Vieme pomôcť týraným ženám? Čo sa robí na Slovensku, aby im bola poskytnutá adekvátna pomoc? Majú vôbec kam ísť alebo je lepšie a bezpečnejšie ostať doma s násilníkom? Veď predsa, nie každá žena má svoj byt či vlastné financie, aby mohla fungovať samostatne.
Mgr. Mariana Kováčová, PhD., sa venuje už od roku 1990 problematike domáceho násilia – týraným, zneužívaným ženám a deťom. Založila Centrum Slniečko v Nitre. Je iniciátorkou krízových zariadení po celom Slovensku. V roku 2020 stála pri novele zákona o obetiach trestných činov, ktorú osobne podporila aj prezidentka SR Zuzana Čaputová. Založila platformu Bez modrín. Stojí za projektom Kozmo a jeho dobrodružstvá, ktorý sa venuje prevencii pred násilným správaním detí. Prinášame rozhovor s „multifunkčnou ženou“ Marianou Kováčovou.
Prečo ste sa pustili do takéhoto projektu?
Tejto činnosti sa venujem už 30 rokov. Iniciatívna som začala byť už počas štúdia na vysokej škole. Študovala som sociálnu pedagogiku. Posledné dva roky som sa viac venovala sociálno-ekonomickej situácii v zariadeniach s deťmi s poruchami správania. Ľudovo sa volali polepšovne. Mojou úlohou v rámci diplomovej práce bolo prejsť každé jedno takéto zariadenie. Dostala som tam však morálnu a etickú facku. Na jednej strane som sa dozvedela, že tie zariadenia sú umiestnené úplne mimo miest a dedín, často v starých kaštieľoch. V jednej miestnosti bolo aj 10 – 12 detí.
Škaredé, často železné postele, jedna skriňa. Neboli tam psychológovia, odborníci, ktorí by im pomohli. Špeciálni pedagógovia už vôbec nie. Bol to akoby ďalší trest pre deti, ktoré si už v minulosti zažili týranie alebo sexuálne zneužívanie. Vtedy som si povedala, že v niečom takomto ja robiť nemôžem. Rozhodla som sa, že sa pokúsim urobiť niečo iné. Naštartovať systém alebo konkrétnu pomoc konkrétnym deťom, aby sa nedostali do podobného zariadenia.
Vedeli ste od začiatku, o akú formu pomoci pôjde?
Pri budovaní prvého centra takpovediac od „tehly“ som si uvedomila, že pokiaľ chcem pomôcť dieťaťu a deťom, musím pomôcť mamám. Práve ony môžu najlepšie ochrániť svoje deti, ale treba dať pomocnú ruku najskôr im. Aj výskumy hovoria, že najčastejšími obeťami násilia sú práve ženy a ich deti. Je to viac ako 90 %. Preto som sa rozhodla pomáhať práve im.
Na Slovensku máme sedem Bezpečných ženských domovov. Každý jeden musí spĺňať určité európske štandardy. Je to napríklad 24-hodinová služba, čiže kedykoľvek v noci môže polícia priviesť ženu aj s deťmi. Ďalšou vecou, ktorú máme ako nadštandardnú, sú špeciálne vypočúvacie miestnosti. Máme vytvorenú špeciálnu vypočúvaciu miestnosť s opatreniami minimalizujúcimi stresujúci zážitok z vypočúvania. Aspoň trochu tak zmenšíme traumu matky a dieťaťa.
Nebáli ste sa ísť do takýchto projektov?
Na začiatku sa mi stalo, že prišiel za nami násilný človek, agresor, ktorý vyčítal svojej žene, obeti domáceho násilia, že nevie dobre variť. Pritom ona vedela variť výborne. Pre mňa išlo o prvú takúto skúsenosť, dotyčný muž ma dokonca aj napadol. Uvedomila som si však, že tieto ženy nemá kto ochrániť. Mnohokrát sú to ženy, ktoré samy pomáhajú iným ženám. Je nás dosť, čo pomáhame, ale bolo by dobré, keby nás bolo ešte viac.
Prečítajte si aj: V prípade domáceho násilia sme kľúčoví ako svedkovia
Ako vieme my, obyčajní ľudia pomôcť?
Žena často prichádza bez akýchkoľvek vecí. Príde s jednou igelitovou taškou. Musí sa schovávať v zariadení. Preto prijímame aj potravinovú pomoc. Dôležitý zlom nastáva, ak vidíme, že žena alebo dieťa má modriny. Treba sa pýtať, či nepotrebujú pomoc. Mnohých žien sa nikto nikdy neopýtal, či nepotrebujú pomoc. Niekedy je to o tom, že sa nechceme vŕtať do daného problému, bojíme sa alebo sa obávame nepríjemného násilníka. Ak sa však obávame (čo je úplne normálne), treba volať políciu alebo referovať na rôzne konkrétne alebo anonymné čísla liniek pomoci. Niekedy len stačí podať žene telefón, aby si mohla zatelefonovať. Často naozaj v tej konkrétnej chvíli nemá telefón. Niekedy je žena v situácii, že sa pripravuje na odchod násilníka. Je dobré, aby bol ten odchod pripravený. Vtedy je dobré ponúknuť žene napríklad možnosť úschovy jej vecí. To sú úplne jednoduché rady. Dôležité je neostať ľahostajný. Nebáť sa opýtať.
Aké skupiny žien sa nachádzajú v azylových domoch?
My tieto domy nenazývame azylové, ale bezpečné ženské domy. Nachádzajú sa tam ženy zo všetkých spoločenských vrstiev. Mali sme ženy s vysokoškolskými titulmi, starostky, právničky, podnikateľky. Násilie môžete nájsť všade. Často tieto ženy majú lepšie postavenie, keďže majú za sebou lepšie zázemie. U nás však musia ostať, kým sa nepodajú trestné oznámenia, kým nedôjde k neodkladným opatreniam, aby sa zabránilo možným únosom detí. Ak totiž dieťa nie je zverené matke neodkladným opatrením, násilné osoby deti často matkám berú. Deti sú však v tomto prípade len prostriedkom, aby sa žena vrátila späť. Ktorá žena sa nevráti, ak jej niekto vezme dieťa?
Tu naozaj treba myslieť na deti, čo prežívajú a zažívajú. Často sa na nás ženy obracajú, že to zvládnu, že „to dajú“. Chcú však zabezpečiť zázemie pre deti. Potom pochopia, že násilie a jeho následky sa prejavujú aj na deťoch. To znamená, že deti sú traumatizované, začínajú mať rôzne psychické problémy. Začínajú sa pomočovať, ubližovať si, začínajú mať poruchy správania. Taká žena príde k nám a povie: „Zachráňte moje dieťa. Pomôžte mu. Ja to zvládnem.“ Ale takto to nefunguje. Pokiaľ dieťa žije v prostredí, kde je znevažované, kde dochádza k bitkám, kde vzťahovú osobu, ktorú má dieťa rado – a to je zväčša matka – niekto týra, je to kontraproduktívne. Deti si budujú stereotypy, ktoré vidia u rodičov. Neskôr deti mamám vyčítajú, prečo neodišli od násilníka skôr.
Ako vnímať agresora? Častokrát sú aj títo ľudia obeťami a robia vlastne to isté, čo sami zažívali.
Môžeme ich ľutovať, ale v každom prípade sú zodpovední za svoje činy. Ak si to agresor uvedomuje, tak je to fajn a potrebuje terapiu. To je dôležité: vedomie, či chcem na sebe pracovať alebo nie. Za akékoľvek násilie je agresor zodpovedný. Aj keď ho prežil v detstve on sám. On je však už dospelá osoba, zodpovedná sama za seba a zato, čo robí iným. V tomto kontexte, ak sa to začína niekde stupňovať a agresor si je toho vedomý, je dôležité, aby nastúpil na terapiu.
Násilie častokrát útočí nenápadne. Začína to zneisťovaním obete: hrnček nestojí tak, ako by mal; nevieš variť; to sa nedá jesť, pritom jedlo je úplne v poriadku. Zneisťovanie môže trvať niekoľko rokov, ale aj kratšie. Prichádza psychické týranie, niekto vás stále ponižuje, nadáva vám. To, čo urobíte, nikdy nie je dobré. Objavujú sa aj surové nadávky. Facky, bitky, ťahanie za vlasy. Tretia fáza po útoku je ospravedlňovanie. Žena alebo dieťa si vyčíta, že ona (ono) mohla zato, že sa k nej (k dieťaťu) agresor tak správa. Myslia si, že si zato môžu samy.
Nie je jednoduché o tom hovoriť
Človek by mal o tom hovoriť, keď je už trošku „za vodou“. Ak by to žene nikto neveril, je to pre ňu veľmi zraňujúce. Spracovanie a prežitie takýchto situácií nie je vôbec jednoduché. A práve preto tieto ženy potrebujú, aby im niekto podal pomocnú ruku.
Mám volať policajtov, ak počujem u susedov niečo podozrivé? Policajti tam už dvakrát boli a nič sa nevyriešilo. Urobili záznam a koniec. Má zmysel, aby som sa ozval aj ja ako sused?
Určite je dobré volať políciu. Dnes sú už aj aplikácie, ktoré si obeť domáceho násilia môže stiahnuť do mobilu a do pár minút sú policajti na mieste. Zatiaľ sa táto aplikácia testuje len v Trenčianskom kraji, ale mala by byť sprístupnená po celom Slovensku.
Ak nebudeme volať políciu my, tak kto potom? Čo sa stane? Budeme čakať nato, až sa stane niečo horšie? Takto aj my budeme mať čisté svedomie, že sme urobili, čo sme mohli. Obete domáceho násilia bývajú závislé od svojich násilníkov. Emočne, existenčne. Ospravedlňujú to, čo sa stalo a čo sa deje, nevidia východisko. Často je u nich prítomné nízke sebavedomie. Niekedy stačí, keď susede poviete: „Viete, pani, počujem mnohé veci. Keby ste potrebovali nejakú pomoc, dajte mi vedieť.“
Ak to však eskaluje, treba v každom prípade volať políciu. Je možnosť podania anonymného podnetu na prokuratúru či na políciu. Netreba byť ľahostajný v zmysle „však to niekto iný urobí“. Závisí aj od telefonátu, akým spôsobom to polícia zoberie. Netreba si povedať, že veď polícia tam má už záznam a nič nerobí. Tie zápisy sa zbierajú a polícia by mala konať. Ak sa teraz rozbehne Inštitút vykázania, budú sa tieto veci riešiť častejšie. Nemyslím si, že by z obydlia mala odísť obeť a hľadať pomoc. Ale práve obeť by mala byť chránená.
Ako fungujú zariadenia pre týrané ženy?
Máme viacero zariadení, dve zariadenia máme iba pre deti. Ide o situácie, kde zlyhali obidvaja rodičia. Máme dve zariadenia pre ženy: Bezpečný ženský dom a Azylový dom. V Bezpečnom ženskom dome je krízová intervencia a vyšší stupeň ochrany. Ide o rodinné domy. Najväčší má kapacitu 15 lôžok. Chceme ženám umožniť, aby sa cítili ako doma. Domy sú pekne vybavené. Netreba sa toho obávať. Je tam komunita žien s podobným osudom. Vedia si pomôcť medzi sebou a podporiť sa.
Častokrát sa stáva, že agresori pôsobia veľmi príjemne, milo, sympaticky. Inak sa tvária vonku, úplne inak doma. Je to bežný jav?
Často rodina ženy stojí na strane násilníka. Jednou zo stratégií násilníckej osoby je, že vás odstrihne od vašich známych, od rodiny. Najskôr je takýto človek veľmi veľkorysý, pomáha, požičiava financie. Môže pôsobiť ako jeden z najlepších ľudí. Rodičia často netušia, čo sa doma pod pokrývkou deje. Doma pritom žene rozpráva, aká je škaredá a špinavá. Veľmi vulgárne jej nadáva.
Podpora a pomoc pre ženu je veľmi dôležitá. Takisto nevzdávať sa. Uvedomiť si, že s partnerom sa niečo deje. Dlhodobo sa takto žiť nedá. Pokiaľ on chce nastúpiť na terapiu, treba mu dať šancu. Ale tých šancí nesmie byť veľa. Ak sa niečo deje, treba to riešiť. Samo sa to nezastaví. Nikdy.
Kde môžeme vyhľadať pomoc?
Kontakty nájdete napríklad tu:
www.centrumslniecko.sk ( okolie Nitry)
S Marianou Kováčovou sa rozprávala Lucia Hurajtová.