Kristína Baluchová: Jedna kniha rozhodla o mojom osude
Zdieľať
Kristína Baluchová má veľmi zaujímavý život. Pracovala od pätnástich rokov, neskôr pôsobila ako letuška, neskôr v neziskovom sektore. Pracovala aj v zahraničí, kde sa jej narodila aj dcérka Vilma. Aktuálne čaká druhé dieťa a venuje sa najmä písaniu kníh.
Ste vyštudovaná psychologička, čo vás motivovalo vybrať si práve tento odbor?
Vždy som rada čítala knihy so psychologickou zápletkou, a zaujímalo ma to, ako môže fungovať niečo tak dokonalé ako náš mozog, pričom o ňom vieme aj tak dosť málo. Bola to však dlhá cesta, najprv som začala študovať angličtinu a matematiku, neskôr ekonómiu a popri nej psychológiu. Tá napokon vyhrala, a som za toto rozhodnutie – sama sebe veľmi vďačná. A aj keď ako psychologička nepracujem, stále nachádzam podnety k štúdiu.
Ako si spomínate na svoje pracovné skúsenosti? Pôsobili ste ako letuška…
Zvyknem hovorievať, že všetko zlé je na niečo dobré… Vyrastala som bez otca a mala som ešte dve staršie sestry. Finančne sme na tom boli biedne, takže som začala pracovať približne v 15-tich rokoch. Roznášala som noviny, doučovala matematiku, angličtinu a nemčinu, a pracovala v “Bufete v uličke”. To bolo čarovné miesto, ktoré by sme dnes nazvali fast-food. Vďaka skvelej šéfke, ktorá sa stala jednou z mojich najlepších priateliek, som sa však veľa naučila o “starostlivosti o zákazníka” (a o hot-dogoch!).
Pracovala som neskôr ako recepčná, hosteska, ale aj v pekárni, cestovinárniach či tlačiarni počas nočných služieb (z čoho mám dodnes des). Počas celej vysokej školy sa mi podarilo nájsť si stabilnú prácu a pracovala som ako letuška pre spoločnosť Sky Europe Airlines, čo mi totálne zmenilo život – finančne som si zastrešila štúdium a zažila neuveriteľné množstvo nadpozemských (doslova) zážitkov.
Po skončení školy som pracovala prevažne v HR a neziskovom sektore, založila som vlastné OZ na podporu projektov sociálnej inklúzie i prvý charitatívny obchod v Bratislave. Niekoľko rokov som žila v zahraničí, a po tom, čo sa mi narodila dcérka Vilma, som sa rozhodla naplno venovať písaniu. Čiastkovo pracujem aj ako redaktorka a inštruktorka jógy.
Odtiaľ pravdepodobne čerpáte aj námety do vašich kníh. Kedy ste sa začali venovať písaniu?
Prvé zápisky vznikli niekedy na základnej škole a na gymnáziu, pamätám si pár rozprávok, či básničiek, ktoré som potom určite niekde spálila a pre istotu popol hodila do rieky. Spomínam si, ako som raz povedala o jednej knihe, že rozhodla o mojom osude (myslela som tým štúdium psychológie) a kolega sa mi vysmial, či si skutočne nechám riadiť svoj život knihami. Dnes si tak vravím, že sa s tou iróniou nemohol viac mýliť.
Námety prichádzajú samé – niekedy je to také “denné snenie”, niekedy skutočné zážitky, niekedy
túžba niečo zažiť či sprostredkovať nejaké posolstvo.
beseda s deťmi v Žiline
Využívate pri písaní aj znalosti zo psychológie?
Určite áno, ale chcela by som to vedieť aj v marketingu (úsmev). To mi veľmi nejde.
Zameriavate sa aj na detského čitateľa. Pre aký vek sú vaše knihy určené? Sú písané skôr pre chlapcov alebo si v nich nájdu to svoje aj dievčatá?
Po príchode mojej dcérky Vilmy som začala prirodzene písať aj pre deti… Veľmi mi pomohlo, že síce cez deň vôbec nespávala, ale v noci spala dobre, tak mi mohla začať “šichta”. A tak som si splnila sen napísať edíciu príbehov z letectva pre deti. Predstavujem si, že vďaka nim môže čitateľ už od prvej stránky vzlietnuť – sedíte doma, ale zrazu sa vďaka príbehu ocitnete niekde v Afrike či Japonsku. Alebo v Košiciach.
Ide o to, že máte možnosť nazrieť do palubnej kabíny i životov ľudí, ktorí milujú letectvo. Edícia “Kapitán Padák” má 4 diely a je určená pre deti vo veku 8 až 12 rokov. V každej časti je aj akási
hlbšia myšlienka – malý čitateľ si precvičí zemepis, a naučí sa kde-čo o letectve, ale uvedomí si aj to, aká dôležitá je príroda, naše zdravie či hodnota priateľstva. Verím, že zaujmú aj dievčatá, keďže v príbehu je veľa pilotiek a významných žien našej histórie.
Momentálne píšem najmä príbehy pre menšie deti a “testujem” ich na dcérke. Veľmi ma totiž zaujala problematika čitateľskej gramotnosti, na ktorú som narazila počas čítaní v knižniciach. “S Padákom” som totiž absolvovala takmer sto besied po celom Slovensku, a často sa stretávam s tým, že deti treba naozaj motivovať k čítaniu, ale aj sledovať to, či rozumejú textu, ktorý čítajú…
Prečítajte si aj rozhovor s Marcelou Helpenovou, ktorá sa venuje rekonštrukciám a prerábaním domov
O čom je vaša najnovšia kniha pre dospelých Od Tatier k Dubaju?
Keďže som niekoľko rokov žila a pracovala v Spojených Arabských Emirátoch, vzniklo mi tu mnoho poznámok a jeden sen – po dlhej dobe napísať román. A je tu, aj keď ma mrzí, že som sa nezbavila toho pracovného názvu. Ide o príbeh slovenskej lekárky – psychiatričky, ktorá na pozadí partnerského vzťahu spomína na svojho otca. Kniha má krimi – zápletku, nečakané úmrtie Evinho milenca odhalí súvislosti, o ktorých sama netušila… Román je tak trošku aj bedekerom Dubaja, vďaka ktorému môže čitateľ spoznať známe i neznáme stránky tejto kontroverznej metropoly.
Istý čas ste strávili v budhistickom kláštore v Nepále. Čím vás oslovil práve budhizmus?
Budhizmus ako filozofia, nie náboženstvo, ma zlákal už niekedy na strednej škole. Po dlhšej odmlke som sa k jeho štúdiu vrátila práve vďaka psychológii – existujú terapeutické smery, ktoré zdôrazňujú meditácie a vychádzajú z budhistických tradícií. Začala som sa viac zaujímať o “mindfulness”, teda všímavosť v každodennom živote a vrátila sa k meditáciám, rovnako som sa snažila zdokonaľovať sa i v jóge.
V máločo verím viac než v to, že vám meditácie, jóga a všímavosť môže pomôcť a zmeniť život k lepšiemu. Vidieť však Nepál a samotný budhistický kláštor “zvnútra” bolo vždy mojím snom – jedného dňa som sa zobudila a povedala si, prečo som tam ešte nebola… a tak som šla. V spomienkach sa tam vraciam každý deň.
Foto: M. Jakubec
Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?
Asi to, že som “prežila” to náročné obdobie na strednej a vysokej škole. Odpracované mám toľko, že by som mohla ísť rovno do dôchodku. Je to dobrý pocit vedieť, že ste si na všetko zarobili sami… a tiež to človeku ukáže nejaké tie hodnoty.
Ako si popri všetkých aktivitách zadeľujete svoj čas? Čo je pre vás prioritou?
Prioritou je moja dcérka, a prácu sa snažím stíhať kým je v škôlke či po nociach. Rada pre moju rodinu varím, ale preferujem rýchle jedlá. Chcem mať totiž každý deň aspoň chvíľku na tri veci – trošku si zacvičiť, niečo nové sa dozvedieť/prečítať si a “pomeditovať” si. Aj keby to bolo len 5 minút.
Ako zvyknete oddychovať?
Vyznie to trápne, ale najradšej mám dobrú knihu a kávu… Mám tiež rada vodu, plávanie, a také tie wellness chvíľky a masáže.
Aké máte ďalšie plány do budúcnosti? Čo je váš najväčší sen?
Najväčší asi ešte neviem, ale najbližší je v zdraví porodiť. V apríli by sa mi mala narodiť druhá dcérka, tak práve jej sa týkajú ďalšie plány do budúcna. Chcem dokončiť jednu detskú knihu, a na jeseň absolvovať už aj čítania a besedy v knižniciach. Popri tom, dúfam, začnem opäť predcvičovať jógu a verím, že ma stretne tento rok ešte veľa pekných príbehov, o ktorých možno aj niečo napíšem.
Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.
- Neodkladať. Ak po niečom túžite, začnite na tom pracovať… aj keď ten prvý krok môže vyzerať úplne vzdialene. Ak napríklad chcete odísť z práce a robiť svoj biznis, nemusíte dať zajtra ráno výpoveď, ale začnite hneď teraz – ako dočítate tento článok – aktívne plánovať, pripravovať sa…spísať si prvé fázy, čo môžete už teraz rozvíjať a pod.
- Nebáť sa. V psychológii existuje účinná technika padajúceho šípu – predstavte si ten najhorší scenár a pýtajte sa, čo je to najhoršie čo sa môže stať ak sa nič nepodarí. Prídete o peniaze? Ostatní si budú myslieť, že ste sa zbláznili…? Sto ľudí vás odmietne, ale stoprvý vám možno dá šancu…? Nič nie je horšie než nevyskúšať to.
- Buďte láskavé k druhým, ale aj k sebe. Ženy sú silnejším pohlavím, a máme to v tomto svete dosť ťažké aj bez toho, aby sme sami sebe “pridávali”. Večné kritizovanie nie je na mieste… prípadný neúspech na ceste za vlastným snom vnímajte ako lekciu a pochváľte sa, že ste ju zvládli a “prežili”. Veď čo by to bolo za jazdu, keby všade viedli len krásne, nové, nepreplnené diaľnice
Foto: M. Jakubec
