Životná a partnerská koučka Janette Šimková koučuje s nadšením, lebo verí, že „každý problém v našom živote v sebe nesie dar – ale takto musíme uvažovať na začiatku, inak tento dar nikdy neobjavíme.“

Povedal to Richard Bach a Janette dodáva, že nikdy nie je neskoro hľadať začiatok. Riadi sa krédom: „Všetci sme anjeli s jedným krídlom. Ak chceme lietať, musíme sa objať.“ Janatte rada otvára náruč, aby človeku ukázala, že môže s odvahou rozťahovať krídla.

Pre náš magazín priniesla tému o úzkosti a príbeh ženy, ktorá sa s ňou popasovala:

Príznaky a prejavy úzkosti

Vaše centrum myslenia sa scvrklo na veľkosť lieskovca a váš mozog sa zmenil na rôsol. Ste bez šance spoľahnúť sa na seba, lebo úzkosť narušila pamäť, sústredenie a obmedzila vašu schopnosť vnímať komplexnosť. Nedokážete čítať, písať, premýšľať, analyzovať alebo prijímať nové informácie.

Telo máte zaplavené adrenalínom a cítite sa biedne alebo prehnane odvážne. Na jednej strane si môžete pripadať ako precitlivený blázon a na druhej ako super hrdina, hrdinka.

Diagnostika

Úzkosti sa nevyhne nikto, nie je to vzhľadom na našu bezpečnosť možné. Každý z nás má však iný prah citlivosti na jej zvládanie. Neraz si ani neuvedomíte, že vás ovláda, pokým si voči nej nevypestujete vnímavosť. Kvôli úzkosti sa myšlienky prezliekajú do čierno-bieleho videnia, zjednodušujú vnímanie a vytvárajú presvedčivé obavy a strachy.

Úzkosťou poháňané myšlienky dokážu človeka zavádzať do takej miery, že ich začne
považovať za svoje najlepšie nápady. Strach automaticky skresľuje vnímanie reality, či už ide o úzkosť, ktorá vás zaplaví ako mohutná prílivová vlna, alebo o úzkosť, ktorá potichu buble pod povrchom bežného života. Úzkosť má obrovskú moc, dokáže komukoľvek nahovoriť jeho bezvýznamnosť.

Je rozdiel medzi bežnými úzkosťami a dlhodobou úzkosťou, paralyzujúcimi záchvatmi paniky, posttraumatickými stresovými poruchami a fóbiami. Nasledujúce riadky sa týkajú toho, ako vychádzať s bežnými úzkosťami, ktoré bránia žiť plnohodnotný život.

Prečítajte si: 25 tipov ako prekonať sociálnu úzkosť

Ako si poskytnúť pomoc

V dôsledku úzkosti ľahko strácate rovnováhu. Takí „padajúci“ nadobúdate pocit nadradenosti alebo menejcennosti. Prejaví sa to výrazne na tom, ako fungujete v interakciách s ostatnými ľuďmi.

Zamyslite sa nad týmito myšlienkami: Týka sa vás väčšmi zvýšená alebo znížená úroveň posúvania vlastných hraníc? Úprimne si priznajte, čo z uvedeného sa vás bezprostredne dotýka a ako sa to prejavuje na vašom správaní a uvažovaní. Podľa toho si budete vedieť naordinovať správnu liečbu a zmeniť postoj k tomu, ako posúvať svoje limity.

Keď pod vplyvom stresu nadsadíte svoju hranicu na zvýšenú úroveň, potom:

• máte pocit, že viete, čo je najlepšie nielen pre nás, ale aj pre ostatných;
• ste vždy pripravení ostatným poradiť, zachrániť ich, pomôcť im a prevziať na seba
  zodpovednosť za druhých;
• je pre vás ťažké nezasahovať a nechať ostatných, aby sa sami popasovali so svojimi
  problémami;
• vyhýbate sa vlastným cieľom a problémom tým, že sa sústredíte na problémy iných;
• je pre vás nepredstaviteľné odhaliť pred inými svoju zraniteľnú, neschopnejšiu časť, najmä
  pred tými, ktorí majú sami problémy;
• zvyčajne vás označujú za osobu, na ktorú sa dá „vždy spoľahnúť“ a ktorá je vždy „vyrovnaná“.
  Keď pod vplyvom stresu podsadíte svoju hranicu a fungujete na zníženej úrovni, potom:
• sú určité oblasti, ktoré si neviete dať do poriadku;
• v stresových situáciách neviete reagovať, čím nepriamo vyzývate ostatných, aby vám
  pomohli;
• prejavia sa na vašom správaní fyzické a citové príznaky nadmerného stresu;
• stávate sa predmetom ohovárania, starostí a obáv ostatných;
• ostatní vás zvyčajne označujú za „krehkého“, „slabého“, „lenivého“ či „neschopného“;
• je pre vás ťažké odhaliť pred blízkymi svoju silnú, schopnú stránku.

Rekonvalescencia

Fungovanie na zvýšenej alebo zníženej úrovni predstavuje vašu automatickú reakciu na stres, ktorou sa snažíte zmierniť svoju úzkosť. Najmä vtedy, keď netušíte, čo vás v skutočnosti ohrozuje, alebo čo by ste s tým mohli urobiť. Tým, že sebauvedomením a sebavnímaním vstúpite do automatických reakcií, zmeníte interpretáciu toho, čo sa vám deje. Tak ovplyvníte aj svoj postoj, ktorý nespustí poplach po každom zneistení a vystrašení sa.

Keď sa cítite zle, priznáte si to?

Uznať, že vám je ťažko, je to najlepšie, čo môžete pre seba v danej chvíli urobiť. Znižujete tak pravdepodobnosť, že sa vaše nepríjemné prežívanie ešte zhorší.

Automatická reakcia je, že musíte proti tomu nepríjemnému, neželanému, ohrozujúcemu bojovať, odsunúť to, vyhnúť sa tomu. Prospešné však je prijať svoje prežívanie, ideálne bez hodnotiaceho súdu. To prijatie neznamená súhlasiť s tým, čo sa s vami deje. Ide o ochotu pripustiť, že realita je taká, aká je, a vy na ňu reagujete. Môžete si mentálne vybrať, ako na ňu chcete reagovať – hromžiť, nadávať, ľutovať sa alebo hľadať možnosti, ako sa odbremeniť a netlačiť na seba ani na iných.

Vo väčšine stresujúcich situácií je nevyhnutné zmierniť nasadenie a dopriať si čas na
postrehnutie toho, s čím máte dočinenia.

Pomáha pri tom:

• Zastaviť sa a spomaliť svoje tempo, aby ste získali priestor na premýšľanie a odstup.
• Uvedomiť si a neodmietať svoje zážitky, majú pre vás dôležité informácie.
• Rozpoznať, ako a kde intenzívne pocity prežívate na telesnej úrovni (hruď, brucho, hlava).
• Pomenovať čo najkonkrétnejšie stav svojho prežívania: je to úzkosť, zlosť, hnev, frustrácia, sklamanie, beznádejná myšlienka, panika…?
• Reagovať na prežívanie súcitným prihovorením sa sebe: „Cítim úzkosť a prijímam ju.“ Alebo: „Cítim zlosť a beriem si ju k sebe.“ „Cítim mrzutosť a som si toho vedomý/á.“
  Takto si dáte vedieť, že svoj zážitok rešpektujete, akceptujete, nechcete ho odstrániť, oddeliť od seba, zničiť. Vezmete ho na vedomie a on potom spolupracuje. Nestačí to však robiť príležitostne.

Potrebujete si z prijímania toho, čo prežívate, vytvoriť návyk, pretože neustále budete mať tendenciu niečo vytesňovať, odmietať, báť sa toho. Keď nahradíte vzdorovanie emočnému nepohodliu akceptáciou, uľaví sa vám a ušetríte si veľa energie. Spoznáte tak lepšie svoje reakcie a budete si lepšie rozumieť a chápať sa.

Príbeh uzdravenia

Počula som už veľa príbehov, keď úzkosť tak opantala človeka neschopnosťou konať, že nezvládol ani jednu prekážku, ktorá sa mu postavila do cesty. Tento desivý pocit bezmocnosti, ktorý pramení z nečinnosti a z vyhýbania sa novým situáciám aj podnetom, desí ľudí ešte väčšmi než samotný pocit úzkosti.

Eliška je úspešná štyridsiatnička riadiaca stredne veľkú firmu. Prestalo sa jej dariť. Má pocit, že ju podriadení nerešpektujú a neplnia svoje úlohy tak, ako by mali. Ohrozuje to prosperitu firmy a ona musí pracovať väčšmi než predtým. Vyhľadala ma, aby našla rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. Jej pubertálne dcéry sa jej vzďaľujú a manžel naliehavo namieta proti jej workoholizmu.

Panický atak

Pokojne sme sa rozprávali o situácii v práci, keď sa Elišky zmocnila triaška, zrýchlene začala
dýchať, zostalo jej nevoľno a točila sa jej hlava. Šepkala, že dostala infarkt. Chcela, aby som ju odviezla k jej lekárke, záchranku odmietla. Strácala nad sebou kontrolu a „zabúdala“ dýchať. Mala som problém „donútiť“ ju pravidelne sa nadychovať a vydychovať. Poplašné správy jej tela ju presvedčili, že situáciu nezvládne. Vedela som, že racionálna debata nie je možná. Príval silných emócií vypol Eliškinu konštruktívnosť, zostala slabá a vydesená.

Aj keď som vedela, že panický atak a hrozivé telesné príznaky úzkosti nespôsobia priame
ohrozenie zdravia, túžila som mať zaklínadlo, ktoré by Elišku okamžite upokojilo a zneškodnilo všetky jej obavy o vlastný život.

Pocitovala tlak zodpovednosti

Pri ďalšej návšteve som sa Elišky spýtala na odporúčania lekárky. Radila jej nestresovať sa
a radšej zmeniť prácu, lebo obrovský tlak zodpovednosti bol pre ňu príliš ťaživý. Hanbila sa, že „to“ nedokáže ovládať. Prebrali sme, že jej intenzívne stresové reakcie nie sú o ovládaní. Eliške chýbala vyváženosť a primeranosť. Bola nepretržite vo výkone a oddych bol luxus, ktorý si nemohla dovoliť.

Potrebovala zmeniť životný štýl a dopriať si čas pre seba, zažívať plnohodnotné chvíle so svojimi dcérami a manželom, ktoré jej veľmi chýbali.

Z rozhovorov vyplynulo, že Eliška o sebe takmer vždy pochybovala, ale nechcela za nijakých okolností dopustiť, aby ostatní zistili, že má slabé miesta. Za posledný rok začala strácať vieru vo svoje schopnosti, optimizmus a pohodu. Stala sa k sebe aj druhým prehnane kritická, hoci sa považovala v práci za lepšiu, než boli ostatní. Niektoré jej reakcie k podriadeným boli neprimerané, čelila obvineniam, že šikanuje dve kolegyne. Do toho sa pridala nespokojnosť majiteľov firmy s výsledkami a obávala sa odvolania z funkcie, na ktorej si veľmi zakladala, lebo jej veľa obetovala a potvrdzovala jej sociálny status. Mala pocit, že je v slepej uličke a nevládze ďalej. Pocítila nepríjemné fyzické príznaky stresu – problémy so zažívaním, spánkový deficit, bolesti hlavy a permanentne zlú náladu.

Všetci sú proti nej

Ľudia sa jej začali vyhýbať a ona si to vysvetľovala, že sú všetci proti nej a nikomu nemôže veriť. Eliške chýbalo bezpečné prežívanie emócií. Zažila v detstve nedocenenie zo strany rodičov, ktorí protežovali jej staršiu sestru. Povedala si, že všetkým dokáže, aká je šikovná. Prijala, že dať najavo emócie nemusí byť vždy dobrý nápad, a tak sa ich naučila skrývať. Toto uvedomenie jej pomohlo zamerať sa väčšmi na vlastné prežívanie. Dostávala tréningové úlohy, aby sa učila rozpoznávať rôzne podoby, prejavy a príznaky svojej úzkosti.

Postupne úzkosť prestala považovať za nepriateľku, prekvalifikovala ju na nositeľku emočných správ. Eliška sa v našich dôverných debatách prepracovala k potrebe nachádzať emocionálne bezpečie bez ohľadu na vonkajšie okolnosti. Osvedčilo sa jej, že pri vyrovnávaní sa s vlastným úzkosťami je práve navodenie si pocitu bezpečia to, čo jej pomáha. Zároveň posilňovala svoj sebaobraz a sebahodnotu, aby nezáviseli od pochvaly zvonku.

Spoznala prichádzajúci stav úzkosti

Po týždňoch trénovania vnímavosti dokázala Eliška včas rozpoznať, kedy jej úzkosť dýcha na krk. Spoznala to podľa intenzity, s ktorou jej vnucovala jediný správny pohľad na vec. V našich simuláciách potenciálne rizikových momentov sa učila proaktívnemu postoju a trénovala dešifrovanie emócií skrytých za úzkosť.

Eliška si dala záväzok, že na dobré „otužovanie“ proti úzkosti si bude vyhľadávať a plánovať zážitky, pri ktorých nebude mať strach prežiť to, čo skutočne cíti, a dovolí si byť sama sebou. V spomienkach to mala archivované, len zameranie na výkon ju odklonilo od zážitkov, ktoré vyzerali nedôležito a bezvýznamne v porovnaním s výsledkami v práci. Zistila, že čas s blízkymi a priateľmi je tým najcennejším, čo má. Takmer ich odsunula na vedľajšiu koľaj, než ju úzkosť varovala, že v hre je jej autentickosť, spontánnosť a uvoľnenosť.

Oddeľovať strach ako pozitívnu silu, ktorú viete využiť na riešenie problému či budúcej hrozby, od inštinktívnej reakcie na úzkosť, ktorá stresové situácie vyhrotí, je mentálny tréning. Stojí za to vytvoriť si stratégiu, ako budete na úzkosť ako zlomyseľnú príšeru reagovať. Stratégia múdrej prevahy je niekedy viac než hrubá sila a spočíva v sebapoznaní a emočnej transparentnosti k sebe.

Náplasť

„Slová sú dôležité. Majú moc vytvárať pozitívne alebo negatívnej emócie. Výber určitých slov pri opisovaní problému môže zvýšiť alebo znížiť krvný tlak, počet úderov srdca a frekvenciu dýchania.

Slová vás urobia šťastnými a kreatívnymi alebo nahnevanými a podráždenými. Slovo problém je negatívne slovo. Vytvára napätie a úzkosť. Môže vyvolať stres a obavy. Predstavte si, ako sa cítite, keď vám niekto zavolá a naliehavo povie: „Máme tu skutočný problém!“ Okamžite pocítite neistotu a úzkosť. Keď však problém alebo ťažkosť označíte ako výzvu alebo príležitosť, budete na ne reagovať pokojnejšie a rozvážnejšie.“ Brian Tracey

Z knihy Janette Šimkovej Prvá pomoc pre dušu.

Janette nájdete aj na Instagrame alebo na Linkedine.