Katarína Ďurica: Ženský pohľad chýba. Alebo je ho aspoň oveľa menej

0
Katarína Ďurica: Ženský pohľad chýba. Alebo je ho aspoň oveľa menej
Zdroj foto: Lilla Kőnig

Katarína Ďurica je spisovateľka a novinárka, ktorá píše po maďarsky a jej knihy sú prekladané do slovenského jazyka. Píše o náročných témach, pred ktorými si častokrát zakrývame ako spoločnosť oči. Nechceme ich vidieť.

Mafia, znásilňovanie, unášanie dievčat, žien a detí. Predaj bieleho mäsa. Týrané a zneužívané ženy. Sex priemysel. Knihy Slušné dievčatá plačú potichu a Mestské líšky sa síce dobre čítajú, ale reálny život skrytý pod písmenkami kníh je poriadne drsný. Svoje vie o tom Katarína, ktorá so svojou rodinou a tromi deťmi žije v Bruseli.

V rozhovore pre Akčné ženy Katarína prezradila:

  • či sa jej počas písania knihy vyhrážali,
  • čo robila preto, aby pri hľadaní osudov ľudí nepôsobila ako lacná novinárka reality show,
  • prečo sa zameriava najmä na ženské hrdinky svojich príbehov.

Katarína, vo svojich knihách sa zameriavate výlučne na ženy a ženskú problematiku. Prečo ste si zvolili práve ženský pohľad?

Keď som ako dieťa a mladá dospelá vstúpila do knižnice alebo kníhkupectva, bolo plné príbehov mužských spisovateľov o mužoch. Z dejín literatúry vieme, aké je to ísť do vojny, využívať prostitútky, viesť krajinu, zamilovať sa. Ženský pohľad chýba, alebo je ho aspoň oveľa menej. Existuje mnoho tém, ktoré sa dotýkajú mnohých žien a ktoré by stálo za to skúmať aj z ženského hľadiska, a nemyslím tým 10 tipov, ako si vylepšiť letný účes.

V knihe Slušné dievčatá plačú potichu je veľmi realisticky zobrazená realita života v 90.rokoch v Dunajskej Strede, kde sa o život a rodinu bál skoro každý. Vy ste sa rozhodli neostať ticho a nepočúvať tieto príbehy, ale spísať ich do knižnej podoby. Nebáli ste sa pustiť do takejto témy?

Ako novinárka som sa venovala mnohým náročným témam, ale príbeh o mafiánoch v 90. rokoch bol iný, pretože sa odohrával na domácom území. Dotklo sa to mojich známych a príbuzných. Robila som rozhovory s páchateľmi, preživšími a obeťami. Pri výskume boli fázy, ktoré boli ťažšie, napríklad, keď sa ma snažili zastrašiť, ale napriek tomu román nakoniec vyšiel.

O mafiánoch sa veľmi často hovorilo, určite aj u vás doma. Cítili ste aj vy osobne v tom čase strach?

Mafiánska brutalita prevládla najmä počas môjho štúdia na základnej škole v Dunajskej Strede, ktorá nie je ďaleko od môjho rodného mesta Šamorína. Ako dieťa som o nich často počula hovoriť dospelých a niekedy som ich stretla aj na rôznych dedinských akciách. Rodičia sa nás snažili chrániť pred všetkým. Dievčatá, o ktorých píšem aj vo svojom románe, ktoré sa stali obeťami skupinového znásilnenia, boli o pár rokov staršie ako ja, chodili na stredné školy v Dunajskej Strede.

Zdroj foto: Lilla Kőnig

Nebáli ste sa „mafiánskej“ pomsty po vydaní knihy? Možno nie v takom pravom slova zmysle, ale predsa len bol to veľmi odvážny počin.

Cítila som strach. Každý by cítil, je to normálny pocit. Rukopis sme poslali do tlače práve v tom období, keď boli zavraždení Ján Kuciak a Martina Kušnírová. Možno keby sa táto hrozná vražda stala skôr, svoj román by som ani nedokončila. Na druhej strane som bola motivovaná a nezastaviteľná. Veľmi silno som si uvedomovala, že je nesmierne  dôležité napísať príbeh 90. rokov  a práve z pohľadu obetí. Cítila som, že im to dlhujem, že mám zodpovednosť voči tým, ktorí mi dôverovali a zverili mi traumy svojho života.

Prečítajte si: Recenzia na knihu Slušné dievčatá plačú potichu

Osobne ste sa stretávali s obeťami, prevažne ženami, ktoré si prešli veľmi ťažkými vecami. Čakali ste, že ak zverejníte výzvu na sociálne siete, aby sa prihlásili ľudia ochotní hovoriť, že ich bude až toľko?

Keď som sa rozhodla, že chcem písať o mafiánskej nadvláde 90. rokov, povedala som mnohým ľuďom, že ak poznajú niekoho, kto by sa so mnou rád porozprával, s radosťou to privítam. Po nejakom čase mi moji známi a kolegovia povedali, že tu je žena, ktorej sa stalo veľa krutostí, celá dedina to vie, tu je jej číslo. Jednoducho, nebola som schopná ju sama aktívne kontaktovať. Cítila by som sa ako redaktorka lacnej reality show, nechcela som tieto ženy znovu traumatizovať tým, že by som ich vyhľadala. Preto som to otočila, chcela som, aby ma ony vyhľadali. Napísala som príspevok, v ktorom som uviedla, že som spisovateľka a píšem o ženských obetiach 90. rokov.

Cítila som, že im to dlhujem, že mám zodpovednosť voči tým, ktorí mi dôverovali a zverili mi traumy svojho života.

Ako dlho trvalo, kým kniha Slušné dievčatá plačú potichu vyšla na svetlo sveta?

Roky som zbierala svedectvá zasiahnutých. Navštívila som mestá a dediny na Žitnom ostrove a stretávala som sa s ľuďmi, počúvala som ich príbehy. Až keď som mala pocit, že viem dosť, sadla som si a spracovala som to, čo som počula. Môj román je na hrane fikcie.

V knihe sú príbehy troch žien, ktoré sú akoby prototypom žien, s ktorými ste robili stovky rozhovorov…Nemali ste nočné mory alebo ťažké sny?

Tie príbehy, ktoré mi miestni rozprávali, boli veľmi surové a kruté. Mučenie, skupinové znásilňovanie, veľa brutality. Písanie ma veľmi vyčerpávalo. Ráno som odviezla deti do škôlky a potom som spracovávala dokumenty o skupinovom znásilňovaní. Keď som písala o tom, ako nútili mladé ženy na orálny sex, malo to na mňa taký veľký efekt, boli chvíle, keď som ledva dokázala čistiť si zuby, tak veľmi som bola pod vplyvom udalostí, nespravodlivostí.

Zdroj foto: Lilla Kőnig

V knihe Mestské líšky sa sústredíte na zneužívané a vykorisťované ženy, ktoré sú možno aj zatvorené v naoko zlatých klietkach a majú všetko, kým v skutočnosti nemajú nič…Bol to práve život v Bruseli, kde ste sa stretali s týmito situáciami čoraz častejšie? Lebo tieto veci sa nedejú len tam….ale zrejme tam to na vás doľahlo…či sa mýlim?

Mladé ženy a mladí muži, ktorí sú obeťami nútenej prostitúcie sa nachádzajú vo veľkých mestách, aj v malých rovnako. V mojom románe Mestské líšky som písala o mladých ľuďoch z východného Slovenska a východného Maďarska, ktorí sa stali obeťami revenge porn (pozn. redakcie: ak napríklad muž nakrúti na svojom mobile intímne snímky a potom nimi vydiera partnerku, bývalú…) a sú ňou vydieraní. Mladé ženy, často neplnoleté, sú predávané a kupované. Je to bolestivé vidieť. Navštívila som viacero azylových domov, kde sa chránia ženy, ktorým sa podarilo uniknúť svojim väzniteľom.

Dnes už máte vlastné vydavateľstvo, ktoré zatiaľ vydáva len vaše knihy. Prečo ste sa rozhodli ísť do vlastného vydavateľstva? Aké knihy by ste chceli podporovať vydaním priamo u vás?

Pred tromi rokmi som založila vydavateľstvo Červený sneh. V maďarčine, keď sa zdá, že niečo je nemožné, že sa to nikdy nepodarí, hovoríme, že sa to stane, až keď napadne červený sneh. Vybrala som si toto meno, pretože mi tiež často hovorili, že to nie je možné, že by som sa mal vzdať, že sa mi to nepodarí. Respondentky kníh “ Slušné dievčatá plačú potichu“ a „Mestské líšky“ tiež často hovorili, že počuli podobné vety: „Nikomu som o tom nepovedala“, „Nikdy, nikto sa ma na to nepýtal“, „Vyhrážali sa mi, že ak budem hovoriť, aj tak mi neveria.“, „Vieš, kedy tam budeme, aby sme hovorili o tabuizovaných ženských témach?“ Prišiel čas, padá červený sneh.

V maďarčine, keď sa zdá, že niečo je nemožné, že sa to nikdy nepodarí, hovoríme, že sa to stane, až keď napadne červený sneh.

Máme tri malé deti, píšem a pracujem, keď sú v škole a škôlke. Keď budú staršie, určite otvoríme fungovanie nášho vydavateľstva, momentálne nemám kapacitu na to, aby som sa venoval rukopisom iných.

Píšete prevažne po maďarsky, vaše dve knihy sú preložené do slovenského jazyka. Sú knihy preložené aj do angličtiny alebo rozmýšľate tieto témy šíriť do sveta aj týmto jazykovým rozšírením?

Svoje romány píšem v maďarčine, v slovenčine ich prekladá Olivia Cselényi Fodorová. Mám nemeckého agenta a pracujeme aj na poľskom preklade. Je zaujímavé sledovať, aké národy a aké vydavateľstvá sú otvorení príbehom východoeurópskych žien z malých miest.

Zdroj foto: Lilla Kőnig

Katarína, ako sa dokážete vyrovnať s množstvom tých ťažkých príbehov, ktoré počúvate?

Myslím si, že sa dokážem vo svojich knihách venovať takýmto ťažkým témam, pretože som si s manželom vytvorili harmonický rodinný život. Doma nie sú žiadne drámy, takže mám silu venovať sa iným drámam. Po psychicky náročných rozhovoroch sa vraciam domov do usporiadaného domáceho prostredia, k trom zdravým deťom. Nemusíme sa trápiť s takými finančnými problémami, ako je platenie účtov za elektrinu alebo čo bude na večeru. Toto všetko je privilégium, nie samozrejmosť. Vážim si to oveľa viac.

Niekto píše články do novín, stĺpčeky či blogy. Vy chodíte s očami otvorenými dokorán a miesto novinových článkov vydávate rovno knihy. Vnímate v tom aj niečo hlbšie v zmysle osvety pre spoločnosť alebo ako pomoc ženám? Alebo možno ako výkrik, toto sa deje, majme oči/uši otvorené? Nebuďme ticho?

Venujem sa témam, o ktorých si myslím, že majú váhu a bolo by dobré, keby sa dostali do povedomia verejnosti, keby sa o nich hovorilo viac. Nezaujímajú ma povrchné príbehy, ani ako čitateľku, ani ako diváčku. Snažím sa, aby moje témy niečo odštartovali, aby som dosiahla nejakú zmenu.

O akých témach by ste ešte rada v budúcnosti písali?

Napísala som detskú knižku pre moje deti, ktorá vyjde v lete. Je to úplne iná oblasť, písala som ju s radosťou a užívala som si proces. Doobeda som ju napísala a večer im ju prečítala. Boli mojimi redaktormi. Okrem toho pracujem na monodráme, ktorá by sa mala, ak všetko pôjde dobre, dostať na javisko ešte tento rok.

Ďakujem za rozhovor.

Zdroj foto: Lilla Kőnig

žiadne príspevky na zobrazenie