Mária Bebejová je dôkazom, že cesta k vysnívanej práci nebýva priamočiara. Často si vyžaduje poriadnu dávku iniciatívy.
Pôvodne zvažovala farmáciu, no zvíťazila u nej láska k jazykom. Od tínedžerského blogovania o Lane Del Rey sa tak prepracovala až k umeleckému prekladu. Do povedomia čitateľov sa zapísala debutom Coco Mellors Cleopatra a Frankenstein a k tejto práci sa dostala vďaka odvahe osloviť vydavateľstvo na vlastnú päsť.
Rodáčka z Banskej Bystrice a absolventka Univerzity Mateja Bela dnes pôsobí v Stredoslovenskej galérii. Aktuálne má na konte preklad ďalšieho hitu – románu Blue Sisters. V rozhovore nám priblížila, prečo nepoužila slovenský názov a čo bolo najväčšou výzvou pri boxerskom slangu. Vysvetľuje tiež, prečo pri umeleckom preklade nestačí len dokonalá znalosť jazyka.
Prečítajte si: Knižné echo: Prekladateľka Jana Sliacka o ceste naprieč šokujúcou históriou ženskej medicíny v „Len si to namýšľaš”
Kedy si v sebe objavila vášeň pre preklad?
Moja cesta bola celkom zaujímavá. Odjakživa som rada čítala, v puberte aj písala. Časom som však o svojich spisovateľských schopnostiach začala pochybovať. Uvažovala som, či by mi nesedela skôr úloha „nemého” tlmočníka iných, nadanejších ľudí.
Prispel k tomu aj môj blog o Lane Del Rey. Príspevky som čerpala zo zahraničia a prekladala ich pre slovenských čitateľov. Pri niektorých obsiahlych rozhovoroch som sa poriadne zapotila. Prvýkrát som narazila na slang a frázy, ktoré som dovtedy nepoznala a nešli preložiť doslovne. Ich význam som musela pracne hľadať na internete.
Čo ťa nakoniec priviedlo k prekladateľstvu?
Vždy som mala rada jazyky. Učila som sa ich ľahko a prirodzene som k nim inklinovala. Paradoxne som však maturovala z biológie a chémie. Boli to predmety, ktoré ma tiež bavili. Zároveň som pod tlakom spoločnosti cítila, že štúdium humanitných vied je cestou do záhuby. Dlho som preto zvažovala farmáciu. Nakoniec som sa predsa len rozhodla pre prekladateľstvo a toto rozhodnutie vôbec neľutujem.
Mnoho začínajúcich prekladateľov nevie, ako preraziť. Ako sa ti podarilo získať preklad titulu Cleopatra a Frankenstein?
Cesta k prvému prekladu bola o náhode a šťastí. Chcem však veriť, že som tomu pomohla aj svojou ambicióznosťou a schopnosťou vidieť príležitosti.
Prvou knihou bola Cleopatra a Frankenstein. Vyskakovala na mňa z Instagramu aj Goodreads, tak som bola zvedavá. Po prečítaní som ostala nadšená. Uvedomila som si, že kniha ponúka skvelý materiál na prekladateľskú sebarealizáciu.
Pôvodne som o nej chcela písať diplomovú prácu. Potom som si však povedala: Keď s ňou strávim toľko času, prečo ju nepreložiť celú a neponúknuť vydavateľstvu? S kamarátkou Danielou Krnáčovou sme to rozoberali na káve. Usúdili sme, že by sa najviac hodila do Lindeni, a tak sme to uzavreli.
O dva dni mi však Daniela napísala, že o knihu má záujem jej partner Slavo Sochor z Literárnej bašty. Tak sa začala naša spolupráca.
Aké vlastnosti by mal mať umelecký prekladateľ? Stačí ovládať jazyk?
Veľa ľudí sa domnieva, že pri preklade z angličtiny stačí dokonale ovládať práve cudzí jazyk. Pravdou však je, že potrebujete aj skvelú znalosť cieľového jazyka, teda slovenčiny.
Štúdium prekladateľstva mi prinieslo znalosť histórie a reálií Británie či USA. Vďaka tomu lepšie rozumiem kultúrnym narážkam a historickým súvislostiam. Praxou som si cibrila zmysel pre umelecký štýl. Prekladateľ musí vnímať rytmus, tón, metafory a odhaliť iróniu či humor. Musí nacítiť celkovú poetiku originálu. To si vyžaduje cit pre detail. Každé slovo či symbol môžu byť významné a úlohou prekladateľa je rozpoznať to.
Umelecký prekladateľ musí byť, samozrejme, aj kreatívny. V Cleopatre a Frankensteinovi bolo napríklad veľa slovných hier. Musela som ich preniesť tak, aby nestratili údernosť a vtip. Preklad nikdy nesmie byť len o preklápaní slov. Prekladateľ sa musí vcítiť do autora a verne reprodukovať jeho zámer.
Z toho vyplýva aj istá dávka pokory. Prekladateľ by nemal svojím štýlom prehlušiť autora ani meniť jeho myšlienky. Naopak, mal by mu umožniť „prehovoriť” v inom jazyku.
Akými fázami musí preklad prejsť, kým sa dostane do tlače a nakoniec do kníhkupectiev?
Od rozhodnutia preložiť Blue Sisters po vydanie prešlo takmer pol roka. Štandardne tento proces trvá kratšie. Keďže však neprekladám na plný úväzok, ale popri práci, všetko sa natiahlo.
Hotový preklad putuje k jazykovej redaktorke a korektorke. Väčšinou túto úlohu zastáva jedna osoba. Redaktorka odhaľuje miesta, kde prekladateľ podľahol „hypnóze originálu” a text neznie prirodzene. Na problémy upozorňuje zvyčajne komentármi. Zároveň hľadá chýbajúce časti či významové nezrovnalosti. Úlohou korektorky je zase opraviť gramatické a štylistické chyby.
Text sa potom vracia k prekladateľovi. Ten reaguje na komentáre a schvaľuje či zamieta zásahy. Následne ho pošle späť redaktorovi. Ak je všetko v poriadku, text sa zalomí. Pred tlačou sa v ňom ešte niekoľkokrát kontrolujú preklepy. Nakoniec ide kniha do tlače a do kníhkupectiev.
Prečítajte si: Mária Jaško: Po vydaní knihy Skryté luny mi narástli krídla
Čím ťa román Blue Sisters zaujal? O čom je?
Román Blue Sisters rozpráva príbeh troch veľmi odlišných žien. Tie nedávno prišli o štvrtú sestru pri tragickej nehode.
Stretávame sa s úspešnou právničkou Avery. Po liečení zo závislosti si s manželkou vybudovala zdanlivo dokonalý život. Ďalej je tu Bonnie, boxerská šampiónka cestujúca po svete. Trojicu uzatvára najmladšia Lucky, modelka, ktorej tvár zdobí bilbordy.
Dej sa presúva medzi Parížom, Los Angeles, Londýnom a New Yorkom. Každá zo sestier tu bojuje s vnútornými démonmi a po svojom sa vyrovnáva so stratou Nicky. Po jej smrti sa totiž začali vzďaľovať.
Zlom nastane o rok neskôr. Matka oznámi predaj Nickinho bytu. Sestry sa konečne stretnú, aby vypratali veci a zdieľali svoj žiaľ. Román ma zaujal tým, ako autorka vyobrazila rôzne podoby smútku. Ukazuje, ako rozdielne na nás môže vplývať.
Prečo sa názov knihy neprekladal? A podľa čoho sa prekladateľ rozhoduje, ako názov preloží?
Vždy treba myslieť na cieľové publikum. Od začiatku som chcela ponechať pôvodný názov. Hlavným motívom príbehu je totiž smútok, na ktorý slovo „blue” priamo odkazuje.
Cieľovkou Coco Mellors je najmä mladšia generácia. Verila som, že tento odkaz ľahko odhalia. Poznáme predsa „Blue Monday” či „blues”.
Konečné slovo som však nechala na vydavateľovi. Do prekladu som vložila aj poznámku s alternatívou „Sestry Blueové”. Predpokladám, že situáciu vyhodnotil rovnako ako ja. Knihe nakoniec ponechal názov Blue Sisters.
Ktorá z troch sestier bola pre teba najväčšou prekladateľskou výzvou?
Jednoznačne boxerská šampiónka Bonnie. Jej kapitoly boli plné termínov z boxu, ktoré bolo miestami takmer nemožné dohľadať na internete. Zaujímavé je, že podobnú výzvu predstavovala aj pre samotnú autorku. Dočítala som sa, že Coco celý rok a pol trénovala s trénerom boxu, aby vôbec bola schopná písať o tomto povolaní.
Je nejaká postava, ku ktorej si si počas prekladu vytvorila najbližší vzťah?
Po skúsenosti s Cleopatrou a Frankensteinom som sa bála, že si k postavám nevybudujem vzťah. Mýlila som sa.
Najviac mi bola sympatická Bonnie. V mnohých situáciách som sa s ňou vedela stotožniť. Páčil sa mi aj paradox jej osobnosti. Na jednej strane je majsterkou veľmi násilného športu, no na druhej pôsobí krehko, jemne a diplomaticky.
Dostala si spätnú väzbu na svoj preklad, ktorá ťa prekvapila alebo potešila?
Odoziev na preklad sa ku mne veľa nedostáva. Snažím sa však sledovať recenzie na sociálnych sieťach a rôznych weboch.
Pri Blue Sisters si pamätám, že ľudia kladne hodnotili môj prístup k vulgarizmom, ktoré som prekladala v plnej expresívnej sile. Ocenili aj fakt, že sme ponechali názov v angličtine. Úprimne ma to potešilo, keďže som si nebola istá, či sa toto rozhodnutie stretne s pochopením.
Vždy mám radosť, keď sa v recenzii dočítam, že sa text čítal dobre a nič v ňom neškrípalo. Teší ma, ak dialógy pôsobili živo a hodnoverne. Presne tak som totiž vnímala originál a snažila sa to preniesť do prekladu.
Akými tromi slovami by si opísala Blue Sisters?
Snažila som sa prísť s nejakým krásnym slovným spojením alebo dobre znejúcou trojslovnou vetou, no neúspešne. Takže volím: láska, strata, odpustenie.
Čo je podľa teba hlavné posolstvo knihy?
Možno to, že smútok je prirodzený. Netreba sa zaň hanbiť. Vždy je znesiteľnejší, keď ho máme s kým zdieľať. Ja aj mnohí moji známi máme tendenciu sa izolovať. Nechceme druhých zbytočne zaťažovať. Pritom práve blízkosť ľudí, ktorým dôverujeme, pomáha najviac.