NAČÍTAVAM

Type to search

AKČNÉ ŽENY BLOG MAGAZÍN ODPORÚČANÉ OSOBNÝ ROZVOJ PSYCHOHYGIENA ROZHOVORY

Katarína Olíková: Vtedy mi rakovina otvorila dvere, teraz som vstúpila

Kristína Majerová
Share

Silná žena. Matka. Nech to znie akokoľvek čudne, rakovina je pre ňu požehnaním. Vrátila sa už druhýkrát. Neplače, nereptá. Práve naopak. Dostala krídla a dáva možnosť letieť každému. Svoju túžbu žiť pretavila do obrazov. Napísala knihu, kde každé slovo je skvost a neskutočná hĺbka. Spoznajte ženu bojovníčku Katarínu Olíkovú.

Kati, ak by ťa človek spoznal v roku 2020, spozná ťa ako maliarku a lektorku maľovania. Čomu si sa však venovala predtým?

Ak by ma človek spoznal v roku 2020, spozná ma ako tak trošku bláznivú babu, maminu, manželku, dcéru, kamošku a potom niekde ďalej možno zistí, že vdychujem život rôznym, predtým neživým veciam, napríklad aj plátnam. Tak sa rodia obrazy. Je to niečo, čomu sa venujem od roku 2015. K umeniu som inklinovala po celý svoj život, ako 4-ročná som začala tancovať a spievať v detskom folklórnom súbore Vienok, vďaka ktorému sa mi okrem iného podarilo ochutnať dosky, ktoré znamenajú svet (8-ročná som tancovala v opere Soročinský jarmok, o pár rokov neskôr som si zaspievala cvrčka v opere Liška Bystrouška a raz som alternovala za jedno z malých cigánčiat v opere Carmen).

Ako puberťáčka som písala básne. Po základnej škole ma to však začalo ťahať iným smerom, študovala som stavbarinu s ekonomickým smerom a pedagogiku/sociálnu prácu/psychológiu. Po škole som chvíľu pracovala v interiérovom štúdiu a potom až do materskej v jednej produkčnej spoločnosti ako office manažér. Všetko z toho ma vždy veľmi bavilo a nemala som potrebu nič meniť. V roku 2012 sa nám narodil Miško a po ukončení materskej som hneď išla na PNku. A čo bolo ďalej. Myslím, že zodpoviem pri ďalších otázkach.

Maľovala si aj niekedy predtým? Či je to čisto talent ukrytý niekde hlboko v tebe?

Stenu. (smiech). A klasicky na základnej škole, asi. Farby ma začali priťahovať okolo nejakého roku 2005, keď som sa veľmi nudila a nevedela som, čo so sebou. Vtedy som siahla po plátnach prvýkrát a namaľovala pár obrazov, tie však boli trošku o inom. A keď som čakala Miška, namaľovala som ďalšie tri. Opäť z nudy. Následne som štetce bez záujmu hodila do skrine.

PODPORTE združenie Akčné ženy a podnikanie žien na Slovensku



V januári 2015 to však bolo odlišné. Po návrate z nemocnice som poprosila manžela, aby mi nakúpil všetko potrebné na maľovanie a hneď v prvú noc doma som namaľovala 7 obrazov s anjelmi. Bola som akoby v tranze, jediné, čo som cítila, bola silná potreba maľovať. A ďalej maľovať. A ďalej. A stále. Najprv to bolo vnútorné nutkanie vymaľovať zo seba všetko. Veľmi rýchlo sa z toho stala potreba, povedala by som – až závislosť a už  pár rokov je to každodenný chlieb, ktorý ma nielen živí, ale aj krásne nasycuje. Vďaka svojim obrazom sa každý deň zamilovávam.

Na január 2015 asi tak ľahko nezabudneš. Vtedy ti diagnostikovali rakovinu. Čo ti vtedy ako prvé prebehlo hlavou? Pamätáš si, aké boli tvoje prvé myšlienky?

Hovorí sa, že si nebudeš pamätať, kto mal kedy čo oblečené, ako vyzeral, ale ako si sa kedy cítil – preto v živote máme zbierať zážitky a nie veci. Tak nejak to bolo aj týmto mojim „zážitkom“. Pamätám si každý milimeter pocitu, ktorý som mala, pretože bol každý jeden silným okamihom. Chvíľu som hrala silnú, ale keď som bola sama, doľahlo to na mňa a asi hodinu som plakala. Nechcela som, aby môj syn prišiel o mamu, manžel o manželku, rodičia o dcéru, brat o sestru… Prišlo mi ľúto, že to končí. Samozrejme nikto mi nepovedal, že to končí, ale za tú hodinu plaču som si to tak rozanalyzovala a bolo.

Potom sa však niečo zmenilo. Ja som sa zmenila. Potriasla som hlavou, aby som vysypala tieto myšlienky a jednoducho som sa pohla ďalej. Neriešila som, čo mi je a prečo, nezaujímalo ma to. Povedala som si, že bude tak ako má byť a bola som vďačná za to, že som to ja a nie niekto z mojich milovaných. Nevedela som, na ako dlho tu budem mať povolený pobyt. Dokedy mi bude dopriate dýchať čerstvý vzduch, opierať sa o stromy, pozorovať oblohu vo všetkej tej kráse, objímať tých, ktorých ľúbim, maľovať obrazy svojej duše, ktoré som vďaka tomu všetkému v sebe objavila. Ale jedno som vedela. Že nebudem plytvať so svojim životom. Že budem slobodná vo svojom vnútri, svojich rozhodnutiach a budem stotožnená s dušou, ktorá vo mne drieme. Že zahodím všetky okovy a kamene, ktoré ma ťahajú nadol a pri všetkom budem vždy už len celá a naozajstná.

Prečítajte si Miroslava Harišová: Choroba mi dovolila nazrieť do svojho vnútra, spoznať svoje strachy a skúsiť s nimi zabojovať

Ako vníma (vnímal) túto situáciu tvoj syn? Rozprávate sa o tom? Ako mu to vysvetľuješ? Neviem si predstaviť, ako by som to povedala svojim deťom a či by som im vlastne vôbec niečo povedala…

Vtedy mal dva roky, nevnímal to. Teraz má osem a je to o inom, vie, aké sú možnosti, vie, čo robí maminka pre to, aby žila aj ďalej. Ale vie aj to, že nie vždy veci idú podľa našich predstáv. Ale to je život. Dôveruj procesu.

Vincent Van Gogh je pre teba kolega a blízka duša. Prečo práve on?

… sú maliari, ktorí urobia zo Slnka žltú škvrnu. A potom sú takí, ktorí urobia zo žltej škvrny Slnko. Tak vnímam aj jeho. Nielen kvôli jeho obrazom, ale aj všetkým tým, čo je za nimi. Vnímam celý jeho príbeh a tak nejak mi je blízky. Nejem síce žltú farbu ako on (veril, že mu prinesie šťastie), ale veril tomu aj napriek tomu, že farba bola jedovatá. A vďaka svojej viere tvoril úžasné obrazy s nesmiernou výpovednou hodnotou.

Pre mňa je Vincent stelesnením vnútornej sily, ktorá sála z jeho malieb. Pre mňa je Vincent šťastným bláznom, kolegom, ktorý, možno tak ako ja, pri pohľade na nebo maľuje prstom do vzduchu, usmieva sa a je nekonečne spokojný vo svojich svetoch. Vo svojich miliónoch Právd, ktoré si namaľuje miliónmi spôsobov, od slnka cez slnečnice, obilné klasy či hlbočizné hviezdne nebo. Veril svojej žltej. Každý z nás má svoju “žltú”, ktorej verí. Vďaka ti, Vincent, nielen za ňu.

Okrem toho, že sama maľuješ, robíš aj kurzy maľovania pre iných. Bol to tvoj nápad podeliť sa s touto vášňou aj pre iných alebo aj iní chceli maľovať tak krásne ako ty?

Kdeže! S maľovaním som vlastne iba začínala, keď sa ma kamarátka susedka Katka opýtala, či by si ich dcéra Anička mohla niekedy niečo namaľovať pri mne, so mnou. Vtedy mala 7 rokov. Prišla, namaľovali sme si. A potom ešte raz. Anička bola nadšená a ja tiež. Po nejakom čase sa to nejak „rozkríklo“ a keďže sme u nás na Trnávke všetci ako jedna veľká rodina a o deti nie je núdza, prišlo ďalšie dievčatko a potom ďalšie. Skúsil aj chlapček aj maminka a tatinko, babka a dedko a ejhľa, išlo to! Bolo to dobrodružstvo pre všetky strany. Pre mňa nečakané.

Asi po roku otvorili Saleziáni Rodinné centrum Mamy Margity a vďaka ich láskavosti a veľkorysosti dievčat, ktoré to v Materskom centre (tiež je súčasťou RC) mali a majú na starosti, som dostala priestor na maľovanie tam. Začala som stenami (smiech). Následne prišla otázka, či by som nechcela robiť kurzy, veď už ku mne aj tak chodí polovica Trnávky. Trošku ma to zarazilo, predsa len, sama som bola „v plienkach“ a učiť to ostatných, tak seriózne, mi prišlo ako veľká zodpovednosť. Trošku som sa zľakla. Kecám. Žiadne trošku. Bola som riadne vydesená.

Párkrát som sa vyspala a položila si otázku: Keby ťa nasledovali ľudia, na ktorých ti záleží, bola by si spokojná s tým, kam ich vedieš? Keď máš dar, akýkoľvek, podeľ sa.

A tak som súhlasila. Vzala som to od piky a urobila koncept, aby to malo nejakú hlavu a pätu. Koncom mája 2017 sme otvorili prvú úroveň. Odvtedy ňou prešlo vyše 120 ľudí vo veku od 4 do 83 rokov, z ktorých väčšina pokračuje do ďalšej úrovne. Jedna skupinka mi v januári končila už 10.úroveň. Okrem týchto bežných kurzov som začala robiť aj jednorázové maľovačky, kde si namaľujeme jeden obraz za pár hodín, v čase korony a vlastne aj teraz sú online. Pribudli desiatky nadšencov a mňa to nesmierne teší a hreje. Tí, ktorí už majú skúsenosť vedia, že maľovanie so mnou nie je iba o maľovaní. Je to o nasadení si krídel. A každý do jedného maľuje prenádherne. A nie vďaka mne. Ja im iba ukážem, že vedia lietať a oni to skúsia a uveria.

Nedávno sa ti rakovina opäť vrátila. Čakala si, že sa to môže stať, alebo bol to pre teba opäť šok, rana do srdca? Predsa len, človek sa už nejako nastaví a teraz znova. Vnímaš nejaký rozdiel medzi tým, aké to bolo vtedy a tým, aké to je teraz?

Vtedy mi rakovina otvorila dvere, teraz som vstúpila. Vtedy, prvýkrát, ma to nezaujímalo, len som to prijala ako fakt a čakala som, čo bude. Recidíva prišla presne po 5 rokoch a bola šokom pre všetkých. Tentokrát to však bolo úplne iné. Nielen rozsahom ochorenia, ale aj prijatím vedomia, že čo je moje, to ma nikdy nemôže minúť. Tiež bolo iné rozhodnutie to nielen tak nejak nechať plynúť, ale aj nečakať, čo bude. Pochopiť, že čo bolo, nie je a čo bude, to je už teraz. Vziať do rúk celú prítomnosť, pretože to je ten dar, ktorý mám. A nebáť sa toho, či zajtrajšok bude alebo nebude, lebo to nie je dôležité. Nie je to trest, je to škola. A tak som sa v januári vrátila do lavíc života a denne sa učím seba samú, teraz už bez poznámkového bloku, ale zato intenzívne prítomná.

Prečítajte si aj rozhovor so zakladateľkou prvého hospicu pre deti – Plamienku

Kde čerpáš ty silu a energiu, keď je ťažko?

V tichu.

Hovoríš a píšeš o tom, že si vedela, čo všetko ti rakovina môže vziať. Netušila si však, čo všetko ti môže dať. Čo všetko ti dala za tých 5 rokov od jej prvého stretnutia?

Skutočnosť.

Človek si niekedy myslí, že jeho problémy sú tie najväčšie a častokrát sú to nepodstatné maličkosti a malichernosti. Ty už asi nato pozeráš úplne inak. Musí však prísť až niečo takéto, aby si človek prehodnotil svoj postoj a začal naozaj žiť?

Mám viac odpovedí. Na jednej strane môžem povedať, že každý z nás žije život, o ktorom nemá ten druhý ani tušenia. Nemám právo hodnotiť, či je niečo nepodstatné, pretože čo sa mne ukazuje ako malichernosť, to môže byť pre druhého tou potrebnou poslednou tehlou na dostavanie múru. Všetko má svoj význam a je úplne v poriadku žiť život, ktorému iní nerozumejú. Nemusia.

Na druhej strane tu nejde o to, že človek prehodnotí svoj postoj a začne naozaj žiť. Ty žiješ naozaj hocikedy. Ide o to, či ti to stačí k múdrosti (láske) v poznaní. Veľakrát pre stromy nevidíme les. Všetko, čo potrebujeme vedieť, už dávno vieme, je však potrebné sa rozpomenúť, súhlasiť a prijať celé svoje bytie so všetkým, čím je. Pre mňa, nech to vyznie akokoľvek čudne, je rakovina požehnaním. Neexistujú skrátené cesty na miesta, kam stojí za to ísť.

V roku 2019 si vydala aj úžasnú knihu Krajina so žltým nebom. Kniha je popretkávaná tvojimi obrazmi a nádhernými hlbokými myšlienkami, pri ktorých sa človek musí zamyslieť nad životom. Prečo práve kniha?

Kniha preto, lebo si ju ľudia vypýtali. Tí, ktorí poznajú moje obrazy a sledujú ma aj na sociálnej sieti vedia, že občas napíšem nejaké to zamyslenie. Na základe ich reakcií som začala dávať moje myšlienky na obrazy a čím ďalej, tým viac bolo takých, ktorí mi vraveli: “Kati, daj to dokopy. Tvoje myšlienky a obrazy. Napíš knihu, chceme to držať, cítiť, listovať, vnímať.”

Tak som to urobila. Na 170 stranách je 70 mojich obrazov, zvyšok sú zamyslenia, nejaké tie príbehy, prázdne strany a všeličo iné. Ohlasy sú úžasné, veľmi veľa ľudí mi píše, ďakuje, pýta sa, komunikuje, viackrát sa mi stalo, že ma cudzí človek na ulici objal. Netušila som, ako hlboko sa dotkne ľudí, pre koľkých bude kamoškou, barličkou či akýmsi záchranným lanom. Kniha brnká na struny v duši. Čo viac si môžem želať?

Ak by si mala povedať ženám len tri vety, ktoré by to boli?

Nič ťa nemôže zastaviť, keď sa spojíš sám so sebou.

Život je príležitosť.

Chop sa jej!

Foto: archív Kataríny Olíkovej

Viac sa dozviete tu: https://www.katokreativ.sk

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X