Za jej menom sa skrýva viac než dvadsať románov, ktoré čitateľov prenášajú do Košíc pred vojnou, do Berlína aj do sveta na hranici reality a fantázie. Kým sa z dievčaťa z Margecian stala uznávaná spisovateľka, prešla cestou plnou pochybností, odvahy aj jednej „facky”, ktorá všetko zmenila.
V rozhovore prezrádza, odkiaľ čerpá inšpiráciu, ako zvláda písanie popri práci v knižnici a starostlivosti o rodinu – a na čom pracuje práve teraz.
Príbehom, ktorý tvorí, žije v mysli
Vyrastali ste v Margecanoch, dnes žijete v Košiciach. Čo z detstva v malom meste vo vás ostalo a prejavuje sa to aj v knihách?
Možno pokojnejší štýl života. Mám ho v mnohých mojich knihách a vo Vôni kávy a chuti absintu niekoľkonásobne. A zrejme toho ostalo omnoho viac, keď som svoju poslednú knihu Volali ma Fénix, zasadila domov. Naše jedlá, nárečie, kroje, piesne… Ani som nevedela, čo všetko. Počas písania to jednoducho prichádzalo.
Kedy ste si prvýkrát uvedomili, že príbehy, ktoré si vymýšľate v hlave, sú iné než bežné detské fantazírovanie?
Myslím, že som ten okamih prepásla. (Smiech.) Odkedy si spomínam, od materskej školy, tak som si vymýšľala. A niekedy celkom dosť. Keď som sa v prvej triede naučila písať, začala som si moje výmysly zapisovať. Čo by som chcela zažiť, kam ísť, vymýšľala som si hrdinky, ktoré to prežívali. Zrejme som sa prirodzene napojila z detského fantazírovania do vymýšľania napísaného, lebo ja som netúžila byť spisovateľka. To boli pre mňa mená ako Tojstoj, Němcová… Ľudia, o ktorých sme sa učili, ktorí boli známi. Ja som si vymýšľala a zapisovala si to. Sama pre seba. Na strednej to čítali spolužiačky, ktorým sa to veľmi páčilo. Keďže v tej dobe práve prišli argentínske telenovely a to, čo som písala im bolo dosť podobné, asi je pochopiteľné, že sa im to páčilo. (Smiech.)
Vždy ma bavilo žiť v hlave tie vymyslené príbehy, a to mi ostalo dodnes. Mimochodom, chcela som byť princezná, modelka a herečka. (Smiech.) Cez písanie som bola všetko a ešte omnoho viac.
Mali ste v rodine alebo vo svojej blízkosti niekoho, kto vám ukázal, že písanie môže byť „skutočné” povolanie, alebo ste si túto cestu museli vydupať úplne sama?
Vydupať ani nie je to správne slovo. Ja som k tomu došla tak trochu ako slepé kura z zrnu. Roky som si písala sama pre seba, lebo ma to vymýšľanie a žitie paralelných príbehov cez písanie strašne bavilo. Na vysokej škole som objavila stránku mamtalent.sk. Dalo sa tam registrovať pod pseudonymom. Zvolila som Ellu. Uverejnila som pár kapitol z rozpracovaného románu, pár dní si užívala nadšené híkanie cudzích, ktorí si to prišli prečítať a potom ma dolu zhodila Ava Eva Šranková, ktorá mi konštruktívne napísala všetko, čo je na mojom písaní zlé. Toto bola rana, dôležitý krok pre mňa. Neskutočne ma to naštvalo a trvalo mi tri dni, počas ktorých som striedavo končila s písaním a nadávala na Avu. (Smiech.)
Dnes som jej nesmierne vďačná a venovala som jej aj svoju prvú knihu. Lebo keď som zhasla, zamyslela som sa, opravila text a potom ho poslala do Literárnej ceny, v rámci tej stránky. Volala mi pani riaditeľka z Ikaru, že mi vydajú knihu. Bez Avy by to určite neprišlo.
Prečo ste si zvolili pseudonym Ella – bola to ochrana, hra, alebo ste sa jednoducho necítili pripravená vystupovať pod vlastným menom?
Známka hanby. Keďže som z väčšej obce, o mojom písaní nevedelo vela ľudí. Z Margecian asi dve spolužiačky. Hanbila som sa, že mám takúto záľubu. Nepoznala som nikoho, kto by sa niečomu takému venoval, kto by mal rád literatúru, slohy, či dejepis. Keďže som to ale nikdy nemyslela s písaním vážne, ani som sa len nepokúšala tváriť, že by som si mohla chcieť dovoliť patriť medzi tie slávne mená. Ani som neuvažovala v rovine obyčajnej spisovateľky, čo vydá jednu knihu a ľudia ju reálne čítajú a páči sa im. Navyše som si myslela, že tie moje písačky aj tak nikto ako knihu nebude chcieť čítať. A možno som si myslela aj to, že neviem písať tak, aby z toho mohla byť kniha.
Vo finále Literárnej ceny, keď som dostala hodnotenie od pani riaditeľky, ešte pred telefonátom, mi napísala, že pokojne môžem vyjsť z anonymity, lebo odpoveď na otázku, či písať viem, som dostala.
Vtedy to teda bolo preto, že som sa hanbila a potom ako spomienka na to, kde to všetko vážne začalo.
Pamätáte si pocit, keď vám prvýkrát niekto cudzí napísal, že ho váš príbeh dojal?
Asi nie. Tie prvé roky mi splývajú. V eufórii, že mi vyšla kniha, potom ďalšia… Prvé pozitívne reakcie, i negatívne, s ktorými som sa musela popasovať a naučiť sa, z ktorých si môžem niečo vziať… Potom sa mi narodila dcérka… No prvá silná reakcia, ktorá prišla, na tú si spomínam veľmi dobre.
Po vydaní tretej knihy Zákon krvi, keď som mala besedu v knižnici v Košiciach, prišla staručká pani čitateľka. Kniha bola moja prvá vojnová. Odohráva sa v starých Košiciach pred vojnou a potom aj v Nemecku cez vojnu. Tá pani prišla o dvoch barlách, knižnica bola na poschodí a nie som si istá, či tam mali výťah. Rozhliadla sa po miestnosti, ešte pred začiatkom besedy, a vážnym hlasom sa spýtala, ktorá je tá spisovateľka. Keď som sa nesmelým hláskom prihlásila, že ja, podľa jej výrazu tváre som čakala, že na mňa spustí negatívnu sprchu za knihu.
Bola šokovaná. Začala hovoriť o tom, že včera dočítala knihu a musela sa prísť na mňa pozrieť. Ani si nesadla. Zvýšeným, rozrušeným hlasom dokola opakovala, že ako je možné, že som taká mladá a dokázala som napísať takúto knihu. Že je to jej doba a nie moja – to zopakovala viackrát, že ona v Košiciach vtedy žila. Bola z knihy nadšená. Čiže nepamätám si, ako som ja niekoho prvý raz dojala, ale pamätám si, ako prvý raz dojali mňa. Nemala som slov, dodnes ich nemám a mám zimomriavky, keď si na tú scénu spomeniem.
Väčšina vašich kníh sa dotýka bolesti, straty, vojny, alebo temných kapitol dejín. Prečo vás fascinujú práve tieto žánre?
Vždy som mala rada dejepis a veľmi skoro som si uvedomila, že to nie sú roky a udalosti, ktoré ma fascinujú. Roky som si často plietla a nenávidela som časové osi. Nadchli ma ľudia, príbehy a emócie. Odmalička ťahám z obidvoch svojich starých mám, teraz už len z jednej, detaily o tom, ako sa žilo, čo zažili… Fascinujú ma staré fotografie, hrady, zámky, kaštiele, obrazy… Všade a vo všetkom hľadám ľudí a uvažujem, alebo čítam, čo zažili. Ľudské životy boli často plné trápenia, ale boli v nich aj svetlé chvíle. A takto píšem aj knihy, vymýšľam príbehy. O živote.
Čo sa samotnej vojny týka, na to nemám jednoznačnú odpoveď. Zaujalo ma celých prvých päťdesiat rokov minulého storočia. Nie vojny samotné. Ale všetko okolo nich. Ľudia, odievanie, hudba, architektúra, nábytok… život. V jeho celej pestrosti.
Zbožňujem staré filmy, či dokumenty. V prvorepublikových filmoch som už nesledovala ani dej. Vnímala som tváre, účesy, správanie, nábytok, exteriéry… Dychtivo som nasávala dobu. Čitatelia mi zvyknú napísať, že príbeh úplne prežili na vlastnej koži a že sa do neho ponorili. Že by prisahali, že som skutočne v tej dobe žila, poznala tých skutočných ľudí. A to je pre mňa veľké uznanie.
Akou knihou ste debutovali a ktorú považujete za najdôležitejšiu?
Prvá kniha vyšla v roku 2012 a volá sa Všetky moje tváre. Je to príbeh, ktorý som po kapitolách dávala ešte na mamtalent a volala sa Siete z času.
Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, ktorá bola najdôležitejšia, lebo každá ma svojím spôsobom niekam posunula. Prvá kniha bola veľká škola, učila som sa ako písať, ako sa vyrovnávať s hodnoteniami. Prvá vojnová bola krok do neznámej sféry, keď som písala o utrpení Nemcov, a nielen Židov, a bála sa, ako bude prijatá. Potom kniha o Štúrovi a Adele… Toľko poznámok z histórie, čo som mala vtedy a tá zodpovednosť, ktorú som cítila… Zrejme mnohé moje knihy by spadali pod toto označenie.
Čítate recenzie a diskusie pod svojimi knihami, alebo si radšej držíte odstup?
Určite čítam. Snažím sa byť v obraze, spätná väzba je pre autora dôležitá. Nevidíme, ako čitateľ tú knihu číta, ako sa tvári, čo si myslí. Preto konštruktívne kritiky vnímam ako pomoc, vidím, čo čitateľov zaujalo, kde mám možno medzery, na čom by som mala popracovať.
Koľko zo seba samej vkladáte do svojich hrdiniek – je v niektorej z nich viac Elly alebo Michaely, než by ste na prvý pohľad priznali?
Tak to by nikto nezrátal, a ani ja sama. (Smiech.) Každej dávam niečo zo seba. Dávam im svoje názory, záľuby, emócie, strachy… Bola som novinárka, ako je Adriana z mojej knihy Tajomstvo tvojho rodu, neznášala Rumunsko a zamilovala si ho rovnako ako ja. Novinárka je aj Lina z Berlínskych hviezd a Alissa z knihy Vôňa kávy a chuť absintu je zasa knihovníčka a pracuje v knižnici, ako teraz ja. Všetky moje hlavné ženské postavy majú niečo zo mňa. Niektoré viac, iné menej.
Máte postavu, ktorá sa vám písala najťažšie – nie technicky, ale emocionálne?
Zatiaľ nie, s každou som nejako vyšla, či už bola skutočná, alebo vymyslená. Táto výzva ma čaká až teraz. Bude to tažké aj technicky aj emocionálne. A sú dokonca dve.
Je téma alebo obdobie, o ktorom by ste chceli písať, ale zatiaľ si na to „netrúfate”?
Myslím si, že všetko má svoj čas. Kniha Volali ma Fénix zrela približne desať rokov, kým som sama na ňu dozrela. Nič nesilím, dávam na svoju intuíciu v tom, o čom budem práve písať, preto mám niekedy rozpísaných viac námetov, lebo idem vždy za tým, ktorý ma láka. Nemám však odložený námet, na ktorý by som si teraz netrúfala, skôr je to o tom, že neviem, ako ho uchopiť, a preto si počkám, či ten čas príde, alebo nie.
Ako to zvládate, keď dnes súčasne pracujete v knižnici, ste manželka, mama a k tomu spisovateľka – kde sa vo vás berie energia na toľko rolí naraz?
Chcela by som vedieť cestovať časom a priestorom, no keďže sa to nedá, píšem. (Smiech.) Kedysi som spievala v gothicrockovej skupine, robila historický šerm, teraz mám už len písanie, prácu a rodinu. Nie som veľmi spoločenská, nemám ďalšie záľuby, preto si ten čas viem nájsť. Príbehom, ktorý práve tvorím, žijem v mysli. Keď idem do práce, z práce, keď upratujem, myseľ ide do sveta, ktorý vymýšľam. Prežívam ho ako film.
A keď mám čas a chuť, sadnem a napíšem aj dvadsať strán surového textu, ktorý nosím v hlave.
Dá sa vôbec uživiť písaním, alebo je to skôr vášeň popri „skutočnej” práci?
Neviem, ako to majú ostatní, ale myslím si, že slovenský trh je na to dosť malý, aby sme sa tu viacerí vedeli uživiť písaním. Ja som spokojná s tým, ako to je. Teším sa, že mám svoj okruh čitateľov aj že mám skvelé vydavateľstvo a super prácu v knižnici. Zbožňujem však film Líbaš jako Bůh, a hlavne ma fascinuje pán Bartoška ako spisovateľ. Tie scény si neskutočne užívam a toto je môj sen. Na druhej strane, prácu v knižnici mám veľmi rada a nie som si istá, či by som dokázala písať na termíny ako pán Bartoška vo filme. (Smiech.)
Čo by ste zmenili na fungovaní knižného trhu na Slovensku, keby ste mali tú moc?
Dala by som viac priestoru, reklamy domácim autorom, nie len tým etablovaným, ale aj tým, ktorí nie sú takí známi, a rozhodne by si to zaslúžili. Keď vyjde nová kniha zahraničného autora, alebo známeho slovenského autora, je to všade. Začínajúci autor pri tomto nemá šancu. Domáca tvorba, a poézia obzvlášť, to tu má dosť ťažké. Autori sa sami ponúkajú, prezentujú, chodia na besedy, vytvárajú videá na sociálnych sieťach, a niekedy ani to nestačí. A ak je autor introvertnejší, nemôže sa presadiť ani takto. Je to škoda a vždy ma zamrzí, koľko priestoru dostávajú zahraniční autori. A pritom ho už dávno (ani u nás) toľko nepotrebujú.
Na čom práve pracujete? Na čo sa môžeme tešiť?
V duchu svojej filozofie viacerých rozpracovaných námetov je to i teraz tak. Mám niekoľko takých, ktoré čakajú, či z nich niečo bude a také, ku ktorým sa reálne vraciam a pracujem na nich podľa toho, kam ma intuícia ťahá. Finišujem s knihou, ktorá sa odohráva v Berchtesgadene v Nemecku a bude to vojnová a súčasná asi tak pol na pol. Tiež pracujem na gotickom horore (nemám úplne ujasnený žáner, čo presne z toho nakoniec bude) z prostredia univerzity v Čiernej hore a po poslednej dovolenke som si doniesla silné nutkanie napísať knihu o rodine von Stauffenbergovcov. Claus von Stauffenberg spáchal v roku 1944 atentát na Hitlera, žiaľ neúspešný. Jeho žena Nina a jeho švagriná Melitta sú mojou vyššie spomínanou výzvou.