„Je priveľmi emotívna.”
„Berie si veci príliš osobne.”
„Na vedenie tímu treba chladnú hlavu.”
Koľkokrát sme už podobné vety počuli?
Mýtus, že ženy sú „príliš emocionálne” na vedúce pozície, patrí medzi najodolnejšie stereotypy pracovného sveta. Bodajby nie. Znie to takmer ako objektívny fakt. Ako niečo, čo sa roky traduje bez potreby dôkazov. Lenže moderná psychológia, sociológia aj výskum leadershipu hovoria niečo úplne iné.
Možno problémom nikdy neboli emócie žien. Problémom bolo to, ako sa na emócie pozeráme.
Emócie nie sú opakom racionality
Začnime tým najdôležitejším. Predstava, že líder musí byť „čisto racionálny”, je sama osebe chybná.
Psychológovia už dávno upozorňujú, že rozhodovanie nie je proces oddelený od emócií. Naopak. Emócie sú jeho prirodzenou súčasťou. Pomáhajú nám vyhodnocovať riziko, čítať situáciu, rozumieť ľuďom a reagovať na krízové momenty.
Inými slovami… Človek bez emócií by nebol lepším lídrom, ale horším rozhodovateľom.
Výskumy emocionálnej inteligencie dokonca poukazujú na skutočnosť, že schopnosť rozpoznať, pomenovať a regulovať vlastné emócie, ako aj chápať emócie druhých, patrí medzi kľúčové predpoklady efektívneho vedenia tímu.
Prečo sa potom ženy stále označujú za „príliš emocionálne“?
Tu vstupuje do hry sociológia a rodové stereotypy. Starší výskum publikovaný v The Leadership Quarterly ukázal, že presvedčenie, že ženy sú emocionálnejšie než muži, patrí medzi najsilnejšie kultúrne stereotypy západnej spoločnosti. Možno by bolo zaujímavé výskum zopakovať, pretože práve tento stereotyp vytvára pre ženy v líderstve doslova dvojitú pascu.
Ak žena prejaví emóciu, býva označená za precitlivenú, hysterickú alebo neprofesionálnu. Ak emócie neprejaví, je chladná, arogantná alebo neprístupná. Nech teda urobí čokoľvek, môže to byť interpretované proti nej.
Muž, ktorý zvýši hlas, je vnímaný ako rozhodný a autoritatívny. Ženu v rovnakej situácii však považujeme za konfliktnú. Lenže toto nie je otázka schopností. To je otázka optiky.
A muži? Sú menej emocionálni?
Toto je možno najväčší paradox celej debaty. Muži nie sú menej emocionálni. Väčšinou sú len iným spôsobom socializovaní na prejav emócií.
Spoločnosť však tradične akceptuje mužský hnev, dominantnosť či agresivitu ako „silné líderské správanie”. No tieto prejavy sa predsa tiež rodia z emócií.
Hnev je emócia. Impulzívnosť tiež. Aj rizikové rozhodnutia pod tlakom sú emocionálne reakcie. Ale kultúrne ich emóciami nepomenujeme.
A čo ženský smútok alebo empatia? Predsa emocionálne. A mužská tvrdosť? Jednoznačne racionálna.
No a presne tu sa to celé skresľuje.
Môžu emócie líderstvo podporiť?
Jednoznačne áno. A zrejme aj viac, než sme si ochotní priznať.
Moderné štúdie o leadershipe hovoria, že úspešní lídri nepotrebujú absenciu emócií, ale schopnosť s nimi pracovať. Najmä v oblastiach, akými sú motivácia tímu, zvládanie konfliktov, budovanie dôvery, komunikácia zmien a zvládanie kríz. Všade zohráva emocionálna inteligencia zásadnú úlohu.
Meta-analýza z roku 2022 dokonca ukázala, že ženy bývajú častejšie vnímané ako transformačné líderky, teda líderky, ktoré dokážu inšpirovať, podporovať rast ľudí a budovať angažovanosť tímu. A to sú dnes jedny z najžiadanejších líderských kvalít.
Práve preto je v ére hybridnej práce, vyhorenia a generačných zmien schopnosť viesť ľudí cez neistotu často cennejšia než tvrdý direktívny štýl.
Môžu emócie škodiť?
Mali by sme byť féroví, preto odpovedáme: Áno, emócie môžu líderstvu aj škodiť. Ale nie preto, že sú „ženské”.
Škodlivé sú nezvládnuté emócie.
Ak líder rozhoduje impulzívne, necháva sa uniesť egom, strachom, hnevom alebo potrebou kontroly, môže to poškodiť celý tím. Lenže to platí rovnako pre ženy aj mužov.
Problém nie je emócia samotná, ale absencia sebaregulácie.
Psychológ Daniel Goleman to pomenoval jasne: Rozdiel medzi priemerným a výnimočným lídrom veľakrát spočíva práve v schopnosti emócie riadiť, nie potláčať.
Tak ako je to? Majú emócie v líderstve miesto?
Nielenže majú. Sú nevyhnutné, pretože líderstvo nie je excelovská tabuľka. Je to práca s ľuďmi. A ľudia sú emocionálne bytosti.
Empatia pomáha rozpoznať frustráciu tímu. Citlivosť pomáha zachytiť konflikt skôr, než eskaluje. Emocionálna stabilita pomáha udržať smer v chaose.
Otázkou teda nie je, či majú emócie v líderstve miesto. Skutočná otázka znie: Prečo stále považujeme ženské emócie za slabosť, zatiaľ čo mužské emócie prezliekame za silu?
A zrejme tam sa skryla odpoveď, prečo ženy nemusia byť „menej vhodné” na vedenie. Asi ich len mnohí stále posudzujú iným metrom.