Marek Roháček vyštudoval špeciálnu pedagogiku a sociálnu prácu a už viac ako 30 rokov je na čele združenia Návrat, kde so svojou charizmou a nesmiernou skromnosťou vedie tím ľudí, ktorý pomáha opusteným deťom. Svoju prácu vníma ako poslanie. Je otcom dvoch biologických a dvoch pestúnskych detí.
Združenie Návrat získalo hlavnú cenu v kategórii Verejné dobro. Udeľuje ju Slovenská sporiteľňa spolu s jej nadáciou za aktivity firiem, sociálnych podnikov a neziskových organizácií, zamerané na riešenie aktuálnych spoločenských problémov a potrieb miestnych komunít s preukázateľným verejnoprospešným dopadom.
V rozhovore s Kristínou Majerovou z portálu Akčné ženy Marek Roháček prezradil:
- najčastejšie dôvody, pre ktoré deti končia mimo svojich prirodzených rodín,
- prečo je dôležité pozdraviť v činžiaku deti, ktoré nás nepozdravia ako prvé,
- prečo kritika nevytvára dôveru a aké dôležité je ľudí pozitívne motivovať.
Ktoré činnosti združenia Návrat ovažujete za najdôležitejšie?
Realizujeme služby v dvoch cieľových skupinách. Jednou sú rodiny v ktorých hrozí, že dieťa bude musieť odísť. Snažíme sa zachovať pre dieťa prirodzené prostredie a vzťahy. Druhou skupinou sú deti, ktoré sa už mimo svojej rodiny ocitli a sú v zariadení alebo v dočasnej profesionálnej rodine. V týchto prípadoch pre ne hľadáme stabilné náhradné rodinné prostredie. Zameriavame sa výhradne na rodinné formy starostlivosti.
Zároveň sa snažíme meniť aj verejnú mienku smerom k rodinným riešeniam, scitlivovať spoločnosť k potrebám detí. Každé dieťa, ktoré sa dnes ocitá v centre pre deti a rodiny (kedysi detské domovy), malo predtým susedov, širšiu rodinu, učiteľa či učiteľku, pani v obchode. Jednoducho nejakých ľudí vo svojej komunite. Keď sa dieťa ocitne v ohrození, prvé, na čo sa pýtame, je, kde zlyhal štát. V prvom rade však vypadla z úlohy komunita alebo konkrétni ľudia v bezprostrednom okolí. Kríza, ktorá sa v nejakom momente dostala do vážneho stavu, sa začínala v malých komplikáciách.
Snažíme sa tiež o systémové zmeny, aby fungoval tok peňazí, legislatíva, procesy, samospráva…
Na akom princípe sa zakladá vaša práca s rodinami a deťmi?
Napriek tomu, že v rodinách je nakumulovaných veľa problémov, my sa pokúšame nájsť to, čo tam funguje. Nájsť zdravé prvky, zdravé momenty, zdravé vzťahy, pekné situácie. Napríklad, keď babička alebo starší súrodenec zoberie malé dieťa na kolená alebo ak deti, ktoré nechodia do školy, niektoré dni do nej aj chodia. Snažíme sa ich povzbudzovať, aby sme rozvíjali pozitívne vlastnosti a neboli sme len kritickí a konfrontujúci.
Funguje to?
Áno, funguje, ale chce to čas. Tieto rodiny sú zvyknuté na to, že ich každý kritizuje. My s nimi budujeme dôveru, aby sme sa mohli rozprávať o naozajstných potrebách. Vďaka tomu u nich vidíme vyššie sebavedomie a vieru, že zvládnu aj náročnejšie situácie
Aké sú najčastejšie dôvody, kvôli ktorým deti končia mimo svojich prirodzených rodín?
K odchodu dieťaťa z rodiny nedochádza kvôli jednému problému. Musí ich byť viac, na rôznych úrovniach a musia trvať určitú dobu. Problémy sú naozaj rôzne: sociálne, zdravotné, závislosti, chudoba, neschopnosť sa postarať o dieťa. Sú to ľudia, ktorí nedostali lásku, a tak ju nevedia dať ani ďalej. Lásku sa nenaučíme z učebnice.
Ako silný dôvod vnímame aj to, že okolie včas alebo správne nezareaguje. Zvyčajne, keď dôjde v rodine k určitej kríze, pomôžu starí rodičia, tety, švagriné, bratranci. V týchto prípadoch však to širšie prostredie chýba. Podpora nepríde ani od samosprávy školy. Škola je k dieťaťu veľmi blízko. Má možnosť zachytiť veci v postupnom vývoji, všimnúť si zhoršovanie situácie. No okrem samotného zachytenia je dôležitá aj správna reakcia.
Ak však na to škola nemá mechanizmy alebo energiu, nemá schopnosť prepojenia s rodinou. Musíme si uvedomiť, že samospráva je blízko, kým štát je ďaleko. Všetky procesy so štátom sú vzdialené a sú akoby „hranatejšie“. Štát spraví prudší ťah a zmena už nie je urobená tak citlivo, akoby to mohla spraviť škola alebo aj teta v knižnici či detský lekár – ľudia, ktorí sú v blízkosti dieťaťa.
Preberá samospráva svoju zodpovednosť za takéto deti?
Plošným javom je, že samospráva na Slovensku svoju zodpovednosť nevníma. Berú to ako problém rodiny a štátu. Chápem, že škola má dosť svojich starostí, ale môže mobilizovať iné nástroje, iné adresné poradne, cirkev, krúžky, aktivity, skautov.
Systémovou chybou je aj bývanie, ktoré často prispieva k akumulovaniu problémov. Ak nie je adekvátne bývanie, deti bývajú vyňaté z rodiny. Na Slovensku chýbajú nájomné byty, čo by bolo v skutočnosti lacnejšie riešenie ako potom zobrať deti z prirodzeného prostredia a dať ich do centra pre deti a rodiny.
Náhradné rodiny môžu u vás absolvovať prípravné kurzy. Ako sa s týmito rodinami pracuje ďalej?
Naša úloha je primárne o odbornom sprevádzaní, konzultácii či poradenstve alebo terapii. Pri náhradných rodinách stojíme pri ich príbehu, teda aj pri „mäkkých“ informáciách, ako je zvažovanie možnosti zobrať si deti do pestúnstva. Ak sa niekto rozhodne, že do toho ide, môže u nás absolvovať prípravu. Dôraz kladieme na následné sprevádzanie, to je už život s reálnymi problémami a otázkami. Snažíme sa posilňovať tvorbu vzťahu, ktorý nemohol vzniknúť spontánne a prirodzene. Prijímatelia detí majú za sebou tiež svoj príbeh, takže im pomáhame, aby pripútanie nastalo čo najlepšie. Ponúkame rôzne programy, no rodiny majú aj vlastné svojpomocné skupiny, kluby.
Pomáhate aj teenagerom pri kontakte s biologickou rodinou. Ako to v praxi prebieha?
Do príbehu a identity dieťaťa patrí aj to, že sa narodilo rodičom, ktorí sa o neho nemohli alebo z rôznych dôvodov nechceli starať. Nemôžeme a ani to nechceme vymazať. Aj náhradným/novým rodičom hovoríme, aby pracovali s týmto príbehom. Odporúčame im, aby nezahmlievali, aby do albumu vložili hoci aj fiktívne fotografie alebo nechali prázdne miesto, prípadne nakreslenú postavu. Aby bola prítomná skutočnosť, že napriek tomu, že sa stalo to a to, kým sme sa stretli a rozhodli sme sa pre teba, niečo tomu predchádzalo.
Pokiaľ to má dieťa takto stále „na stole“, s pribúdajúcim vekom si dopĺňa informácie, prípadne môže rodičov navštíviť. Je potrebné si uvedomiť, že takéto stretnutie nie je jednoduché pre žiadneho zo zúčastnených. Preto si myslíme, že je potrebné, aby táto téma bola prítomná od malička. Nenechávať to na obdobie, až keď bude mať dieťa tri roky. Stretnutia s biologickými rodičmi pomáhame pripravovať a viesť, aby boli premyslené a pripravené.
Aká je úloha spoločnosti a komunity pri návrate detí?
Obrovská! Fenomén krstného rodičovstva bol historicky inštitút, ktorý mal komplexný charakter, systémový a preventívny. Ten, kto prevzal na seba úlohu krstného rodiča, mal mať vzťah s dieťaťom v zmysle, že dopĺňa rozvoj dieťaťa, rozširuje sociálno-informačnú, vzťahovú, duchovnú sféru. Ak by sa však rodičom niečo stalo, krstný rodič preberá zodpovednosť a starostlivosť o dieťa. V súčasnosti je to rola komunity. V prípade, že rodičia nemajú krstných rodičov pre deti, odporúčame im, aby mali aspoň dohodu s niekým pre prípad, že sa niečo stane.
Akú máte víziu do budúcna? Kam by mohol Návrat smerovať?
Začali sme s víziou, aby na Slovensku neboli detské domovy. Vtedy v roku 1993 to znelo veľmi naivne. Je to ešte stále ďaleko, hoci sa k tomu približujeme. Dalo by sa robiť veľa. Viem si predstaviť, aby sa viac podporných služieb pre rodinu, ktorá sa ocitne v kríze, dialo skôr a citlivejšie, v postupných krokoch. Sú krajiny, kde nemajú detské domovy, napríklad Anglicko, Škandinávia, Benelux…
Dary od súkromných spoločností pomáhajú Návratu rozvíjať služby a ísť za pomyselné „hranice“. Čo všetko môžete realizovať aj vďaka Nadácii Slovenskej sporiteľne?
Naše východiská stoja na občianskom, čiže angažovanom princípe. Snažíme sa mobilizovať jednotlivcov, rodiny, skupiny, prostredia, firmy. Je to aj schopnosť spájať sily, budovať kapacity, scitlivovať, vzájomne sa edukovať a meniť životy detí. Do istej miery nás platí štát, ale je to viazané na špecifické služby pre konkrétnych ľudí v konkrétnom čase. Financie od firiem či jednotlivcov nám pomáhajú meniť systém.
Vďaka nim vieme vydať knihu, spraviť film, zrealizovať pobyt, ísť za starostom, do školy, robiť širšie advokačné, systémové, rozvojové, vzdelávacie aktivity, ktoré napomáhajú k zmene systému a spoločnosti. Vieme oveľa rýchlejšie reagovať aj na potrebu vzniknutú napríklad v inom regióne. V prípade Nadácie Slovenskej sporiteľne, kde máme partnerský a dlhodobejší vzťah, vieme promptne reagovať, ak nastane neplánovaná situácia, napríklad v prípade ukrajinských detí, ktoré sa ocitli na Slovensku.
Čo je pre vás ako pre riaditeľa najťažšie? Predsa len, je to veľká zodpovednosť.
Veľmi rád by som zdôraznil, že svoju prácu, a to, že môžem robiť to, čo robím, vnímam ako dar. Vďaka nej mám veľmi obohacujúci život aj vzťahy. Vnímam to ako prejav svojej a našej tímovej zodpovednosti, baví nás to. Mám veľmi príjemných kolegov a kolegyne, dobre sa nám spolupracuje.
Avšak v poslednej dobe ma zneisťuje skutočnosť, že sa znižuje sloboda, zvyšuje sa obava ľudí aj spoločnosti, polarizujú sa témy, vzniká väčšie napätie, a v tomto prostredí deťom nie je dobre. Keď v spoločnosti nie je pohoda, ľudia nejdú tak rýchlo do záväzku zobrať si dieťa, lebo to nie je na volebné obdobie, na kalendárny či fiškálny rok. Je to naozaj dlhodobý záväzok.
Čo vie urobiť každý z nás, aby sa nám aj deťom okolí žilo lepšie?
Ľuďom pripomíname, že je dôležité vnímať svoje okolie. Napríklad pozdraviť deti, ak žijete vo veľkom anonymnom paneláku. A to aj napriek tomu, že ony nezdravia. Nečakajte, kým začnú. Začnite ich zdraviť vy vo výťahu, na chodbe, kdekoľvek. Nestojí to žiadny čas, žiadne peniaze. Je to však postoj, pri ktorom sa môžem stať pre deti vo svojom okolí známou osobou, milým ujom/milou tetou, a v prípade, že sa niečo stane, dieťa vie, že sa môže na nás obrátiť. Môžeme sa pre neho stať podpornou osobou, ktorá ho prevedie určitým momentom v živote. Dieťa si to zapamätá, tak, ako si každý z nás pamätá situácie s ľuďmi, ktorí si s nami zahrali futbal. Deti si veľmi cenia čas, ktorý s nimi trávime len tak, že im venujeme plnú pozornosť a počúvame ich tvárou v tvár. Predstavuje to pre nich obrovskú hodnotu, ktorá ich formuje, rozvíja a učí ich pocitu bezpečia, zázemia a komunity.
Môžeme rôzne reagovať aj v prípade, ak napríklad môjmu dieťaťu spolužiak ukradne pero alebo desiatu. Môžem zareagovať tak, aby dieťa bolo potrestané. Alebo môžem zajtra po dieťati poslať dve perá alebo dve desiaty. Nestojí to veľa, ale môže to mnoho zmeniť. Biznisovo hovoríme, že náš produkt je vzťah. Vzťah medzi rodičom a dieťaťom, pričom ide o dlhodobý vzťah. My všetky veci robíme v dlhodobom zmysle. Síce v malých krokoch, ale s víziou budúcnosti.
Viac informácií o aktivitách, ktoré podporuje Nadácia Slovenskej sporiteľne nájdete TU. Ak ste neziskovka alebo sociálny podnik a máte merateľný pozitívny sociálny vplyv na spoločnosť, môžete sa zapojiť aj do Programu pre neziskové organizácie a subjekty sociálnej ekonomikySlovenskej sporiteľne. Usmerníme vás, ako získať vhodné úverové financovanie na zefektívnenie vašej činnosti, preklenutie obdobia nedostatku financií a zväčšenie vášho dosahu na spoločnosť či krajinu.
