Niektoré situácie v živote sa len veľmi ťažko vysvetľujú. Naozaj. Nesrandujem. Chcem sa o jednu podeliť. Akože podržte sa. Sadnite si. Toto na čítanie v stoji rozhodne nie je.
Piatok. Idem na stretko. Meškám 5 minút. A to som si chcela ešte zapáliť. Kto ma pozná, vie, že fajčím od štrnástich. Áno, vraj sa nie je čím chváliť. Ale ja, keby som nefajčila, tak by som to nebola ja. Asi 90% vecí, ktoré som v živote vymyslela, vznikli pri káve a cigarete. A zvyšných 10% cestou na cigaretu.
Takže, keby som nefajčila, tak by som tu vlastne už ani nebola. Podľa mňa, ak si toto prečítajú vo Philip Morris, okamžite ma začnú doživotne sponzorovať. O tom, ako chutí kvalitný tabak ,by som vedela napísať celú knihu. A že by bola čítaná!
Áno, viem, že fajčiť je nemoderné a škodí zdraviu. Ale aj iné veci sú nemoderné a škodia zdraviu… A mnohí ich robia. To som chcela len taký drobný úvod dať. Pokračujem.
Takže, čo urobím? Meškám už 5 minút. Sedím v aute. Zastavujem v bočnej uličke. Schmatnem telefón a píšem:
„Dobrý deň Jozef. Budem pár minút meškať. Kolaps. Vysvetlím!“
Vyťahujem kamarátku v bielom papieriku. Otváram dvere na aute. V momente, keď si pripaľujem, príde SMS.
„Stalo sa vám niečo? Potrebujete pomoc?“
Bože môj. Akú pomoc? Zapáliť si chcem… To, samozrejme, nemôžem napísať. To už by bol hardcore.
„Nie, Jozef. Som v poriadku. Kolaps je dopravný…“
V mihu oka príde úľavová odpoveď, že hlavne, že som OK. A že ma čaká.
Tak si teda vychutnávam rande s cigaretou. Ak ste nikdy nefajčili, naozaj netušíte, o čo prichádzate. Ale zvádzať vás nejdem. Je to predsa nemoderné. A nezdravé.
Rande skončilo. Hasím. Deratizujem sa. Vlhčený obrúsok. Krém na ruky. Ústny spray. Parfém. A môže sa ísť.
„Dobrý deň. Pán riaditeľ už vás čaká. Dáte si kávičku?“
„Rada. Ďakujem. A ešte chlieb s masťou a cibuľou, prosím.“
Asistentka ostane v nemom úžase. Tak sa zasmejem a hovorím:
„Srandujem. To len skúšam, či ma počúvate. Kávičku si prosím.“
A vojdem dnu. Všetko ide ako po masle. Tentokrát už hádam zmluvu podpíšeme. Stretnutie sa blíži k záveru, a v tom si Jozef všimne moju kabelku.
„To nemyslíte vážne, že máte Vadrentíno. To je neuveriteľné. Strašne mám rád tú značku. Ja mám od nich opasok!“
„Fakt? Som nevedela, že robia aj opasky…hm?“
„Neveríte? Aha. Mám ho na sebe.“
Jozef vyskočí spoza stola a začne si rozopínať pracku. Som v bezpečnej vzdialenosti cca 3 metrov a delí nás mohutný stôl. Kriste na nebi. Čumím ako puk. Zápasí s tou prackou. Bože, nech sa radšej zasekne!
Nezasekla sa.
Jozef víťazoslávne otáča vnútorný nápis a mierne sa pri tom nakláňa nad stôl.
„No pozrite. Vidíte? Vadrentíno!“
Nestihnem nič povedať, a vtedy vchádza jeho žena. Toto nevymyslíš. To je život. Čo by ste v takejto situácii povedali a urobili vy?
Na záver prezradím, že všetko napokon skončilo smiechom. Žena si Jozefa na(ne)šťastie pozná.
Martina Valachová
Prečítajte si aj poviedku Malý kúsok strachu
P.S: Niektoré veci, značky a okolnosti sú vymyslené. Jedine, že by neboli…
