Viete, ako to je. Jazdíte, jazdíte. No a dôjde benzín. Také prozaické. Niekedy skúšam, či sa dá jazdiť na výpary. A niekedy sa moji blízki smejú, že ako pravý skrblík chcem auto prinútiť jazdiť bez paliva. Nechať ho diétovať. Tak bolo aj dnes.
Sedíme v aute a ideme ku klientke.
„Tina, máš prázdnu nádrž! Svieti ti kontrolka. Dojazd 35 km. Tina. Neprídeme tam“, ozýva sa z auta.
„Áaale, prídeme. Je to ku nej a späť 32 km. To sa musí podariť. Natankujem potom v Senci.“
Nastalo ticho.
Ak by boli hnev a beznádej pretavené do niečoho hmotného, dali by sa v tej chvíli krájať. Ja totiž chodím zo zásady na pumpu, kde je benzín lacnejší o desať centov, a ešte si môžem natankovať aj zmes do ostrekovačov. Zadarmo. Suma sumárum super deal. No.
„A čo keď dôjde benzín? Budeme stopovať?“, ozýva sa zas.
Bože môj. Ľudia míňajú čas na písmenká a myšlienky, ktoré nič neriešia.
„No a čo? Nedbám“, hovorím. „Bohvie, koho stopneme a požiadame o pomoc. Možno s tým
človekom ešte urobíme aj kšeft!“ Zasmejem sa, pridám rádiu zvuk a mierne si aj zanôtim.
„Bože, to je teda vzrúšo!“ Ozýva sa zozadu.
Už si to nevšímam. Takto jazdím pravidelne a naozaj si myslím, že ak mi nevyjde benzín, tak to má tak byť. Stane sa možno niečo neočakávané. Niečo, čo sa vám za normálnych okolností, keď máte všetko dôkladne pripravené, premyslené, a v prípade auta aj doplna natankované, nestane. Budem úprimná. Vždy dúfam a verím len v pozitívne deje. Veď negatívne nechcem. Načo aj?
Tak, ako s lotériou dojazdu, podobne to mám v živote aj s blúdením. Väčšinu života sa živím obchodom a marketingom. A nemám orientačný zmysel. Ale že žiadny. Som schopná zablúdiť napríklad v garáži shoppingu. To sa mi stáva pravidelne. Potom nastanú veľmi srandovné situácie. Lebo tam, kde mi stvoriteľ ubral v zmysle orientačnom, tam pridal v zmysle komunikačnom.
Raz sme takto chodili po garáži celkom veľká skupinka. A bolo to náramne zábavné. Skupinku tvorili traja pracovníci garáže Centrálu (kto to tam poznáte nehovorte, že ste tam zo začiatku nezablúdili) a plus ďalší dvaja okoloidúci. Auto sme napokon našli. A dodnes si na to pamätám. A možno že aj oni.
No a inokedy sa stal aj taký prípad, že traja ľudia (zase Centrál) hľadali moje auto a pri otázke, akým autom som prišla, som si nevedela spomenúť na farbu. Mali sme totiž dve navlas rovnaké. Kľúče vyzerali identicky a mne vyšumelo, či som ráno sadla do bieleho či červeného.
Blúdim skrátka od nepamäti. Kedysi, keď ešte neboli navigácie, a poslali ma do Petržalky dačo vybaviť, musela som mať plnú nádrž. Inak nebola garancia návratu. V Petržalke som sa vedela stratiť tak preukrutne, že ani krabica cigariet nestačila na upokojenie. Kým som neprišla na zlepšovák.
Na najbližšom parkovisku som vždy odchytila človeka nasadajúceho do auta a presvedčila ho, aby ma doviedol mimo Petržalku. Fyzicky tak, že pôjdem za ním. A fungovalo to výborne. Takto som odchytila aj jednu šikovnú babu. Aj vizitky sme si vymenili. Dodnes s ňou spolupracujem. No načo by mi bola mapa? Načo?
Takže, viete ako. Nikdy nevedno, kde narazíte na nového kamaráta alebo klienta. Prípadne na skvelú príležitosť k networkingu.
1) Keď sa vám najbližšie stane, že vám dôjde benzín, nezúfajte.
2) Keď najbližšie zablúdite, tešte sa na spasiteľa.
3) Keď máte dve identické autá, radšej si označte kľúče – lebo nevedieť akej farby máte auto znie už na odobratie rodného listu.
Ale inak ostaňte v pohode.
Nuž, a vrátim sa ešte k dnešku. Dnes veru nič. Spolujazdci sa asi dobre pomodlili. Benzín vystačil. Už mám natankované. Samozrejme aj zmes do ostrekovačov je doplna. Zadarmo. Tak aspoň dačo. Ale inak teda nuda v Brne.
Prečítajte si aj článok o našom networkingu, možno vás tento model prepájania zaujme!
Martina Valachová
ja v tom vidím zmysel a radosť zo života, fandím takémuto životnému prístupu :-)
Asi by som Ťa dorazil. ???