Nedávny prípad šikanovania otriasol Slovenskom. Možno aj práve preto sa objavila vo facebokovskej skupine Kaviareň pred pár dňami otázka, ktorú uverejnila členka Adriána:
“Dievčatá na dnes ešte jedna téma, čo je podľa vás šikana a čo ešte vnímate ako nejaké detské nevinné sídliskové zábavky?”
Podľa portálu sikana.sk:
Šikanovanie je nežiaduce agresívne správanie, ktoré vyplýva z nerovnováhy síl. Dieťa (alebo aj skupina detí), ktoré sa cíti nadradené, ponižuje či ubližuje ostatným. Takéto správanie sa často opakuje alebo má tendenciu opakovať sa.
Čo hodnotia mamy ako šikanu a čo je podľa nich ešte neškodná zábava?
Jana:
Čo je šikana? Napríklad to, keď ti zamilovaný spolužiak hodí peračník do koša a tebe sa to nepáči. Podloží ti nohu, spadneš a nepáči sa ti to. Drgne do teba, spadneš, ešte sa ti aj posmieva – tebe sa to nepáči. A jasne, chápeme, vyjadruje svoju bezhraničnú lásku, ako povedala pani učiteľka. Ale tebe sa to NEPÁČI!
Sláva:
A rovnakým spôsobom prejavuje lásku aj p. učiteľka svojmu manželovi/partnerovi/deťom alebo svojej mame a otcovi?
Katka:
Deti majú toľko aplikácií a stále málokto hovorí o tom, že existuje aj aplikácia na anonymné oznamovanie šikany či už na škole alebo dokonca aj v práci. Hlavne, že majú TikTok a nelezme im do mobilu, lebo súkromie….
Šikana je opakované, vedomé a cielené ubližovanie – fyzické, ale aj online, ohováranie, ponižovanie…
Zuzana:
Realita je asi takáto, škola popiera, čo sa dá, rodičia šikanistov zosmiešňujú, prekrúcajú, urážajú, nechcem spochybňovať úlohu appiek, IPcka a pod., ale čo z toho, keď nie je záujem a možnosti to potom riešiť pri jadre problému. Nahlási to dieťa alebo ty ako rodič niekam, niekomu, možno do tej appky, možno na nejakú anonymnú linku a čo potom. Nikto nepríde a nebude chrániť dieťa alebo riešiť školu. Nikto nemá také kompetencie.
Majú iba podporné, slovné možnosti. Dieťa sa možno vyžaluje a trošku si uľaví, ale je mu maximálne odporučené nahlásiť to škole. A motáme sa dookola, lebo nekompetentní riaditelia škôl ti povedia, že to sa len chlapci hrajú. A dieťa nemá žalovať. A dieťa si to nemá všímať. A podobne múdre reči. Prevencia je dôležité, je super, že sa o tom veľa hovorí, ale vždy sa to potom niekde vo fáze riešenia zasekne.
Adriána:
Presne to sa mi stalo, že sa to nakoniec celé otočilo proti mne a deťom, že klamú a že to dobre viem. A že sa mám ospravedlniť, normálne nátlak. Nie škola, ale rodičia. Aj keď musím priznať, že som tam jednu vec domotala a tej sa chytili. Čo však nemení nič na veci, že robia zle.
Katka:
A poznám to dokonca aj z tej strany, že som ponúkala školám metodickú príručku a vzdelávanie pre deti na tému kyberšikany projektovou metódou v praxi a školy, resp učitelia nemali záujem. Až jedna škola v Košiciach.
Zuzana:
Hej, presne ako píšeš. Podľa drvivej väčšiny škôl šikanu nemajú, tak to netreba riešiť, resp. padajú vyjadrenia z vedenia škôl, že šikana je novodobá vymyslená záležitosť precitlivených rodičov. Prípadne si to školy odbijú krátkou poučkou o šikane na webe školy a informáciou o školskom podpornom tíme, ktorý tvoria z pol úväzku učitelia, a taký je aj výsledok. Česť výnimkám.
Z mojich skúseností, chránení sú agresori a nie obete. Aby obvinením neutrpela ujma dieťaťa. A jeho rodičov. Veľmi podobný vzorec ako v prípade domáceho násilia. Obeť je stavaná do pozície, keď jej utrpenie široké okolie prehliada, popiera alebo zľahčuje.
Zuzana:
Rozumiem, ja som sa v kruhu škola – rodičia motala 2 roky, až som sa obrátila na CPPPaP, ak sa to týka školy, je to jedna z možností, o ktorej treba vedieť.
Adriána:
Mne sa deti už od leta vracajú domov z vonka so slovami, že zase stretli tie zlé dievčatá. Nikdy som to nejak neriešila, lebo som práve mala pocit, že to sú také sídliskové vojny, či ako to mám nazvať, alebo že baby sa zaliečajú. No a tento týždeň došli z venčenia psa a zas, že stretli tie zlé dievčatá a že ich naháňali a jedna sotila mladšieho do blata. To ma už nejak naštvalo a začala som zisťovať, čo sa dialo v minulosti.
A stále to akosi neviem zaradiť, či nepreháňam alebo naopak podceňujem…. Lebo posledne ma zvozila triedna učiteľka, že treba oznamovať problémy v triede, s ktorými sa zveria deti, a mierila na mňa. Lebo syn raz došiel, že ho spolužiačka buchla doskou a ja mu na to, že asi sa jej páčiš. Tým som problém u mňa ukončila.
Andrea:
1/ ja by som deťom verila určite a 2/sotenie do blata nie je sídlisková zábavka. Možno nepovedia všetko, keď tvoja reakcia bola na ublíženie od spolužiačky, že je to prejav páčenia sa. To je taký divný (nechutný) blud z minulosti – že ten, kto mi robí zle, tak sa mu vlastne páčim. Úplne prekrútené. Čo si má dieťa z toho zobrať? Keď sa ľúbime, robíme si zle?
Sandra:
Dôležité je ako sa cítia tvoje deti. Majú z nich strach? Podstatné sú ich pocity. Ja už v takomto prípade, že sotenie do blata, zasahujem. Dcérkina kamoška napr. volá malého Adam a stále ho diriguje. A ja jej dookola: my máme Adamka. Ona je ozaj typ protivného dieťaťa.
Vetu “asi sa mu páčiš” a nevie to inak prejaviť som použila aj ja, ale dodala som vždy, že je to nesprávne. Posmievať sa ti nesmie, a ak si z toho smutná povedz mu to alebo učiteľke. Teraz jej síce posiela ľúbostné obrázky, ale naplakala sa kvôli nemu dosť.
Veronika:
Určite to sleduj. Môže to byt na 90 percent také “bežné”, ale na tých horších 10 percent sa to zvrhne napríklad vtedy, ak má to problematické dieťa doma horšiu situáciu. Rozprávaj sa so svojimi deťmi, počúvaj ich a ak sa dá, skús riešiť – napríklad sa choď s tými babami porozprávať. Najdôležitejšie je dať svojim deťom najavo, že ich niekto berie vážne a že za nimi stojíš, to je samo o sebe silné.
Jana:
Za mňa je to to, čo už sa nepáči a nie je akceptovateľné pre druhu stranu. Nech je to čokoľvek, ak na druhej strane je NIE, tak akékoľvek pokračovanie a nerešpektovanie toho “nie” už je cez čiaru.
Takym hlavným a najvýraznejším znakom šikany je nerovnováha síl a že obeť sa nedokáže agresorovi brániť.
Denisa:
Slovo ŠIKANA sa začína tak často skloňovať, že čoskoro stratí svoju váhu a význam. Keď sa u nás v triede riešila “šikana” psychológovia nám povedali, že šikana je opakované dlhodobejšie ubližovanie, či už fyzické alebo psychické. Náš prípad – to, že niekto zhasne svetlo v šatni, nie je šikana, aj keď sa jedno dieťa bojí tmy (to vtedy známe totiž nebolo).
Veronika:
Prúser je v tom, že časť negatívneho správania detí navzájom ospravedlňujeme ako nevinné zábavky. Zdôrazňujme, že aktivity musia byt príjemné všetkým zúčastneným, inak to ma dieťa riešiť – brániť sa (nie fyzicky), navrhnúť inú hru, odísť, eskalovať na dospelého. Tak sa môže naučiť na tých miernejších prípadoch, ako správne postupovať, aby sa predchádzalo tým vážnejším.
Andrea:
Šikana je opakované, vedomé a cielené ubližovanie (fyzické face to face, ale aj online, ohováranie, ponižovanie, atď). Niekedy sa stane veľká neprávosť, že deti ublížia niekomu, vyvedú blbosť. Dôležité je, čo sa stane potom – či si to povedia, vysvetlia, zasiahne dospelý, jasne sa pomenuje, že sa prekročili hranice a vyvodia sa dôsledky. Proste sa to v rámci skupiny odkomunikuje a zreflektuje. Ale mnohokrát tieto nevinne škriepky sú dverami do šikany. Na pozore treba byt preto stále, komunikovať, pýtať sa, sledovať, byt prítomnou pre dieťa (svoje, alebo zverené v škole/škôlke).
Eva:
Tiež som rozmýšľala nad tým, čo je a čo nie je šikana. Spomenula som si, že aj 30 rokov dozadu bola šikana. Bolo toho viac, ale napr. spolužiačka mi brala veci a skovávala, a chýbali mi veci do školy, alebo vypustila gumy na bicykli. Robila to tajne, ale viem, že to bola ona. Ignorovala som ju, hoci to bolo nepríjemné a ju to prešlo a išla robiť zle iným… Teraz je to významná osoba, čo robí s deťmi a proste z toho vyrástla. Bolo toho viac v mojom detstve, išla som na bicykli ako dieťa a dvaja chalani a vzali mi bicykel a nechceli vrátiť a bolo im to veľmi vtipné. Zahrala som presvedčivo kolaps, že mi je veľmi zle. Vystrašil sa a ušli. Ťažko sa hľadá hranica, čo už je šikana, ktorá ublíži alebo posilní človeka.
Alexandra:
z môjho pohľadu má každé dieťa inde nastavené hranice a preto sa šikana nemôže tabuľkovat. Pokiaľ sa opakovane stávajú veci môjmu dieťaťu, ktoré sú jemu nepríjemné, je to šikana. Opakovane znamená: jeden krát náhoda, druhý krát riešenie.
Zuzana:
Sú tam typické znaky na rozdiel od teasingu (to je to, čo nazývate zábavkami, hašterením či občasnými bitkami). Takým hlavným a najvýraznejším znakom je nerovnováha síl a že obeť sa nedokáže agresorovi brániť. Ďalej väčšinou už v prvej fáze šikanovania sa formuje okolo vodcu skupina detí, to ste si mohli všimnúť práve v týchto prípadoch, keď dali vypiť dievčaťu Savo, aj v tomto poslednom tragickom. Je tam vyslovene cieľ spôsobiť niečo obeti – typické vyčlenovanie z kolektívu, zosmiešňovanie pri každej aktivite v škole, urážanie aj často poznámkami na rodičov, ponižovanie, časté sú rôzne formy dohadov voči obeti – poďme mu urobiť toto atď.
Práve smutné je na tom to, že každý vnímavý učiteľ si dokáže šikanu veľmi rýchlo všimnúť cez skupinu chlapcov, dievčat, ktorí vyslovene tyranizujú vybraté dieťa pomaly na každom kroku, a to aj cez hodiny. Rodičia to dokážu len doma cez prenesené správanie alebo ak dieťa sa s nimi chce o tom baviť. Práve preto škola je tá, čo si ma toto všímať, učiteľ má byť prvý, kto dokáže šikanu stopnúť už na začiatku. Málokedy je šikanista jednotlivec, pretože on potrebuje práve to publikum a to, že ich je viac, že si vytvorí svoju svorku, je to, čo ho baví a napĺňa. Videla som tu poznámku, že šikana nie je zábava. Naopak, pre šikanujicich to je zábava, často mnohí z nich majú veľmi zníženú empatiu – chybou rodičov a je to pre nich forma zábavy, kým obeti systematicky ničia život.
Foto: freepik.com, zdroj: https://www.facebook.com/groups/1834640003525726
