mať s kým chudiačik hrať”. Otázky, ktoré pozná veľa rodičov jedináčikov. Niekedy zaznejú zo zvedavosti, inokedy ich sprevádza upozornenie, že dieťa potrebuje súrodenca, aby z neho nevyrástol sebec.
Predstava rozmaznaného a osamelého jedináčika sa v spoločnosti drží celé generácie. Dieťa bez brata či sestry býva opisované ako človek, ktorý sa nevie deliť, vyžaduje neustálu pozornosť a ťažko nadväzuje vzťahy. Výskumníčky sa preto pozreli na to, či sa tieto obavy skutočne odrážajú v odborných zisteniach.
Štyridsať rokov výskumu neprinieslo dôkaz o horšom vývine
Systematický prehľad zahŕňal americké štúdie publikované od roku 1984. Autorky vyhľadávali recenzované vedecké články a dizertačné práce, ktoré porovnávali jedináčikov s ľuďmi vyrastajúcimi so súrodencami.
Po splnení všetkých podmienok zaradili do analýzy 12 prác. Výsledok bol pre rodičov jedináčikov povzbudivý. Prehľad nenašiel všeobecne horšie výsledky spojené so životom bez súrodencov.
Samotná neprítomnosť brata či sestry teda neurčuje, či bude dieťa sebecké, spoločenské, úspešné alebo spokojné. O jeho vývine rozhoduje omnoho viac okolností: kvalita vzťahov, rodinné prostredie, povaha dieťaťa a skúsenosti, ktoré počas života získava.
Vzťah s rodičmi patril medzi silné stránky
V niektorých sledovaných oblastiach dosiahli jedináčikovia dokonca priaznivejšie výsledky. Jednou z nich bola kvalita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.
V rodine s jedným potomkom sa pozornosť dospelých prirodzene nesústreďuje medzi viacerých súrodencov. Rodičia majú viac priestoru na spoločné rozhovory, učenie či trávenie voľného času. To automaticky nevytvorí bezproblémový vzťah, môže to však priniesť viac príležitostí na blízkosť.
Veľa pozornosti má však aj svoju druhú stránku. Jedináčik môže silnejšie vnímať očakávania rodičov alebo mať pocit, že všetky rodinné nádeje smerujú rovno k nemu. Ani tento tlak však nevychádza zo samotného počtu detí, ale zo spôsobu, akým rodina funguje.
Motivácia a vzdelanie dopadli priaznivo
Pozitívne výsledky sa objavili aj pri motivácii dosahovať úspechy a dosiahnutom vzdelaní. Jedináčikovia v sledovaných prácach nevychádzali ako menej cieľavedomí či horšie pripravení na školské povinnosti. Jedným z možných vysvetlení je množstvo času a zdrojov, ktoré môže rodina venovať jednému dieťaťu. Rodičia jednoduchšie zabezpečia krúžky, doučovanie alebo pokojný priestor na učenie. Z výskumu však nemožno usúdiť, že každý jedináčik bude automaticky úspešnejší v škole.
Výsledky hovoria o priemerných rozdieloch medzi skupinami. Neopisujú osud konkrétneho dieťaťa ani nezaručujú, že jeden model rodiny bude fungovať lepšie než iný.
Súrodenec nie je jedinou cestou k sociálnym zručnostiam
Deti sa učia deliť, čakať a riešiť nezhody v každodennom kontakte s ľuďmi. Súrodenci poskytujú kopu príležitostí na takéto skúsenosti, nie sú však ich jediným zdrojom.
Jedináčik ich získava medzi kamarátmi, v škôlke, škole, na ihrisku či krúžkoch. Aj on sa stretne s tým, že niekto chce rovnakú hračku, odmietne jeho návrh alebo sa s ním nepohodne. Rozhodujúce je, či má pravidelný kontakt s rovesníkmi a priestor vytvárať si vlastné vzťahy. Dieťa nepotrebuje súrodenca iba preto, aby sa naučilo fungovať medzi ľuďmi.
Ani počet súrodencov nevytvorí povahu dieťaťa
Medzi priaznivými výsledkami sa objavila sila charakteru, čo odporuje zaužívanej predstave, že jedináčikovia bývajú sebeckejší alebo sa horšie vyrovnávajú s náročnými situáciami.
Povaha sa nedá odvodiť z jedného údaja o rodine. Dvaja súrodenci môžu vyrastať v rovnakej domácnosti a napriek tomu byť úplne odlišní. Jeden sa delí bez váhania, druhý si svoje veci starostlivo stráži. Rovnaké rozdiely nájdeme medzi jedináčikmi.
Nálepka „typický jedináčik” preto veľa nevysvetľuje. Skôr zakrýva konkrétne potreby dieťaťa a spôsob, akým sa správa v určitej situácii.
Výsledky treba čítať s mierou
Prehľad má aj svoje hranice. Autorky našli iba 12 vhodných prác a väčšina účastníkov patrila k mladším vekovým skupinám. Všetky zahrnuté výskumy navyše pochádzali zo Spojených štátov.
Medzi priaznivými výsledkami sa objavila sila charakteru, čo odporuje zaužívanej predstave, že jedináčikovia bývajú sebeckejší alebo sa horšie vyrovnávajú s náročnými situáciami.
Výskumníčky priznávajú, že viaceré otázky zostávajú otvorené. Budúce výskumy by mohli sledovať jedináčikov dlhšie a ukázať, ako sa ich skúsenosti menia od detstva až po dospelosť.
Rodina s jedným dieťaťom nie je neúplná
Za rozhodnutím mať jedno dieťa bývajú rôzne dôvody. Niektorí rodičia si túto cestu vybrali, iným ju priniesol život. Otázky na ďalšie dieťa preto môžu bolieť viac, než si okolie uvedomuje.
Výskumy nepotvrdili, že by jedináčikom niečo podstatné chýbalo. Blízke vzťahy si vytvárajú aj mimo rodiny a deliť sa či spolupracovať sa učia medzi kamarátmi.
Súrodenec dokáže život obohatiť, spokojné detstvo od neho nestojí. Dieťa potrebuje predovšetkým cítiť, že je doma milované, prijaté a v bezpečí. O tom počet miest pri stole nerozhoduje.