Ľubica Noščáková: Radosť a láskavosť nie sú merateľné číslami

Ľubica Noščáková je výnimočná a inšpiratívna žena. Je to učiteľka, ktorá rada učí. Matka, ktorá objavuje svet spolu s deťmi. Blogerka. Je mamou 15-ročnej Hany a 14-ročnej Júlie. V roli mamy sa však denne ocitá aj pre iné deti, rovnako, ako sa často ocitá v roli žiaka, zatiaľ čo sa učí od detí, či manžela. Okrem iného stojí za unikátnym slovenským projektom Vianočná pošta.

Keď si človek pozrie, čo všetko robíte a čomu sa stíhate venovať, je to veľmi motivujúce. Teraz za nami doznievajú tohtoročné Vianoce, a tretí ročník projektu Vianočnej pošty pre osamelých starkých. Ako vnímate tento projekt?

Vianočnú poštu vnímame ako rodina s hlbokým úprimným údivom a úctou. Predstavte si, že vaša tínedžerka má nápad, ako urobiť radosť starkým v domovoch dôchodcov a strhne ním za tri roky 51.215 ľudí! Tí sa len tak, z dobrej vôle a láskavého srdca, pridajú a ako dobrovoľníci a na vlastné náklady pošlú 83.549 vianočných pozdravov seniorom. A nielen to! V skupine na Facebooku sa spolu delia o všetku tú radosť. O svoje vlastné zážitky a príbehy písania, o to, prečo píšu, čo ich oslovilo, kde objavili aký dobrý nápad, radia si a podporujú sa navzájom. Pridávajú fotky, návody, zážitky z rodín, škôl, dokonca firiem, ktorých tímy si vzali za svoje toto písanie…

Vo svojom živote som bola a som aktivistkou v mnohých dobrovoľníckych skupinách a projektoch, ale ešte nikde som nezažila také radostné, láskavé a navzájom sa podporujúce posty, vyjadrenia a aktivity. Je to poriadny vianočný zázrak po mnohých stránkach a my sme jeho súčasťou a to je nádherné a zaväzujúce zároveň. Každý rok zvažujeme, či do toho ideme opäť, lebo predstava všetkých tých hodín, práce a komunikácie je vyčerpávajúca.

A každý rok nám už v októbri začnú prichádzať prvé otázky, spomienky, poďakovania a podpora a my teda ideme do toho a v posledný decembrový deň sme vyčerpaní a šťastní. Čítame si poďakovania, prechádzame všetko to, o čo sa ľudia delia, špeciálne odkazy pre nás od nich aj z domovov a vieme, že to všetko stojí za tú námahu, lebo všetci, absolútne všetci vo Vianočnej pošte sú nakoniec obdarovaní.

Pridajte sa na konferenciu Ohýbaj ma, mamko a stretnite sa s Ľubicou Noščákovou aj osobne! 

Konferencia Ohýbaj ma, mamko sa zameriava na predškôlkarov a predškolákov

A ako k tomu prišlo?

Nuž, ja už 9 rokov prepájam domovy dôchodcov so základnými školami. Píšem v množnom čísle, lebo som to robila s viacerými školami aj domovmi. Od začiatku bola súčasťou aktivít v Domove dôchodcov aj naša Hana. Raz sa ma spýtala, prečo pre nich neurobíme niečo, čo je také ich a čo oni chcú… Zastavilo ma to, lebo stále predsa robíme aktivity v domovoch s deťmi s týmto zámerom. Už som naučená, že deti sa oplatí vypočuť.

Prečítajte si aj rozhovor s riaditeľkou OZ Plamienok, Máriou Jasenkovou

A tak som sa zastavila a vypočula ju. Ona chodila pomedzi seniorov a rozprávala sa s nimi a tvorila a zachytila, ako veľmi im na Vianociach chýbajú tie prípravy: pečenie, spoločné chystanie, zdobenie a všetko to, čo sa v DD nedá robiť a čo s nimi robievame aj s deťmi. Podstatné však bolo, že omnoho viac im chýbajú ozajstné vianočné pozdravy. Také tie, čo dostávali poštou od svojich blízkych, čo sa dali chytiť do ruky, boli vlastnoručne napísané, prešli „kus sveta“ a mohli si ich vystaviť „doma v kredenci“. Vďaka nim nielen vedeli, že už sa blížia Vianoce, ale najmä cítili, že niekde je niekto, kto na nich myslí, keď sa na ne pozerali. A to im v dnešnej dobe sms-iek a mailov chýba.

A tak sme zvažovali, ako to pre tých „našich“ vtedy 123 starkých, ktorí boli v tom domove, zabezpečiť. Hana vypočítala, že ak napíšeme a pošleme 7 pozdravov denne, tak do Vianoc ho bude mať každý. No potom prišiel ďalší nápad: „Mama, ty máš toľko kamošov a webstránku. Opýtaj sa, či sa k nám niekto nechce pridať.“ Spýtala som sa cez Facebook, no hneď som to stopla. Pod postom sa mi totižto vrstvili odkazy, na ktoré som musela na každý zvlášť odpovedať cez messenger, bolo to neohrabané a teda nemala som úplný prehľad. Musela som si vytlačiť zoznam a škrtať adresy, ktoré som poslala. A tak môj manžel vyrobil zberný formulár, ja som ho zavesila a odišla som na teambulding, kde som bola off-line. Keď som sa o tri dni vrátila, v zbernom formulári bolo niekoľko tisíc nadšencov, rozhodnutých písať!

Čo teraz? Bola by naozaj škoda nevyužiť ich dobrosrdečnosť, a tak som začala obvolávať domovy dôchodcov, vysvetľovať a oni nevedeli pochopiť a prijať, že by pre ich seniorov niekto NAOZAJ chcel niečo len tak, z dobrej vôle a srdca urobiť… Ale rozhodli sa vyskúšať to. A tak odišla prvá vianočná pošta. Nakoniec to bolo 22.650 pozdravov od 11.101 dobrovoľníkov.

Pripraviť takýto projekt musí byť organizačne dosť náročné. Spracovanie databázy seniorov, dať dokopy dobrovoľníkov, prideliť adresy, poslať adresy… Ako dlho trvá príprava niečoho takéhoto?

Tu mám veľké šťastie, že v našej rodine sme sa stretli „skvelá partia“. Hana mala skvelý nápad, ja dosah na ľudí a manžel od okamihu môjho prvého postu hľadal technické riešenia, lebo bolo jasné, že manuálne priraďovanie adries by nebolo možné zrealizovať pri daných počtoch. Trvalo by to mesiace. Okrem toho sme našli skvelých priateľov, dobrovoľníkov, ktorí tomu tiež venovali svoj um a čas. Aj tak je to však popri našom bežnom zamestnaní mnoho času venovanému dobrej veci.

V podstate je to, akoby sme v čase od októbra do konca decembra mali ešte jeden polovičný každodenný úväzok naviac popri každodenných povinnostiach. A tak v tomto čase chodievame spať až po polnoci. A hoci som všade podpísaná ja, keďže som „komunikátor“, v skutočnosti je to najmä môj systematický manžel, ktorý nevynechá ani jednu otázku, prejde každý mail a podnet a odpovedá. Ľudia nám to nechtiac sťažujú, keď miesto na projekt určenú špeciálnu adresu aj telefónny kontakt vianocnaposta@pohodovo.sk používajú rôzne cesty a komunikačné kanály, s ktorými mám potom ja problém spárovať ich otázky.

No a teda my s prípravami začíname už v septembri, od októbra potom oslovujeme domovy dôchodcov, v prvom novembrovom týždni „otvárame brány“ vianočnej pošty pre píšucich dobrovoľníkov aj skupiny- vtedy je už možná registrácia a na Mikuláša, 6. decembra ju uzavrieme, aby najneskôr do 10.12. každý dostal tie „svoje“ adresy. Každý rok začíname nanovo – aj registráciu domovov a seniorov aj dobrovoľníkov. Rok je totiž v živote Domova dôchodcov dlhá doba a pre niektorých seniorov je práve ten láskavý vianočný pozdrav tým posledným, ktorý vo svojom živote dostali. A to je smutné a krásne zároveň, lebo mnohí z nich vravia, že už nie je nikto, kto by na nich myslel. Práve tie vianočné pozdravy sú dôkazom, darom, ktorí im vraví: stále je tu niekto, kto na teba myslí a praje ti krásne sviatky.

Koľko ľudí je do neho zapojených v rámci organizačného tímu? Máte predbežný odhad, koľko ľudí sa tento rok zapojilo do odosielania pozdravov?

Máme štatistiku a uviedla som ju vyššie: za tri roky sa zapojilo 51.215  odosielateľov pošty a poslali spolu 83.549 vianočných pozdravov seniorom. No postupne zisťujeme, že to nedokážeme určiť presne. Ľudia si každý rok berú „nové“ adresy, ale niektorí ostávajú v kontakte aj so seniormi z predošlých rokov a píšu aj im. Tí sú mimo našej evidencie a deje sa aj ďalšia nádherná vec: školy a ľudia začali oslovovať domovy vo svojej blízkosti a píšu ich seniorom a chodia do nich priamo, osobne a dávajú nám vedieť.

Tiež sme si mysleli, že poznáme aj počet odosielateľov, ale to je omyl. Napríklad mamička zaregistruje na svoje meno, že pošle 3 pozdravy. No tvorí a píše ich spolu s 3 deťmi. Takže my registrujeme 1 pisateľa, no v skutočnosti sú 4.

Je pre nás krásne, že hoci nejakú štatistiku máme, potvrdzuje sa, že radosť a láskavosť nie sú merateľné číslami, čo aké obrovské sa zdajú byť.

Čo vám v rámci tohto projektu spravilo najväčšiu radosť, prípadne Vás najviac prekvapilo?

Najväčšia radosť pre nás je to, keď nám z domova pošlú nazad poďakovanie, fotky a správu, ako sa starkí potešili. No je tu aj druhá strana – dobrovoľníci, od ktorých dostávame poďakovania, že sa mohli zapojiť a ako im to spravilo dobrú náladu. Takže to vedomie, že všetci v projekte sú obdarovaní, je super.

Napríklad nám zatelefonovala učiteľka, ktorá nestihla registráciu, že sa chce zapojiť aj tento rok s rómskymi deťmi. „Viete, oni si často nepamätajú, čo sme robili včera a je ťažké ich niečím zaujať. No keď som im spomenula Vianočnú poštu, hneď boli nadšení a rozprávali dlho o tom, ako minulý rok písali seniorom pozdravy.“

Ako pedagóg v škole zažívame, že naučiť sa mať radosť z radosti niekoho iného je veľký krok smerom k empatii, ľudskosti, láskavosti a múdrosti. A Vianočná pošta na tom stojí.

Celkovo je zameranie všetkých našich projektov také, že sa snažíme nájsť a ukázať, ako sa v dnešnom svete, kde nás atakujú správy o všeličom zlom, dá viesť naozaj dobrý život a robiť naozaj dobré veci a ľudia sa radi pridajú. A to je najväčšie potešenie.

Z akých krajín tento rok ľudia posielali pozdravy slovenským seniorom?

Robili sme mapy, takže môžete si ju pozrieť, tu je link.

Tento rok sme vzhľadom na GDPR  nedali povinné vyplnenie mesta odoslania, a tak sú v mape len miesta od tých dobrovoľníkov, ktorí sa rozhodli nám ich napísať. Mapka teda nie je kompletná. V roku 2018 nám miesta, odkiaľ posielajú, vyplnilo omnoho väčšie percento dobrovoľníkov, preto je podrobnejšia.

Okrem Vianočnej pošty ste učiteľkou prvého stupňa na základnej škole Narnia. Vďaka vášni pre učenie ste sa dostali medzi TOP 10 učiteľov Slovenska 2018. V čom sú vaše metódy učenia iné, netradičné?

Toto je pre mňa vždy zložitá otázka. Mne je totiž prirodzené to, ako v triede učím, aj metódy, ktoré používam. Takže to, v čom sú „iné“, sa mi hodnotí ťažko. Veľa ľudí hovorí, že učí pre život. No ja neviem, v akom svete budú naše deti o 20, 30 rokov žiť a čo budú pre ten život v ňom potrebovať. A tak si kladiem otázku, čo im môžem dať do daru? Odpoveď je pre mňa jasná: ľudskosť, láskavosť, zvedavosť a chuť objavovať, bádať, pátrať, vnímať rôzne veci z rôznych uhlov pohľadov, vedieť si klásť otázky a tešiť sa z cesty, ktorou prechádzam s priateľmi či sama pri hľadaní odpovedí.

Priateľstvo, empatia, schopnosť myslieť a ochota používať rozum, chuť vynakladať úsilie, ak je potrebné na dosiahnutie cieľa. Vedieť si definovať, čo chcem a premýšľať, ako sa k tomu dostanem. Je to vlastne celý komplex zručností, ktoré nesúvisia priamo s učením sa, ale skôr s tým, že ak je našim cieľom dosiahnuť múdrosť, treba vedieť, že jej neoddeliteľnou súčasťou je ľudskosť. Lebo vedomosti ako také, ňou nie sú…

A otázka ako to robíme? Dá sa povedať, že žijeme priamo na vyučovaní. Lebo čokoľvek deti učím, môžu zabudnúť. No priamo preberajú to, ako to robím, aká som, ako s nimi žijem, aký svet si spolu v triede tvoríme. A teda krásne je, že ak naozaj tomuto venujeme čas, v takomto prostredí deti tie akademické vedomosti zvládajú rýchlejšie a ľahšie.

Často dostávam otázku, kedy vlastne deti učím, keď sa spolu tak často hráme, rozprávame, podnikáme výpravy do sveta, do domova dôchodcov, kam spolu chodíme… A to je práve ten fígeľ. Vtedy sa učia najviac. Zrejme tu niekde je odpoveď.

Keď som sa vrátila od prezidenta, ktorý nám vtedy gratuloval k oceneniu, deti mi položili otázku: „Ľubka, za čo ťa vlastne ocenil pán prezident?“

Keďže viem, že sa jednalo najmä o to, ako deti prijímam, ako spolu s nimi žijeme, tvoríme, bádame, rozprávame sa, tak som im povedala, že pre inklúziu, čo je v preklade prijatie. Prijímam deti také, oni sa to učia tiež a teda spolu sa učíme žiť. Deťom som vysvetlila, že segregácia je, keď sa všetci učíme spolu a ostatných vystrčíme. Integrácia je, keď ich prijmeme ku sebe do triedy, ale majú špeciálne podmienky. No a inklúzia je, že spolu triede všetci žijeme, učíme sa a napredujeme podľa svojich najlepších možností a že prijímame, že sme každý iný a je to tak v poriadku.

Deti na to pozreli a povedali: „Veď všetko ostatné by bolo čudné.“ A to bolo ozajstné vyjadrenie „inakosti“ môjho učenia. Väčšie ocenenie som ani nemohla dostať.

Aké sú vaše ciele a plány na najbližšie obdobie?

Toto je ťažká otázka, lebo som kreatívna a často ma schváti nové nadšenie a nápad. Ale vďaka môjmu systematickému manželovi, ktorý ma vo všetkom podporuje, už teraz viem pár konkrétnych aktivít, ktoré určite budeme robiť. Vytvorila som e-book S radosťou na zápis pre rodičov budúcich prvákov a začala som budovať podpornú skupinu Ako naučiť – pre kohokoľvek. Často som totiž dostávala ako komentáre povzdychy, či by ma nebolo možné naklonovať. A tak som začala hľadať spôsob, ako sa to dá. Teraz je pomerne ľahké dostať k ľuďom to, čo robím.

A už teraz viem, že vďaka vianočnej pošte a dvom nadšenkyniam z Esetu, ktoré nám získali finančnú podporu, spolu s ďalšími troma triedami, pedagógmi a deťmi budeme prepájať domovy dôchodcov s triedami školákov. Okrem toho, keďže som moje 9-ročné deti učila slovenský jazyk tak, že sa im podarilo napísať a vydať skvelú knihu, spracovala som metodiku ako na to a budem to učiť aj iných učiteľov. Neverili by ste, čo deti dokážu! Písali, kreslili, makali aj na slovenčine, informatike a matematike. Vytvorili strategický plán vydania, všetko spočítali a zarobili svoje prvé peniaze vydaním svojej knihy. Tomu vravím finančná gramotnosť v praxi!

Venujete sa aj ekológii…

Áno, je to moja druhá srdcovka – „ekohuncútstva“. Minulý rok sa partia detí, s ktorými som sa učila, dostala od starých záclon až k prezidentke. Zažila som, že ak deti podporujeme, dokážu viac ako len stáť na námestí a protestovať za klímu (čo považujem za skvelý aktivizmus), ale aj oveľa viac. Vedia sa naučiť vnímať enviro-problémy vo svojej blízkosti, hľadať a realizovať ich riešenia, robiť ekohuncútstva – malé činy, pomáhajúce ľuďom, prírode, ba aj svetu. S manželom chceme tento rok šíriť Ekohuncútstva medzi učiteľov a deti formou aktivít a malej súťaže, možno letnej vzdelávacej ekoškoly.

Napísala by som, že to je zatiaľ všetko, ale už vidím, ako by sa na mňa môj skvelý manžel za túto vetu usmial a pozrel tak, ako to len on vie. Som si istá, že to nie je všetko, ale na úvod roka stačí.