Júlia Kozáková patrí medzi najvýraznejšie mená slovenskej world music scény – s debutovým albumom Manuša získala Radio_Head Award za najlepší slovenský world music album roka a rovnaké ocenenie získala aj za druhý album Manuša II, ktorý sa v januári 2026 zároveň stal prvým slovenským albumom, ktorý sa dostal na 1. miesto medzinárodného rebríčka World Music Charts Europe.
V rozhovore prezradila, ako sa učí písať vlastnú hudbu mimo úspešného projektu Manuša. Ale aj to, prečo je radosť v umení rovnako náročná téma ako bolesť, a čo si dovolila pustiť, aby zneli jej piesne autenticky.
Júliu môžete vidieť naživo už 17. septembra na World Music Festival Bratislava, kde otvorí jedenásty ročník festivalu svojím programom Manuša II.
Júlia, v relatívne mladom veku máš za sebou úspechy, ku ktorým sa mnohí umelci nedostanú počas celej kariéry. Máš pocit, že ešte stále niečo buduješ, alebo už skôr chrániš to, čo sa ti podarilo vytvoriť?
Myslím, že robím oboje, a ani nie nejakou úmyselnou snahou, ale skôr by som to nazvala ako prirodzený chtíč a potrebu. Chránim a kultivujem, čo sa podarilo, lebo to mám rada. Zároveň, keby som odteraz už len chránila, nemalo by to dlhé trvanie. Mám pocit, že tá vôľa neustále sa inovovať je cesta, ako si udržať ten úprimný zápal a blízkosť k sebe a k ľuďom. Poslucháči vždy tak nejako vycítia, aký je vzťah umelca k muzike, ktorú robí, a k tomu momentu, keď je na javisku. Či sa len tak vezie v dobrej muzike, alebo či je tam vždy nanovo, či je to prežívanie skutočné a autentické. To je tá nadstavba v muzike, ktorá sa ťažko opisuje, nie je samozrejmosťou a nikdy sa tak úplne nevie, či prebehne.
Projekt Manuša má jasnú identitu, silné meno aj svoje publikum. Ty však hovoríš, že chceš predstaviť vlastnú tvorbu. Čo v tebe dnes potrebuje dostať priestor, no do Manuša sa to už nezmestí?
V Manuša som v podstate takmer úplne v role interpretky. Je to hudba, ktorá má jasný žánrový charakter, zvuk, jazyk. Mám s touto hudbou históriu a veľmi dôležitý osobný príbeh cesty s rómskou kultúrou, ktorá ma formovala v dospievaní. Zároveň ja ako Júlia dnes mám vlastné prežívanie vo svete, ktoré sa v rámci starostlivosti o vnútorný svet túži prejaviť vlastným jazykom. Skrátka ide o odlišné formy vyjadrenia sa – od interpretky k autorke.
Je po úspechu ťažšie dovoliť si zmeniť smer, keď publikum očakáva pokračovanie toho, čo už funguje?
Nie je až také ťažké zmeniť smer, než ako nemať od toho očakávania. Snažím sa o to, ich nemať, neviem, či úplne úspešne. Kľúč je asi ostávať v neustálom spojení s inou motiváciou než je úspech. Na jednej strane je to dar, v dnešnej zahlcujúcej dobe, mať verných fanúšikov, ale tiež je to tenký ľad neskĺznuť len do toho, že napĺňam očakávania publika len preto, lebo viem, že to bude fungovať. Lebo to by napokon prestalo fungovať.
Na albume Manuša II už nie si iba interpretkou tradičných piesní, ale vstupuješ aj do autorskej tvorby. Čo si o sebe zistila, keď si sa prestala skrývať za pieseň niekoho iného?
V projekte Manuša som zatiaľ autorkou naozaj len okrajovo a v zásade stále v tom hudobnom štýle a hudobnom jazyku, ktorý je tomu projektu vlastný.
Keď som sa začala viac venovať tvorbe všeobecne, zistila som o sebe, že som všelikto.
Témou albumu Manuša II je radosť – tichá, každodenná aj divoká. Je podľa teba radosť v umení náročnejšia téma než smútok, bolesť alebo vzdor?
Podľa mňa nevzdať sa úprimnej radosti v dnešnom svete je strašne dôležité. Nemali by sme radosť podceňovať. Radosťou nemyslím žiadne pozlátko navonok dobre pôsobiaceho života, dobrodružných zážitkov, dopamínu, materiálneho sveta či toxickú pozitivitu. Myslím radosť ako hlboký prežitok z prítomného okamihu, ľahkosť momentu, ktorý človeka naplní a prežiari. Nie je podmienená žiadnymi externými vplyvmi, ide čisto o vnútorné prežívanie a myslím, že sa dá kultivovať, a umenie je jedna z ciest.
Mnoho umeleckých diel, ktoré vychádzajú z bolesti, traumy a smútku, často človeka hlboko zasiahnu pre ich emočnú silu. Myslím si, že je to preto, že v tých ťažkých stavoch je umelec veľmi blízko k vlastnému jadru, k svojej duši. Keď je človek na dne, zhadzuje nánosy, čerpá z holej pravdy a zo svojej podstaty, a preto sa často podarí vytvoriť skutočne silné, autentické umelecké dielo. Radosť, pokoj a jemnosť sú na tom opačnom konci a verím tomu, že aj touto cestou sa človek dokáže dotknúť pravdy duše v rýdzej podobe a nechať v ľuďoch silnú stopu.
World Music Festival Bratislava: 17. – 20. 9. 2026
Vieš si túto radosť uchovať aj vo chvíli, keď sa hudba stáva prácou plnou termínov, cestovania, propagácie a ekonomických rozhodnutí?
Keď robím tú menovanú činnosť, tak radosť neprežívam. (Smiech.) To sú veci, ktoré je treba urobiť ako prácu, ale s hudbou a jej prežívaním to vlastne vôbec nesúvisí.
Si speváčka, autorka, kapelníčka aj človek, ktorý nesie zodpovednosť za smer projektu. Do ktorej z týchto rolí si musela najviac dorásť?
Do autorky. To je stále najcitlivejšia poloha. Potom do kapelníčky v projekte Manuša, tam myslím, že bol veľký posun od prvého albumu k druhému, minimálne čo sa týka môjho prežívania.
Speváčka a človek, čo nesie zodpovednosť – to je vrodené.
Ako vedieš kapelu plnú skúsených a výrazných hudobníkov tak, aby mal každý slobodu a zároveň mal výsledok jasný rukopis?
Rešpekt a vzájomná úcta sú úplný základ toho, aby to fungovalo. Práve preto, že je to kapela plná skúsených hudobníkov, ktorí vychádzajú z rovnakej tradície, tak my veľmi ani neskúšame. Tie hudobné kódy sú spoločné, a zároveň každý je osobnosť, ktorá do tej súhry prináša to svoje.
Hlas je pre speváčku pracovný nástroj, ale rovnako aj veľmi osobná súčasť identity. Ako sa tvoj hlas za posledné roky zmenil – nielen technicky, ale aj tým, čo si ním dnes dovolíš povedať?
Používam ho odvážnejšie.
Slovenský umelec môže mať medzinárodné ocenenia a koncertovať po Európe, no stále musí aktívne získavať ďalšie príležitosti. Čo verejnosť podľa teba nevidí na realite profesionálneho hudobníka?
Že ten čas na javisku je vlastne za odmenu a predchádza mu 95 % iných činností, najrôznejších situácií, vzťahov, úloh a práce na sebe. Navyše je to život bez istoty a režim je luxus.
Mladé ženy sa často učia byť dokonale pripravené skôr, než sa ukážu svetu. Musela si sa aj ty naučiť vystúpiť s niečím, čo ešte nebolo úplne dokonalé?
To je veľká škoda a pasujeme sa s tým mnohí a nielen v umení. Dokonalosti sú plné internety, však? Väčšinou je to ale o našom vnútornom kritikovi, než o skutočnej dokonalosti, ktorá je vlastne strašne nudná a prázdna. Musela som sa naučiť skrátka prijať to, čo robím a stáť si za tým. Niekedy to treba urobiť zas odznova. Keď si za tým nestojím, alebo o niečom pochybujem, keď to dávam von, tak ma vie rozhodiť napríklad hejt na internete. Keď skutočne uverím v hodnotu toho, čo ponúkam, nepotrebujem tú hodnotu nikomu dokazovať a nerozhodí ma (v ideálnom scenári) ani prípadné neprijatie. Skrátka urobím, čo je treba a potom to žije vlastným životom, na ktorý už nemám dosah. Nepotrebujem ten svoj vklad podceňovať a ani preceňovať.
Po niektorých koncertoch sa cítim úprimne naplnená a rada. Po niektorých iných koncertoch som nespokojná. A častokrát ani nie tak so samotnou muzikou, ale s tou nadstavbou, ktorú som spomínala na začiatku. Keď sa cítim neisto a premýšľam na javisku nad hlúposťami, nepodarí sa mi napojiť sa na divákov, tak ako by som si želala. Rozhodí ma aj malá vec. Samozrejme, málokedy to je bežný divák schopný spozorovať. No a v takých prípadoch sa mi ťažko príjmajú komplimenty aj kritika. Vôbec to však nesúvisí s dokonalosťou, ale s prijatím.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
World Music Festival Bratislava zohral úlohu už v začiatkoch projektu Manuša. S akým pocitom sa na festival vraciaš dnes, keď máš za sebou dve úspešné nahrávky a koncerty v mnohých európskych krajinách?
Teším sa veľmi na ten koncert a ľudí rovnako ako v roku 2022, keď sme tam hrali s Manuša prvýkrát. Nevnímam moc zmenu pocitov, vzhľadom na ten priebeh medzitým.
Čím bude tvoje septembrové vystúpenie výnimočné? A čo by si chcela, aby si z neho návštevníci odniesli?
Ako predkapela vystúpi vokálna skupina NEHA!, ktorú mám veľmi rada. Na to sa veľmi teším. Chcela by som, aby si ľudia odniesli spomínanú radosť a nádej. Taktiež motiváciu chodiť na koncerty, podporovať umenie, rómsku kultúru, navštevovať World Music Festival a starať sa o dušu. A keď si odnesú ešte aj CD/LP, no tak to budem úplne bez seba. (Smiech.)