Večerná rozprávka trvá iba pár minút, no do piateho roku môže dieťa prostredníctvom kníh počuť takmer 300-tisíc slov. Spoločné čítanie rozširuje slovnú zásobu, pomáha porozumieť príbehom a prináša pokojnú chvíľu s rodičom, čím sa aj zlepšuje kvalita vzťahu medzi rodičom a ich dieťaťom.
Možno to poznáte. Otvoríte knihu, prečítate dve strany a malý poslucháč vám už ukazuje mačku ukrytú v rohu obrázka. O chvíľu preskočí na koniec alebo si rozprávku, ktorú ovládate naspamäť, vypýta znovu.
Nie každý večer vydrží sedieť dvadsať minút a nie každú knihu dočítate až po poslednú stranu. Na hodnote spoločnej chvíle to nič nemení. Čítanie s malými deťmi nemá pripomínať akúsi vyučovaciu hodinu, to fakt nie. Najdôležitejší nie je počet prečítaných strán, ale hlas blízkeho človeka, spoločné prezeranie obrázkov a rozhovory, ktoré sa nad knihou rozbehnú. Možno si vaše dieťa raz nespomenie na každý príbeh, no pocit blízkosti spojený s večerným čítaním mu môže zostať na celý život.
Jedna kniha denne sa za päť rokov poriadne nazbiera
Výskumníci z Ohijskej štátnej univerzity spočítali slová v šesťdesiatich obľúbených detských knihách. Následne odhadli, s koľkými slovami sa deti môžu stretnúť od narodenia do piateho roku života.
Výsledok pri jednej knihe denne dosiahol približne 296-tisíc slov. Ide o slová prečítané priamo z kníh, bez rozhovorov o obrázkoch, otázok a rodičovských vysvetlení. Reálny počet tak môže byť ešte vyšší.
Takmer 300-tisíc znie ako poriadne veľké číslo. V skutočnosti vzniká celkom nenápadne. Jedného večera pribudne krátka rozprávka o zvieratkách, inokedy pár strán o vesmíre a cez víkend možno dve knihy za sebou. Z malých chvíľ sa postupne skladá bohatá zásoba slov a príbehov.
Slová, ktoré sa pri večeri na stôl nedostanú
Bežné rodinné rozhovory sa často točia okolo obliekania, jedla, škôlky alebo toho, kam sa ráno ponáhľame. Kniha zavedie malého poslucháča medzi tučniaky na Antarktídu, do hlbokého oceánu, na stavbu i do čarovného lesa. Bez plánovania sa tak stretne s výrazmi, ktoré doma bežne nepoužívame.
Rozprávky prinášajú aj pestrejšie vety. Ukazujú, ako sa príbeh začína, čo zamotá život jeho hrdinom a ako sa všetko napokon vyrieši. Postupne sa rodí cit pre poradie udalostí, súvislosti aj predvídanie pokračovania.
Výskum s využitím magnetickej rezonancie našiel u predškolákov súvislosť medzi bohatším domácim čitateľským prostredím a vyššou aktivitou oblastí mozgu spojených s predstavivosťou a porozumením príbehu. Malý poslucháč si totiž pri počúvaní vytvára vlastné obrazy a prepája ich s tým, čo už pozná.
Aj jednoduchá obrázková kniha toho ukrýva veľa
Na spoločné čítanie netreba vyberať náročnú literatúru ani príbehy plné poučení. Veľa dokáže aj útla obrázková knižka, ktorú prejdete za niekoľko minút. Napríklad príbeh o hladnej húsenici od autora Erica Carla, ktorá pracuje s dňami v týždni, počítaním, názvami jedál a premenou húsenice na motýľa. Malý poslucháč sa popri deji nenápadne stretáva s časom, číslami aj prírodou. Knihu vníma hlavne ako zábavu a spoločný zážitok.
Nie je potrebné vysvetľovať každú vetu ani kontrolovať, čo si dieťa zapamätalo. Niekedy úplne postačí ukázať na obrázok, pomenovať farbu alebo sa zastaviť pri postave, ktorá ho zaujala. Otázka môže rozhovor pekne rozvinúť, no čítanie by sa nemalo zmeniť na skúšanie.
Kniha je aj hlas, blízkosť a pozornosť
Americká pediatrická akadémia odporúča spoločné čítanie už od narodenia. Bábätko príbehu ešte nerozumie, ale rozoznáva hlas, rytmus a melódiu reči. Neskôr začne sledovať obrázky, obracať stránky a spájať počuté slová s tým, čo vidí.
Veľkú úlohu zohráva kontakt s dospelým. Rodič si všimne pohľad, ukáže prstom na detail, zopakuje obľúbené slovo alebo na chvíľu zastaví. Knižka sa mení na rozhovor, v ktorom môže byť odpoveďou zatiaľ iba úsmev, gesto či krátky zvuk. Rozprávka na obrazovke môže priniesť pekný dej, no živú reakciu blízkeho človeka nenahradí. Spoločné čítanie sa prispôsobuje nálade aj pozornosti malého poslucháča. Niekedy pokračujete v príbehu, inokedy zostanete päť minút na jedinej strane a hľadáte na nej všetky lienky.
Dvadsať minút nie je povinná norma
Predstava každodenného čítania môže po náročnom dni pôsobiť ako ďalšia úloha na zozname. Stopky nechajte pokojne v zásuvke. Jeden večer zvládnete dlhšiu rozprávku, druhý iba pár obrázkov. Obe chvíle sa počítajú.
Pomáha nechať výber knihy na dieťati, aj keby opäť prinieslo tú istú. Opakovanie mu dáva istotu a pri známom príbehu si môže všímať slová či detaily, ktoré mu predtým unikli. Pokojne preskakujte strany, vymýšľajte vlastné pokračovanie alebo sa proste rozprávajte iba o ilustráciách, nič viac.
Zmyslom nie je vychovať malého čitateľa v rekordnom čase. Kniha si má nájsť miesto medzi príjemnými rodinnými chvíľami. Dnes je to možno len húsenica, tri jabĺčka a krátke zaželanie dobrej noci. O pár rokov z toho môže vyrásť zvedavosť a chuť otvoriť si ďalší príbeh.