Holly Bradshaw stojí pripravená na skok o žrdi. Diváci sledujú prenos, no jej pozornosť sa v tej chvíli delí medzi rozbeh a niečo, čo by tam vôbec nemalo byť… Polohu kamery.
Presne takýto moment opísala britská olympijská medailistka ako dôvod, prečo si ľudia okolo atletiky musela spolu sadnúť a prehodnotiť, ako sa vlastne ženský šport nahráva.
Čo sa vlastne zmenilo?
V júni 2026 vydala Európska vysielacia únia (EBU) v spolupráci s Európskou atletikou 23-stranovú príručku s názvom Raising the Bar. Nejde o zákaz ani sankcie. Je to súbor odporúčaní pre režisérov a kameramanov, ako natáčať ženské atletické disciplíny bez zbytočnej sexualizácie. Dokument radí vyhýbať sa podhľadom spod tela pri skoku o žrdi či do výšky. Ale tiež dlhým detailným záberom zozadu a spomaleným opakovaniam, ktoré nemajú žiadny športový význam. Namiesto toho odporúča širšie zábery zachytávajúce rozbeh, techniku a emócie športovkýň.
Na tvorbe príručky sa podieľali tri bývalé elitné atlétky – Holly Bradshaw, Ivana Španović a Blanka Vlašić.
Príbehy, ktoré stoja za odporúčaniami
Nejde o abstraktný problém vymyslený za stolom. Konkrétne skúsenosti športovkýň sú v jadre celej iniciatívy.
Holly Bradshaw, britská žrdkárka, priznala, že sa počas súťaží opakovane prichytila pri tom, ako namiesto vlastného výkonu rieši polohu kamier. Zároveň upozornila na ešte nepríjemnejší dôsledok. Spomalené zábery jej tela sa bez súhlasu šírili na sociálnych sieťach a stali sa terčom nevhodných komentárov.
Ivana Španović, srbská diaľkárka, poukázala na to, že určité uhly kamier ju priamo rozptyľujú počas súťaže a môžu mať dlhodobý vplyv na psychickú pohodu športovkýň – nejde teda len o estetiku, ale aj o výkon a duševné zdravie.
Blanka Vlašić, chorvátska výškarka, sa na tvorbe manuálu podieľala z rovnakej pozície – ako niekto, kto zažil, že spôsob, akým bola snímaná, odvádzal pozornosť od jej športových výsledkov.
Výkonný riaditeľ EBU Sport Glen Killane to zhrnul jasne. Sexualizácia športovkýň cez výber kamerových uhlov a strihu zostáva vo viacerých športoch pretrvávajúcim problémom, ktorý odvádza pozornosť od skutočných výkonov žien.
Je naozaj na čo sa sťažovať?
Tu sa názory rozchádzajú – a to aj medzi samotnými športovkyňami.
Časť atlétok reaguje na príručku s pobavením, nie s vďakou. Česká šprintérka Nikola Bendová si na svojich pretekoch v Plzni z témy uťahovala slovami, že jej postavu už videlo celé Česko. A že si na ňu nikdy nikto nesťažoval. Podľa nej si atlétky vyberajú tesne priliehavé dresy vedome. Z funkčných dôvodov, ale aj preto, že sa v nich cítia dobre a chcú ukázať výsledok tvrdého tréningu.
Podobne skepticky sa vyjadril aj Michal Dusík, šéfredaktor športovej redakcie Českej televízie, ktorý dlhodobo komentuje atletiku. Podľa neho sa z pomerne starého a vecného dokumentu stala umelo nafúknutá kauza až vo chvíli, keď sa začal šíriť na sociálnych sieťach mimo kontextu, a to mesiace po jeho vydaní.
Na druhej strane stoja práve tie športovkyne, ktoré na probléme priamo participovali. Ich argument nespočíva v tom, že im dresy či telo prekážajú, ale v tom, že rozhodovanie o uhle kamery a strihu robí niekto iný, bez ich súhlasu, a niekedy práve v momentoch, keď sú fyzicky najviac exponované alebo zraniteľné. Je to teda iný problém než voľba oblečenia. Je to otázka kontroly nad vlastným obrazom.
Kde je teda pravda?
Pravdepodobne niekde uprostred. Šport, kde sa súťaží v tesných úboroch, sa nikdy úplne nezbaví pohľadu na telo, čo napokon uznáva aj samotná príručka, ktorá nechce ženské telá skrývať. Rozdiel je v tom, čo divák vidí akoúčel, čiže techniku, silu, emóciu výkonu, a čo je len zbytočný detail, ktorý s výkonom nemá nič spoločné.
No nie každá atlétka to cíti rovnako. Kým jednej dresy a kamery neprekážajú, iná môže tú istú situáciu prežívať ako nepríjemnú alebo znepokojujúcu. A práve preto dáva zmysel, aby rozhodovanie o tom, ako budú ženy v športe zobrazované, nezostávalo len na človeku za kamerou, ale zohľadňovalo aj hlas tých, o ktorých ide.