Mária Blšáková: Alabastrové čelá, nebesky modré oči a tehly na bruchu v mojich knihách nehľadajte

0
Mária Blšáková: Alabastrové čelá, nebesky modré oči a tehly na bruchu v mojich knihách nehľadajte

Mária Blšáková žije pod Tatrami, na Liptove a tento kraj má nesmierne rada. Je veľmi kreatívna a plná života. Ako sama hovorí, keď je smutná, píše. Keď je veselá, píše a keď nemôže spať, myslí na písanie.

S autorkou skvelých kníh, mamou autistického syna Jojka a nesmierne šikovnou a tvorivou ženou Máriou Blšákovou sme sa pozhovárali o tom:

  • kedy a prečo začala písať,
  • kde hľadá inšpirácie na písanie svojich kníh,
  • čo jej do života priniesol milovaný syn,
  • prečo začala štrikovať a tvoriť milé stvorenia na objímanie,
  • či má nejaké nesplnené sny.

Život s knihami

Kedy ste začali písať? Siahajú vaše písačky ešte do detských čias?

Okamžite sa mi vybavili denníky, do ktorých som si pred desaťročiami zaznamenávala poryvy mojej detskej duše. Boli plné zážitkov z prázdnin u babky, i krívd, ktorých som ako malé škuľavé dieťa s prelepeným okom a okuliarmi na pehavom nose zažívala viac než dosť. K tomu som ako jediná z triedy písala ľavou rukou, takže som bola vďačným objektom na vymýšľanie prezývok. No povedzte, môže byť lepšia predispozícia na to, stať sa spisovateľkou? (Smiech.) Písať som začala krátko po tom, ako som sa to naučila. Často sa zamýšľam nad tým, aké je skvelé, že máme schopnosť písať a čítať.

Vaša prvá kniha Kaleidoskop uzrela svetlo sveta v roku 2014. Kto vás presvedčil, aby ste svoje rukopisy poslali do vydavateľstva?

Kniha Kaleidoskop vyšla ako prvá, ale napísala som ju ako tretiu. Pár priateľov ma nabádalo posunúť rukopisy do ďalšieho štádia, no pre začínajúceho autora to nebolo také jednoduché a pravdupovediac, ani som nemala ambíciu byť spisovateľkou. Keď som sa nakoniec odhodlala osloviť vydavateľstvá, väčšinou z nich neprišla ani odpoveď. Od písania ma to však neodradilo. Keď som začala pracovať ako opatrovateľka a týždne trávila ďaleko od domova, písanie bolo pre mňa doslova zázrakom. Vždy som sa tešila na večer a na to, kam sa prenesiem, do koho sa prevtelím, s kým budem plakať a kto z mojich hrdinov ma rozosmeje. (Smiech.) Mimochodom, moja prvotina vyšla pred pár mesiacmi v reedícii.

Kde hľadáte inšpiráciu pre svoje knihy? V obyčajnom živote obyčajných ľudí? Takých, ktorí sú nám všetkým najbližší, pretože sa s nimi dokážeme stotožniť?

Presne tak. Na besedách zvyknem vravieť Alabastrové čelá, nebesky modré oči a tehly na bruchu v mojich knihách nehľadajte. Tak isto modelky či dedičky impérií. (Smiech.) Už od detstva som pozorovala ľudí, trebárs pri ceste autobusom a predstavovala si, aký život vedú. Čo by sa udialo, kedy som bola na hodinu ním/ňou… Mám hyperaktívnu fantáziu, som všímavá a všetko prežívam akosi farebnejšie. Všetkému dám väčšiu dôležitosť.

Kedy píšete najradšej?

Moja múza sa vie prispôsobiť okolnostiam. Keď mám pacienta, ktorý chodí spať skoro, píšem večer. Keď mám ponocovníka, pokojne si zvyknem písať i o štvrtej ráno. V podstate, či ťukám do klávesnice alebo nie, moji knižní hrdinovia sú so mnou stále a podsúvajú mi svoje príbehy, nech už som kdekoľvek.

Prečítajte si: Michaela Halásová: Tak ako na výrobu dieťaťa sú potrební dvaja, aj na jeho výchovu by mali byť dvaja

Doteraz ste napísali 16 kníh. Máte už v hlave námety na ďalšiu?

Pravdaže. (Smiech.) Mám rozpísane rovno dve knihy. Pri písaní prvej ma zastavil vojnový konflikt za našou východnou hranicou, pretože príbeh bol zasadený do Uble. Ale nevzdala som sa tohto nápadu úplne. Verím, že nájdem spôsob, ako príbeh zaktualizovať a vyhnúť sa veciam, o ktorých nechcem písať. Druhý rukopis je o starej žene, ktorá je priam šalamúnsky múdra a každému vie poradiť, aj keď na to ide úplne z iného konca. A… len pred pár týždňami som dokončila knižku o reinkarnácii, jednej duši prežívajúcej šesť životov. Pri písaní tejto knihy som sa na niekoľko mesiacov zahrabala do histórie a pravdupovediac, ešte si vychutnávam ten skvelý pocit z dobre odvedenej práce. Taktiež som spolupracovala na troch poviedkových zbierkach, z ktorých výťažok šiel na charitatívne účely. Veľmi sa teším i z prekladov do češtiny.

Život s Jojkom

Váš syn Jojko má 34 rokov. V útlom detstve mu diagnostikovali autizmus. Kedy ste spozorovali, že so svetom okolo seba komunikuje inak?

Myslím, že do jeho prvých narodenín sme už vedeli, že sa niečo neštandardné deje, hoci diagnózu mu stanovili, až keď mal dva a pol roka. Bol úžasný a predsa tak veľmi odlišný od iných detí. Bál sa zvukov, farieb, cudzích ľudí. Zle spal, inak sa hral, mal problémy so stravou. Ísť s ním do cudzieho prostredia, bol poriadny adrenalín. A tie záchvaty zúfalstva, kedy plakal alebo kričal tak, že o tom vedelo pol sídliska… Prvých pár rokov to bola naozaj jazda. Učili sme sa veľa nového.

Ako Jojko ovplyvnil fungovanie vašej rodiny?

Prekopal ho od základu. V podstate sme mu prispôsobili všetko. Myslím, že ani jeho mladší brat Dominik to vtedy nemal ľahké. Chcel kamaráta, spoluhráča, no všetka jeho snaha končila ako veže z Lega, ktorými chcel brata potešiť.

Zmenil váš syn aj vaše vnímanie sveta?

Och, veľmi, preveľmi a vďaka Bohu za to. Často vravím, že ak by som tušila, že vyrastie na takého skvelého muža, ani sekundu by som nebola smutná. V živote nič nie je dokonalé, ale niekedy sa zo zdanlivých problémov vykľujú úžasné šance, vidieť svet inou optikou.

Spoločne so synom ste napísali knihu Za dverami číha život. Ako kniha vznikala a komu je určená?

S nápadom napísať knihu o živote, ktorého súčasťou je autizmus, prišla Jojkova psychiatrička. Oceňovala náš humor i kreativitu pri zdolávaní prekážok. Povedala, že kým sa iní rodičia chodia do ambulancie sťažovať, my sa chodíme pochváliť, čo nové sme zvládli a akým spôsobom. (Smiech.) Priznávam, že pri Jojkovi bolo často treba improvizovať, zachovať si chladnú hlavu, alebo naopak, tlmiť smiech pod dlaňou. Skrátka, po nejakom čase, keď sme ustáli situáciu, ktorú si pre nás Boh či osud pripravili, sme to prestali riešiť a doktorka bola presvedčená, že by takáto kniha mohla ostatným rodičom pomôcť. Knihu som napísala pred dvadsiatimi dvoma rokmi a strčila do šuplíka. Až keď Jojko dospel a ktosi sa na rukopis spýtal pri jednom z mojich knižných krstov, rozhodla som sa pridať záver v podobe rozhovoru s mojim synom. Chcela som rodičom, ktorí sa dozvedeli, že má ich dieťa poruchu autistického spektra, ponúknuť ochutnávku z jedinečnosti inakšieho života, ktorý na nich možno čaká.

Autizmus je celoživotné postihnutie. Nie je to choroba, ktorá by sa dala liečiť. Jojka by ste však za nič na svete nevymenili. Čo vám do života priniesol a čo vás naučil?

Tak na túto odpoveď by som potrebovala niekoľko strán. (Smiech.) Viete si predstaviť, že máte po boku človeka, ktorý neklame, nesúdi, nevraví o iných zle, je láskavý, zdvorilý, slušný? S nikým sa nikdy nepohádal. Teda, až na Mikuláša, ktorého hlučne usvedčil z krádeže identity. (Smiech.)

Prečítajte si: Ambasádorka konferencie Equal Pay Day Alena Huberová: Prejaviť sa ako žena, nie je slabosť, práve naopak

Spomínate si ešte na nejaké milé zážitky s Jojkom, ktoré vás pobavili?

Keď chodil na strednú, raz ma zastavila jedna mamička a s vážnou tvárou ma nabádala k ostražitosti, lebo zazrela, ako mu dal jeden z jeho spolužiakov potiahnuť z cigarety. Viete si predstaviť to zhrozenie v jej tvári, keď som sa natešene rozosmiala? (Smiech.)

Ako trávite čas s Jojkom?

V súčasnosti sú moji synovia mojimi najlepšími priateľmi. S oboma sme v dennom kontakte, i keď som v práci. S Jojkom chodíme na výlety, besedy, koncerty, do kina, dokonca sme spolu absolvovali tri festivaly a tento rok nás čaká ďalší. Nuž čo, prežila som reggae, techno, Eco-Afro-Futuristic-punk, prežijem i rockovo-metalový Topfest. Hádam. (Smiech.)

Život so štrikovaním

Pracujete ako opatrovateľka. Staráte sa o ľudí, ktorí opateru a spoločnosť potrebujú. S láskou sa staráte aj o svoju rodinu, píšete knihy a je tu ešte minimálne jedna záľuba, vášeň. Štrikovanie. Čo tvoríte?

Skôr rozmýšľam, čo netvorím. Štrikujem a háčkujem svetre, šály, pončá, šaty, papuče, čelenky, čiapky, bábiky, medvede. Tých posledných som z posledného turnusu doviezla deväť. Dúfam, že mi na dvere nezaklope zásahový tím. Často žartujem, že som sa v detstve málo hrala, tak to dobieham.

Koľko hodín má váš deň? Asi viac než u iných, lebo s toľkými povinnosťami a aktivitami sa určite do bežného 24 – hodinového rytmu zmestiť nemôžete.

Žiaľ, aj môj má len dvadsaťštyri. Ak by mal viac, chodila by som na hory, na zumbu, naučila by som sa paličkovať a možno i vypekať koláče. (Smiech.)

Koľko mäkučkých štrikovancov sa už pod vašimi rukami zrodilo?

Och, toto je ťažké odhadnúť, ale dvesto určite. Nech už má človek päť, či päťdesiat, vždy ho poteší také súkromné tulítko. Myslím, že v každom z nás drieme dieťa, záleží len od nás, nakoľko mu dovolíme vyjsť na povrch.

Život s Majkou

Bolo vám do vienka nadelené veľa krásnej životnej energie, mnoho talentu, kreativity a trpezlivosti. Ako samú seba vnímate?

Som húževnatá, zodpovedná, dochvíľna a mám v sebe škriatka, ktorý ma rozveseľuje, keď sa dejú zlé veci. Myslím tiež, že som súcitná a empatická. Naučila som sa nebedákať nad dianiami, ktoré nemôžem ovplyvniť a som naozaj rada, že som pochopila, že šťastie záleží od nás, nie od iných.

Máte nejaké nesplnené sny?

Osobné ani nie. Skôr je veľa vecí, za ktoré som vďačná. Popri mojej práci si oveľa viac uvedomujem, aké mám šťastie, že ma počúva telo i hlava a nič neberiem ako samozrejmosť.

Čo si želáte do Nového roka?

Okrem svetového mieru? (Smiech.) Bolo by fajn, keby k sebe boli ľudia milší, keby sa politika nerobila heslami, keby sa odvaha nepovažovala za drzosť, keby sme si neboli sudcami, keby sme chyby hľadali v sebe, nie na iných, pracovali na sebe a viac sa usmievali.

Do nového roka vám všetkým prajem pevné zdravie, sviežeho ducha a láskavé srdce.

Zdroj foto: osobný archív – Mária Blšáková 

žiadne príspevky na zobrazenie