Ženské telo bolo po stáročia predmetom skúmania, ale len zriedkavo porozumenia. Napríklad istý čas prevládal názor, že ženská masturbácia je príčinou prakticky všetkých zdravotných problémov sveta. Alebo že menopauza mohla za všetko, od nekontrolovateľnej mrzutosti cez kleptomániu až po presvedčenie, že vás posadol diabol.
Tieto, ale aj mnohé iné mýty o ženskom tele či zdravotnej starostlivosti oň rozoberá vo svojej knihe Len si to namýšľaš onkologička Elizabeth Comen. Nejde však iba o posvietenie si na výmysly a slepé miesta medicíny. Autorka prináša nekompromisný a zároveň ľudský pohľad na to, ako nikto ženy nevnímal ako pacientky s vlastným hlasom. No a práve táto naša lekárska minulosť podmieňuje liečenie žien v súčasnosti.
„Dnes nás nezaťažuje iba pozostatok ignorancie, ľahostajnosti, útlaku a podriadenosti voči zdravotným problémom žien, ale aj celý systém, ktorý je okolo toho vybudovaný – elektronické lekárske záznamy, prekážky v poistení a špecializácia roztrieštili naše chápanie a liečbu tela, pričom najviac na to doplácajú ženy. Až v priveľa oblastiach zostávajú patologické stavy špecifické pre ženy nedostatočne financované, skúmané a často nesprávne diagnostikované,” píše Comen v úvode.
Autorka tak ponúka hlas všetkým ženám, ktoré lekári roky ba stáročia nepočúvali. Pripomína nám, že zdravie nie je len o diagnózach, ale aj o dôvere – a tá sa začína tým, že ženské telo prestaneme spochybňovať.
Len si to namýšľaš v slovenskom preklade
Len si to namýšľaš preložila Jana Sliacka, ktorá pochádza z Banskej Bystrice. Vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a ruského jazyka na Univerzite Mateja Bela a v súčasnosti pracuje ako prekladateľka, tlmočníčka a korektorka na voľnej nohe. Spolupracuje s vydavateľstvami Grada, Ikar či DOT. a doposiaľ jej vyšlo desať knižných titulov.
Čo vás priviedlo k prekladu knihy Len si to namýšľaš a čím vás oslovila?
S ponukou na preklad tohto titulu ma oslovila Zuzana Májeková z vydavateľstva DOT. Keďže viem, že má „dobrý nos” na kvalitné knihy, tušila som, že ani tentoraz nepôjde o výnimku. Len si to namýšľaš ma oslovila už anotáciou, kde autorka opisuje, s akými strachmi prichádzajú ženy do jej ambulancie a čomu ich možno pripisovať. Hovorí o takzvanom lekárskom dedičstve, ktoré bolo po stáročia sprevádzané potláčaním ženského hlasu, a ten sa snaží ženám vo svojej knihe prinavrátiť.
Prečítajte si: Zahoďte mobil, uvarte si čaj: Štyri knihy, ktoré spravia jeseň krajšou
Ako autorka píše? Aký bol váš prvý dojem z textu?
Autorka v dvanástich kapitolách rozdelených podľa sústav ľudského tela predstavuje čitateľom historické príbehy, ktoré sa vždy nejakým spôsobom prelínajú so skúsenosťami žien zo súčasnosti. Ide o mrazivé, niekedy až neuveriteľne absurdné svedectvá o tom, ako dávne liečebné postupy len zriedka vychádzali z úprimnej snahy lekárov (a rovnako aj otcov či manželov) zlepšiť zdravotný stav pacientok. Pri ich čítaní sa vo mne miešal smútok s ľútosťou i hnevom.
Akým výzvam ste počas prekladu museli čeliť?
Podobne ako pri všetkých knihách, ktoré prekladám, aj pred touto som mala rešpekt a snažila sa nezanedbať prípravu, vyhľadávať si nejasnosti a pracovať s odbornou literatúrou. Na rozdiel od fiktívnych príbehov som mala tentokrát možnosť dohľadať si aj dobové fotografie zmieňovaných žien či zariadení, v ktorých boli umiestnené. V tomto smere to bolo pre mňa niečo nové. Pomohlo mi to stotožniť sa s postavami, ale aj lepšie vykresliť opis prostredia či výzor pacientok.
Prekvapilo alebo šokovalo vás niečo na príbehoch o histórii ženskej medicíny?
Len si to namýšľaš prináša množstvo šokujúcich príbehov, preto je pomerne náročné vybrať iba jeden. Obzvlášť ma znepokojila kapitola o nervovej sústave. Autorka v nej opísuje spôsoby liečby odvekého zdravotného problému žien – hystérie. V priebehu rokov sa táto diagnóza ohýbala podľa všemožných kultúrnych zvyklostí a módnych trendov. Napríklad v staroveku si ju spájali s posunom maternice, v stredoveku s čarodejníctvom, vo viktoriánskom období jej pripisovali neurologický pôvod a liečili ju počas teatrálnych seáns elektoršokmi a údermi do vaječníkov, neskôr zas ženám vytrhávali zuby či mandle, až napokon prišli s frontálnou lobotómiou. Ženy, ktorým diagnostikovali hystériu, sa stretávali s dehumanizáciou a veľkým utrpením, pričom často bol koreň ich zdravotného problému niekde úplne inde – teda ak vôbec nejaký mali. Mnohokrát stačilo, že nevyhovovali svojim manželom či rodičom, ktorí chceli mať nad nimi plnú kontrolu.
Aby som to trochu odľahčila, niektoré príbehy ma prekvapili aj svojou bizarnosťou. Napríklad kapitola o pohybovej sústave opisuje hon na cyklistky. Podľa dobovej literatúry z konca 19. storočia išlo o spuchnuté staré dievky, vráskavé ropuchy so zdeformovanými genitáliami, ktoré sa úplne pomiatli a bicykle zneužívali na chorobnú masturbáciu. Človek by si bol pomyslel, že spoločnosť takúto športovú aktivitu privíta. Keďže sa však mohli ženy vďaka novému dopravnému prostriedku slobodne pohybovať, mužom sa to nepáčilo. A rovnako ako pri hystérii, aj tu sa snažili zamedzením bicyklovania získať nad ženami plnú kontrolu.
Na čo odkazuje názov Len si to namýšľaš?
Názov podľa mňa trefne reflektuje niekdajšiu nedôveru medicíny v ženy ako pacientky, ale aj lekárky. Téma nedôvery sa tiahne naprieč celou knihou. Myslím si, že toto už spomínané dedičstvo sa dá do istej miery pozorovať v zdravotných zariadeniach dodnes. Názov tiež môže v čitateľoch vyvolať otázku, či aj oni nezažili podobný prístup na vlastnej koži.
Čo považujete za hlavné posolstvo tejto knihy?
V knihe sa často opakuje slovo „hanba”. Ženy sa hanbia za to, že sa pri vyšetreniach potia, že majú jazvy po mastektómii, že aj napriek ťažkej diagnóze sa chcú cítiť pekné, že ich trápia vypadané vlasy po chemoterapii (lebo majú byť ticho a ďakovať za to, že tu ešte vôbec sú), že majú inkontinenciu alebo že si prechádzajú menopauzou. Tých dôvodov je naozaj mnoho. Otázkou však je, či je táto hanba vôbec na mieste.
Myslím, že autorka dáva v knihe jasne najavo, že pocity a potreby žien sú relevantné a nemali by byť bagatelizované. Prostredníctvom príbehov, ktoré v knihe odhaľuje, sa snaží poskytnúť čitateľom (a ja mimochodom odporúčam túto knihu nielen ženám, ale aj mužom) akýsi návod k tomu, ako sa lepšie orientovať v komplikovanom zdravotnom systéme, ako komunikovať so zdravotníkmi a napokon, ako viac dôverovať sebe a svojmu telu. To je niečo, čo si z knihy odnášam aj ja.
Prečítajte si: Od vášni ku knihe: Ako autorka Denisa Štefunková zmenila svet detí a škrečkov
Ktorá veta z knihy by mala zostať v pamäti každej žene?
„Verím v budúcnosť, v ktorej chytím za ruku pacientku zmietajúcu sa v oceáne bolesti, strachu a neistoty, a ani jedna z nás sa nebude ospravedlňovať za to, že sa potí, alebo za to, že plače. Za nič. Pretože nie je za čo sa ospravedlňovať.”