Michaela Zamari je úspešná slovenská autorka, ktorá vydala už sedem kníh. Jej romány sú romanticky ladené a vydáva si ich sama. Pre začínajúcich autorov môže byť skvelou pomôckou práve jej kniha Zákulisie samovydávania. V rozhovore nám prezradila:
- kde berie inšpiráciu
- o čom je jej najnovší román Krízový plán
- ako na financovanie knihy
- čo je najťažšie pri samovydávaní
- ako si zadeľuje čas
Ste známou slovenskou autorkou. Kedy ste sa začali venovať písaniu?
S písmenkami som sa pohrávala od chvíle, ako som sa naučila písať. Na základnej škole som písala príbehy pre seba a kamarátky, na strednej som sa našla v poézii. Ale vždy ma to ťahalo k próze a po vysokej škole som mala v repertoári prvé skúsenosti, z ktorých som mohla čerpať.
Zvolili ste si pseudonym. Podľa čoho ste si vybrali meno Zamari?
Pohrala som sa so slabikami, aby zneli dobre, boli univerzálne a zapamätateľné. S autorským menom mi veľmi nemal kto poradiť, bolo to moje rozhodnutie a začiatočnícky duch. Teraz som ale rada, že som to konzultovala len s mojou intuíciou a s rodičmi, ktorí mi povedali – to znie dobre.
Koľko kníh ste už napísali? O čom je váš najnovší román Krízový plán?
Môj najnovší román Krízový plán je mojou siedmou knihou. Vraciam sa v nej k sérii a dávam priestor Mikymu, ktorý si „zahral” vedľajšiu postavu aj v predošlých dieloch. Do života som mu poslala Deanu, ktorá zháňa spolubývajúceho, aby si našetrila a mohla sa odsťahovať do Kalifornie za svojou láskou. Lenže osud si pre ňu pripravil iné plány. Jej odhodlanie je však také veľké, že pred Mikym musí hrať lesbičku, aby prikývol na spoločné bývanie s jednou manželskou posteľou. Akurát od lesbičky má na kilometre ďaleko a medzi ňou a Mikym preskočí iskra. A keby len jedna…
Ktorá kniha má, podľa vás, najväčší úspech u čitateľov?
To by asi lepšie posúdili čitatelia, pretože z môjho pohľadu sú viaceré obľúbené, nakoľko som napísala aj romanticko-erotickú sériu Šéf môjho šéfa, z ktorej sa zatiaľ vydalo najviac kusov, ale aj samostatné príbehy a z nich sa najväčšiemu záujmu teší Rozhodnutie. Väčšinou má najväčší úspech tá, ktorá je najnovšia, ale z pohľadu čísel by jednoznačne vyhrala tá, ktorá je na trhu najdlhšie, teda vyšla medzi prvými a odvtedy sa dotláčala.
Pre akých čitateľov sú vaše knihy určené?
Romány sú určené každému dospelému čitateľovi, ktorý obľubuje romantiku so štipkou erotiky, či dobrodružstvo a humor. Čítali ich aj muži, aj ženy. Píšem najmä pre nežnejšie pohlavie, ale medzi fanúšikmi mám aj pánskych čitateľov. Oboje si veľmi vážim a spätné väzby mi píšu aj sedemnásťročné dievčatá, aj milé dôchodkyne. Zákulisie samovydávania je pre všetkých milovníkov kníh bez vekového obmedzenia.
Vydali ste aj knihu o zákulisí samovydávania. Čo by ste poradili začínajúcim autorom – osloviť vydavateľstvo alebo ísť do toho na vlastnú päsť?
Prečítať si práve túto moju špeciálnu jednohubku. A to nehovorím preto, aby som knihe robila reklamu (čo je tiež jednou z povinností autora samovydavateľa), ale preto, lebo som ju napísala práve pre tento prípad, nech ľuďom, autorom, pomôže rozhodnúť sa. Nie je hanbou osloviť vydavateľstvo.
Rovnako nie je hanbou ani to, keď si autor trúfne na samovydávanie. Hanbou je, ak sa nepokúsi dať svojmu knižnému dieťaťu to najlepšie, čo mu môže dať. A ak nevie, čo je preň najlepšie, tak sa treba informovať, urobiť si prieskum, ideálne siahnuť po mojej knihe, ktorá mu ušetrí čas, vezme ružové okuliare, no povzbudí ho a v tom najlepšom prípade motivuje.
Čo je pri samovydávaní to najťažšie?
Že autor je na všetko sám. Keď nemá energiu riešiť problémy, nikto to zaňho neprevezme. Ak sa niečo pokazí, nemôže to hodiť na nikoho druhého. Na druhej strane, ak sa mu niečo podarí, zásluhy mu nemôže zobrať nikto ďalší. Je to zodpovednosť aj sloboda ruka v ruke.
Prečítajte si aj: Kontroverzný román Ty krásna, temná Vanessa patrí k najvplyvnejším knihám éry #metoo
Nie je tajomstvom, že vydanie knihy nie je lacnou záležitosťou, ako ste riešili financovanie?
Na vydanie prvej knihy som si požičala. Sľúbila som, že danú pôžičku do roka vrátim. Vrátila som ju skôr a stihla som vydať dve knihy. Nezbohatla som, ale z mínusu som sa dostala na krásnu nulu. Ak by bola nula pomyselné dno v pozitívnom zmysle slova, od neho sa už dalo len odraziť, ale nie spadnúť.
Píšete popri svojej práci, ako si zadeľujete čas?
Ako sa len dá, niekedy je to doslova abstraktné umenie. Nikto nevie, ako to robím, ale výsledok sa teší pozitívnej spätnej väzbe. Myslím, že s dobrým časovým manažmentom sa dá všetko, čo je fyzicky možné stihnúť do 24 hodín. Veľmi mi pomáha, že nemám klasický namiesto zapisovania sa snažím rovno danú záležitosť vybaviť. A tak nikdy nestihnem všetko, čo by som chcela, napriek tomu stíham viac ako väčšina ľudí, ktorých poznám. Čo sa nechválim, len neviem
oddychovať.
Odkiaľ čerpáte námety do vašich kníh?
Odvšadiaľ. Z cestovania, zo školských čias, z pracovného života, z času stráveného s priateľmi, ale niekedy aj z nejakej drobnosti, ktorú som zahliadla, započula, či pocítila cestou na zastávku autobusu, či pri návrate domov.
Využívate pri písaní aj svoje skúsenosti s cestovaním?
Áno, niekedy si až spätne pri písaní uvedomím, kde som vlastne bola a čo som videla. Namiesto cvakania fotoaparátu zapínam všetky zmysly, aby som dostatočne vierohodne opísala konkrétne destinácie. Malajzia sa už dostala do príbehu Rozhodnutie a Severná Amerika do viacerých mojich kníh. A ešte z nej budem čerpať…
Aká je vaša obľúbená destinácia a ktorú krajinu by ste chceli ešte v budúcnosti navštíviť?
To by bol dlhý zoznam. Ešte som nezažila Afriku a určite by som rada spoznala aj Austráliu či Južnú Ameriku. Z konkrétnych destinácií ma momentálne láka Mexiko a Japonsko, ale rada by som sa vrátila aj do Severnej Ameriky. A keby som mala čarovný prútik, teleportujem sa do exotickej destinácie, kde bude začínať príbeh knihy, ktorú idem práve písať. Zatiaľ mi ale musí stačiť „cestovná agentúra” – Google, knižný sprievodca a YouTube, s. r. o.
Článok pokračuje na ďalšej strane →