Začiatky vzťahov bývajú krásne, no zároveň aj nesmierne krehké. Sú ako jemný porcelán, ktorý stačí zle uchopiť, a praskne. Ľudia, ktorí sa práve spoznávajú, často balansujú medzi túžbou po blízkosti a strachom z prílišnej zraniteľnosti. A tak sa začínajú taktiky, „hry“, ktoré majú chrániť, no väčšinou skôr uškodia.
„Nechcem pôsobiť príliš dostupne…“
Jedna z najčastejších stratégií na začiatku vzťahu je snaha nepôsobiť príliš dostupne. Ľudia sa boja, že ak budú stále k dispozícii, druhý si ich prestane vážiť. Tak sa neozvú, aj keď by chceli. Ignorujú správu, aj keď ju videli. Čakajú, koľko času uplynie, kým napíše ten druhý. A keď to trvá „príliš dlho“, zrazu sa objaví pochybnosť: Zaujímam ho vôbec?
Paradoxne, práve tento spôsob obrany často spôsobí nedorozumenie. Nie preto, že by záujem nebol, ale preto, že ho nikto nechce ukázať ako prvý. A tak sa dvaja ľudia, ktorí by si mohli byť blízki, od seba vzdialia len vďaka strachu, že dajú najavo city ako prví.
Mlčanie, ktoré bolí
Ďalší problém prichádza, keď sa jeden z partnerov neozve alebo sa začne správať odťažito. Ten druhý to síce vníma, ale bojí sa to pomenovať. Nechce pôsobiť vyčítavo alebo príliš citlivo. „Nebudem predsa robiť scénu pre jednu správu,“ povie si. A tak dusí svoju neistotu v sebe.
Toto potláčanie však neskôr vyústi do pasívnej agresivity, frustrácie alebo vychladnutia. Tým, že nekomunikujeme svoje potreby alebo pocity včas, vzniká medzi nami priepasť. A každé ďalšie ticho ju ešte prehlbuje.
Ak máme pocit, že nás druhý ignoruje alebo nám nedáva dostatočne veľa pozornosti, začneme sa správať chladne, a opatrne sledujeme, ako sa bude ten druhý správať. Alebo mu to chceme na oplátku vrátiť, a tak tiež jeho správy odignorujeme. Niekedy si to ten druhý všimne alebo to vycíti, nechápe, čo sa deje, a tiež sa môže nahnevať. Myslí si, že úmyselne manipulujeme (čo je čiastočne aj pravda) a nedorozumenie, ktoré by sa dalo vysvetliť za 5 minút, eskaluje.
Prečo sa bojíme byť otvorení?
Odpoveď je jednoduchá, no bolestivá. Lebo nechceme byť zranení. Otvorenosť znamená riziko, že nám ten druhý neodpovie rovnako, že náš cit zostane neopätovaný, že nás odmietne. A tak sa radšej chránime. Ale za akú cenu?
Vzťah, v ktorom si dvaja ľudia nedovolia byť sami sebou, nemôže dlhodobo rásť. Môže prežiť, ale nebude naplňujúci.
Ako sa tomu vyhnúť?
-
Komunikujte aj svoje pochybnosti. Je v poriadku povedať: „Keď sa mi dlho neozveš, cítim neistotu.“ To nie je výčitka, ale deľba o svojho prežívania.
- Úprimne komunikujte, čo si želáte. Ak poviete: „Prečo si mi nezavolal,” znie to ako výčitka. Ak poviete: „Potešila by som sa, keby si mi zavolal,” už to znie inak.
-
Buďte autentickí. Ak chcete napísať, napíšte. Nečakajte len zo strachu, že stratíte „hodnotu“. Vzťahy nie sú trh. Sú o vzájomnosti, nie o strate a zisku.
-
Dovoľte si byť zraniteľní. Áno, môže to bolieť. Ale len tak viete zistiť, či je ten druhý človek schopný a ochotný byť pri vás naplno. Ak nie, je lepšie to vedieť skôr ako neskôr.
-
Nesúďte všetko cez „hry“. Ak niekto nereaguje hneď, nemusí to byť signál nezáujmu. Možno má deň plný povinností. Niekedy sa veci dajú vyriešiť jednoducho tým, že sa spýtame, nie že si domýšľame.
-
Dajte si čas, ale nie na úkor pravdy. Nemusíte sa hneď vrhnúť do vzťahu na 100 %, ale buďte úprimní o tom, kde ste a čo cítite.
Začiatok vzťahu by mal byť obdobím objavovania, nie kalkulovania. Ak hráme hry, často prehráme. Najlepšie vzťahy vznikajú vtedy, keď si dvaja ľudia dovolia byť skutoční aj so svojimi pochybnosťami, strachmi a chybami. A ak to ten druhý ocení, stojí za to. Ak nie, viete, že ste boli verní sebe. A to je to najdôležitejšie.