Keď dieťa nechce ísť k babke: Musíme deti nútiť do rodinných návštev?

Babka sa teší, koláč je upečený, nedeľný obed pripravený a dieťa oznámi, že nikam nejde. Pre rodičov sa začína nepríjemná situácia. Majú trvať na návšteve, pretože rodina je rodina, alebo rešpektovať, že dieťa tráviť čas s príbuznými jednoducho nechce? Odpoveď nie je vždy jednoznačná.

„Veď je to tvoja babka!” „Dedko sa na teba celý týždeň teší.” „Čo jej máme povedať, keď neprídeš?” Aj takéto vety poznajú mnohí rodičia. Zvyčajne zaznievajú v dobrej viere. Chceme, aby naše deti mali pekné vzťahy so starými rodičmi, aby poznali svoju rodinu a aby si raz vážili spoločné chvíle. Lenže čo ak dieťa naše predstavy o rodinnej pohode nezdieľa?

Niekedy sa mu jednoducho nechce. Radšej by zostalo doma, hralo sa, stretlo kamarátov alebo si užilo voľný deň po svojom. Inokedy za odmietaním môže byť niečo hlbšie – nepríjemné poznámky, pocit, že ho nikto nepočúva, príliš veľa otázok, porovnávanie so súrodencami alebo pravidlá, ktoré mu u starých rodičov nevyhovujú.

A práve tu sa začína dôležitá rodičovská úloha. Nie presvedčiť dieťa za každú cenu, ale zistiť, čo sa za jeho „nechcem” skrýva.

Rodina nie je povinnosť, ktorú si musíme odpracovať

Rodinné vzťahy majú v živote dieťaťa význam. Starí rodičia mu môžu ponúknuť blízkosť, skúsenosti, pocit kontinuity aj vzťah, ktorý je iný než ten rodičovský. Spoločné spomienky, rozprávanie príbehov či obyčajné popoludnie pri pečení koláčov môžu byť pre dieťa veľmi cenné. To však neznamená, že samotná príbuzenská väzba automaticky vytvára blízkosť. Dieťa môže mať babku, ktorú miluje, a napriek tomu sa mu v konkrétny deň nechce ísť na návštevu. Môže mať rado dedka, ale nemusí sa cítiť dobre v prostredí, kde sa od neho očakáva, že bude celý čas poslušné, usmiate a vďačné.

Láska k rodine sa nedá vynútiť tým, že dieťaťu prikážeme, aby ju prejavovalo.

Ak návštevy pravidelne sprevádzajú hádky, výčitky a pocit povinnosti, môže sa stať, že si dieťa začne rodinné stretnutia spájať skôr s nepríjemnými emóciami než s blízkosťou.

Čo ak je dieťa iba pohodlné?

Samozrejme, nie každé odmietnutie návštevy znamená problém vo vzťahu. Deti niekedy nechcú opustiť pohodlie domova, prerušiť rozbehnutú hru alebo sa vzdať programu, ktorý si samy naplánovali. A rodičia nemusia automaticky ustúpiť pri každom „nechcem”.

Výchova zahŕňa aj učenie sa kompromisom, ohľaduplnosti a tomu, že nie vždy môžeme robiť iba to, čo sa nám práve páči. Ak je návšteva dohodnutá, rodinné stretnutie má svoj význam a dieťa nemá žiadny konkrétny dôvod, prečo by sa mu malo vyhnúť, rodič môže trvať na tom, že sa pôjde. Rozdiel je však v spôsobe. Namiesto vyvolávania pocitu viny môžeme dieťaťu vysvetliť, prečo je návšteva dôležitá, dohodnúť sa na jej dĺžke alebo mu dať priestor rozhodnúť o niektorých veciach. Nemusí stráviť u babky celé popoludnie, ak mu vyhovuje kratšie stretnutie. A možno nabudúce babka príde k vám.

Keď dieťa povie, že sa u babky necíti dobre

Toto je situácia, ktorú by rodičia nemali prehliadať. Ak dieťa opakovane odmieta návštevy konkrétneho človeka, bojí sa tam ísť, pred návštevou ho bolí brucho alebo po návrate pôsobí smutne či rozrušene, je dôležité zistiť prečo.

Niekedy dieťaťu prekáža spôsob komunikácie, kritika jeho vzhľadu, porovnávanie, nútenie do jedla alebo nedostatok súkromia. Aj takéto situácie však môžu byť preň nepríjemné. Rodičia by preto mali dieťa vypočuť bez toho, aby mu okamžite vysvetľovali, že babka to určite nemyslela zle. Dobré úmysly dospelých totiž automaticky neznamenajú, že dieťa ich správanie vníma ako príjemné.

Ak dieťa opisuje správanie, ktoré prekračuje jeho hranice alebo v ňom vyvoláva strach, jeho bezpečie má prednosť pred rodinnými očakávaniami. Nemalo by byť nútené do kontaktu, pri ktorom sa necíti bezpečne.

Prečítajte si:

Svokra sa nemá starať do partnerského vzťahu svojho syna

Starí rodičia dneška: Akí sú moderní dedkovia a babky

Nemusíme mať radi svoju rodinu. A mali by sme o tom hovoriť viac

A čo keď sa urazia starí rodičia?

Aj toto je realita mnohých rodín. Babka môže odmietnutie vnúčaťa vnímať osobne, dedko sa môže cítiť odstrčený a rodičia sa ocitnú medzi dvoma stranami, ktoré nechcú sklamať.

Je pochopiteľné, že starých rodičov mrzí, keď vnúčatá nemajú záujem tráviť s nimi čas. Ich sklamanie však nemusí byť dôvodom, aby dieťa nieslo zodpovednosť za náladu dospelých.

Vety ako „babka bude smutná, ak neprídeš” alebo „dedko sa na teba tešil a ty mu toto urobíš” môžu dieťa naučiť, že za pocity druhých ľudí zodpovedá ono samo. A že svoje vlastné potreby musí potlačiť, aby nikoho nesklamalo.

Rodičia môžu starým rodičom citlivo vysvetliť, že odmietnutie jednej návštevy neznamená odmietnutie ich vzťahu. Zároveň môžu hľadať iné spôsoby stretávania – spoločnú prechádzku, návštevu ihriska, krátke popoludnie alebo aktivitu, ktorá bude príjemná pre obe strany.

Deti sa učia vzťahom aj z toho, ako rešpektujeme ich hranice

Možno je najdôležitejšie uvedomiť si, že dieťa sa prostredníctvom rodinných návštev neučí iba to, ako sa správať k babke a dedkovi. Učí sa aj to, čo znamená rešpekt, blízkosť a vlastné hranice. Ak od neho očakávame, že bude vždy súhlasiť s návštevou, objímať príbuzných, bozkávať ich a potláčať svoje nepríjemné pocity, pretože „sa to patrí”, môžeme mu nevedomky odovzdávať správu, že jeho vlastné prežívanie nie je také dôležité ako očakávania druhých.

Naopak, ak ho učíme, že môže povedať, čo mu prekáža, a zároveň mu pomáhame pochopiť potreby ostatných, dávame mu omnoho cennejšiu lekciu.

Cieľom predsa nie je vychovať dieťa, ktoré chodí k babke bez protestov. Cieľom je, aby si k nej mohlo vytvoriť vzťah, v ktorom sa cíti dobre, bezpečne a slobodne.

Zdroj