Kristína Baluchová: Jedna kniha rozhodla o mojom osude

Kristína Baluchová má veľmi zaujímavý život. Pracovala od pätnástich rokov, neskôr pôsobila ako letuška, neskôr v neziskovom sektore. Pracovala aj v zahraničí, kde sa jej narodila aj dcérka Vilma. Aktuálne čaká druhé dieťa a venuje sa najmä písaniu kníh.

Ste vyštudovaná psychologička, čo vás motivovalo vybrať si práve tento odbor?

Vždy som rada čítala knihy so psychologickou zápletkou, a zaujímalo ma to, ako môže fungovať niečo tak dokonalé ako náš mozog, pričom o ňom vieme aj tak dosť málo. Bola to však dlhá cesta, najprv som začala študovať angličtinu a matematiku, neskôr ekonómiu a popri nej psychológiu. Tá napokon vyhrala, a som za toto rozhodnutie – sama sebe veľmi vďačná. A aj keď ako psychologička nepracujem, stále nachádzam podnety k štúdiu.

Ako si spomínate na svoje pracovné skúsenosti? Pôsobili ste ako letuška…

Zvyknem hovorievať, že všetko zlé je na niečo dobré… Vyrastala som bez otca a mala som ešte dve staršie sestry. Finančne sme na tom boli biedne, takže som začala pracovať približne v 15-tich rokoch. Roznášala som noviny, doučovala matematiku, angličtinu a nemčinu, a pracovala v “Bufete v uličke”. To bolo čarovné miesto, ktoré by sme dnes nazvali fast-food. Vďaka skvelej šéfke, ktorá sa stala jednou z mojich najlepších priateliek, som sa však veľa naučila o “starostlivosti o zákazníka” (a o hot-dogoch!).

Pracovala som neskôr ako recepčná, hosteska, ale aj v pekárni, cestovinárniach či tlačiarni počas nočných služieb (z čoho mám dodnes des). Počas celej vysokej školy sa mi podarilo nájsť si stabilnú prácu a pracovala som ako letuška pre spoločnosť Sky Europe Airlines, čo mi totálne zmenilo život – finančne som si zastrešila štúdium a zažila neuveriteľné množstvo nadpozemských (doslova) zážitkov.

Po skončení školy som pracovala prevažne v HR a neziskovom sektore, založila som vlastné OZ na podporu projektov sociálnej inklúzie i prvý charitatívny obchod v Bratislave. Niekoľko rokov som žila v zahraničí, a po tom, čo sa mi narodila dcérka Vilma, som sa rozhodla naplno venovať písaniu. Čiastkovo pracujem aj ako redaktorka a inštruktorka jógy.

Odtiaľ pravdepodobne čerpáte aj námety do vašich kníh. Kedy ste sa začali venovať písaniu?

Prvé zápisky vznikli niekedy na základnej škole a na gymnáziu, pamätám si pár rozprávok, či básničiek, ktoré som potom určite niekde spálila a pre istotu popol hodila do rieky. Spomínam si, ako som raz povedala o jednej knihe, že rozhodla o mojom osude (myslela som tým štúdium psychológie) a kolega sa mi vysmial, či si skutočne nechám riadiť svoj život knihami. Dnes si tak vravím, že sa s tou iróniou nemohol viac mýliť.

Námety prichádzajú samé – niekedy je to také “denné snenie”, niekedy skutočné zážitky, niekedy
túžba niečo zažiť či sprostredkovať nejaké posolstvo.

Využívate pri písaní aj znalosti zo psychológie?

Určite áno, ale chcela by som to vedieť aj v marketingu (úsmev). To mi veľmi nejde.

Zameriavate sa aj na detského čitateľa. Pre aký vek sú vaše knihy určené? Sú písané skôr pre chlapcov alebo si v nich nájdu to svoje aj dievčatá?

Po príchode mojej dcérky Vilmy som začala prirodzene písať aj pre deti… Veľmi mi pomohlo, že síce cez deň vôbec nespávala, ale v noci spala dobre, tak mi mohla začať “šichta”. A tak som si splnila sen napísať edíciu príbehov z letectva pre deti. Predstavujem si, že vďaka nim môže čitateľ už od prvej stránky vzlietnuť – sedíte doma, ale zrazu sa vďaka príbehu ocitnete niekde v Afrike či Japonsku. Alebo v Košiciach.

Ide o to, že máte možnosť nazrieť do palubnej kabíny i životov ľudí, ktorí milujú letectvo. Edícia “Kapitán Padák” má 4 diely a je určená pre deti vo veku 8 až 12 rokov. V každej časti je aj akási
hlbšia myšlienka – malý čitateľ si precvičí zemepis, a naučí sa kde-čo o letectve, ale uvedomí si aj to, aká dôležitá je príroda, naše zdravie či hodnota priateľstva. Verím, že zaujmú aj dievčatá, keďže v príbehu je veľa pilotiek a významných žien našej histórie.

Momentálne píšem najmä príbehy pre menšie deti a “testujem” ich na dcérke. Veľmi ma totiž zaujala problematika čitateľskej gramotnosti, na ktorú som narazila počas čítaní v knižniciach. “S Padákom” som totiž absolvovala takmer sto besied po celom Slovensku, a často sa stretávam s tým, že deti treba naozaj motivovať k čítaniu, ale aj sledovať to, či rozumejú textu, ktorý čítajú…

Prečítajte si aj rozhovor s Marcelou Helpenovou, ktorá sa venuje rekonštrukciám a prerábaním domov

O čom je vaša najnovšia kniha pre dospelých Od Tatier k Dubaju?

Keďže som niekoľko rokov žila a pracovala v Spojených Arabských Emirátoch, vzniklo mi tu mnoho poznámok a jeden sen – po dlhej dobe napísať román. A je tu, aj keď ma mrzí, že som sa nezbavila toho pracovného názvu. Ide o príbeh slovenskej lekárky – psychiatričky, ktorá na pozadí partnerského vzťahu spomína na svojho otca. Kniha má krimi – zápletku, nečakané úmrtie Evinho milenca odhalí súvislosti, o ktorých sama netušila… Román je tak trošku aj bedekerom Dubaja, vďaka ktorému môže čitateľ spoznať známe i neznáme stránky tejto kontroverznej metropoly.

Istý čas ste strávili v budhistickom kláštore v Nepále. Čím vás oslovil práve budhizmus?

Budhizmus ako filozofia, nie náboženstvo, ma zlákal už niekedy na strednej škole. Po dlhšej odmlke som sa k jeho štúdiu vrátila práve vďaka psychológii – existujú terapeutické smery, ktoré zdôrazňujú meditácie a vychádzajú z budhistických tradícií. Začala som sa viac zaujímať o “mindfulness”, teda všímavosť v každodennom živote a vrátila sa k meditáciám, rovnako som sa snažila zdokonaľovať sa i v jóge.

V máločo verím viac než v to, že vám meditácie, jóga a všímavosť môže pomôcť a zmeniť život k lepšiemu. Vidieť však Nepál a samotný budhistický kláštor “zvnútra” bolo vždy mojím snom – jedného dňa som sa zobudila a povedala si, prečo som tam ešte nebola… a tak som šla. V spomienkach sa tam vraciam každý deň.

Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?

Asi to, že som “prežila” to náročné obdobie na strednej a vysokej škole. Odpracované mám toľko, že by som mohla ísť rovno do dôchodku. Je to dobrý pocit vedieť, že ste si na všetko zarobili sami… a tiež to človeku ukáže nejaké tie hodnoty.

Ako si popri všetkých aktivitách zadeľujete svoj čas? Čo je pre vás prioritou?

Prioritou je moja dcérka, a prácu sa snažím stíhať kým je v škôlke či po nociach. Rada pre moju rodinu varím, ale preferujem rýchle jedlá. Chcem mať totiž každý deň aspoň chvíľku na tri veci – trošku si zacvičiť, niečo nové sa dozvedieť/prečítať si a “pomeditovať” si. Aj keby to bolo len 5 minút.

Ako zvyknete oddychovať?

Vyznie to trápne, ale najradšej mám dobrú knihu a kávu… Mám tiež rada vodu, plávanie, a také tie wellness chvíľky a masáže.

Aké máte ďalšie plány do budúcnosti? Čo je váš najväčší sen?

Najväčší asi ešte neviem, ale najbližší je v zdraví porodiť. V apríli by sa mi mala narodiť druhá dcérka, tak práve jej sa týkajú ďalšie plány do budúcna. Chcem dokončiť jednu detskú knihu, a na jeseň absolvovať už aj čítania a besedy v knižniciach. Popri tom, dúfam, začnem opäť predcvičovať jógu a verím, že ma stretne tento rok ešte veľa pekných príbehov, o ktorých možno aj niečo napíšem.

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

1. Neodkladať. Ak po niečom túžite, začnite na tom pracovať… aj keď ten prvý krok môže vyzerať úplne vzdialene. Ak napríklad chcete odísť z práce a robiť svoj biznis, nemusíte dať zajtra ráno výpoveď, ale začnite hneď teraz – ako dočítate tento článok – aktívne plánovať, pripravovať sa…spísať si prvé fázy, čo môžete už teraz rozvíjať a pod.
2. Nebáť sa. V psychológii existuje účinná technika padajúceho šípu – predstavte si ten najhorší scenár a pýtajte sa, čo je to najhoršie čo sa môže stať ak sa nič nepodarí. Prídete o peniaze? Ostatní si budú myslieť, že ste sa zbláznili…? Sto ľudí vás odmietne, ale stoprvý vám možno dá šancu…? Nič nie je horšie než nevyskúšať to.
3. Buďte láskavé k druhým, ale aj k sebe. Ženy sú silnejším pohlavím, a máme to v tomto svete dosť ťažké aj bez toho, aby sme sami sebe “pridávali”. Večné kritizovanie nie je na mieste… prípadný neúspech na ceste za vlastným snom vnímajte ako lekciu a pochváľte sa, že ste ju zvládli a “prežili”. Veď čo by to bolo za jazdu, keby všade viedli len krásne, nové, nepreplnené diaľnice

Foto: M. Jakubec