V Martinuse začal už počas strednej školy ako brigádnik. Dnes stojí na čele najväčšieho online kníhkupectva a jedenástich kamenných predajní. Michal Meško svoju prácu miluje a cítiť to z každého jeho slova. Veľmi úprimne nám prezradil, prečo nie je najlepší manažér a odhalil aj svoju definíciu úspechu.
Minulý rok ti Trend udelil ocenenie manažér roka. Ak by si sa mal sám ohodnotiť, aký si manažér?
Myslím si o sebe, že som náročný. Práca ma veľmi baví a pokladám za veľké šťastie, že môžem robiť to, čo mám rád. Takže som náročný v tom, že naozaj chcem. Som ten typ, ktorý je zanietený a zapálený a chcem všetkých so sebou strhnúť. Som, niekedy úspešne a niekedy neúspešne, abstinujúci detailista a perfekcionista. Kolegovia si už zvykli, že napríklad postavia kníhkupectvo a keď tam prídem, tak ma vezmú na prehliadku so slovami „poď a diktuj.“
Berú už moju snahu, aby sme vychytali všetky detaily a všetko bolo perfektné, skôr tak pragmaticky. Ako príležitosť niečo vylepšiť. Myslím, že mám dar vidieť niektoré veci, ktoré iní nevidia alebo spájať nápady a myšlienky. Zároveň mám obrovské šťastie, že v rámci firmy máme ľudí, ktorí to potom dokážu aj realizovať. Vidieť niečo je jedna vec, ale ťažšie je vyriešiť to.
Hovoríš, že si abstinujúci detailista. Mám tomu rozumieť tak, že sa vo svojej snahe o dokonalosť brzdíš?
Vedome zisťujem, že to, ako sme fungovali kedysi nie je úplne efektívne a udržateľné. Reálne je to o tom, že sa snažím lepšie učiť a vnímať skutočné priority, ktoré nám pomôžu posúvať sa dopredu. Niekedy to môže byť aj v detailoch, ale treba vedieť, že nie všetky detaily prispejú k posunu dopredu.
Niektoré veci sú dosť zásadné a má zmysel im venovať viac času. Napríklad, keď pripravujeme mail pre stotisíc ľudí, tak som detailista a radšej chcem, aby sme nad prípravou strávili o hodinu viac a možno tam doplnili len jednu informáciu navyše. Proste naozaj sa uistili, že sme obsah podali najlepším spôsobom, lebo ovplyvní stotisíc ľudí.
Čiže ostávam detailistom, ale už som sa naučil skutočne zvážiť dôležitosť a kedy naopak stačí urobiť rýchlejšie rozhodnutie a upustiť od detailu, ktorý si zrejme nikto okrem mňa nevšimne. Kedysi by som to nedokázal a aj dnes musím bojovať, ale viem, že mi to dáva slobodu pustiť sa do ďalších vecí, ktoré v konečnom dôsledku prinesú väčšiu hodnotu.
Vidieť, že ťa práca veľmi baví a máš asi presnú predstavu ako chceš, aby sa veci vo firme vyvíjali. Pri preberaní ceny Manažér roka si vyzdvihol celý svoj tím. Aký si teda líder? Dávaš priestor ľuďom, alebo ideš tvrdo za svojou predstavou?
Je to niečo, čo sa učím. Učím sa, že moja predstava nemusí byť tá najlepšia, a keď budem tlačiť, tak sa nikdy nedozviem o tej lepšej. Zároveň by som nikdy nechal ľudí vyrásť. Bol by som ten najvyšší strom, ktorý korunou všetko zakrýva. Síce všetko chráni, ale bez svetla nič nevyrastie a nenaučí sa chrániť samé. Moja práca ma však baví a ťažko sa mi vzdáva niektorých vecí. Podľa mňa nie som skvelý v ničom, ale som nadpriemerne dobrý vo veľa veciach. Je to dar, ale niekedy aj prekliatie pri spolupráci s inými ľuďmi. Vo veľa oblastiach – marketing, vývoj, manažment, financie – sa dokážem s ľuďmi baviť na vysokej úrovni. Zo všetkého mám dobrý základ.
Niekedy mám potrebu pretlačiť svoj vlastný názor a snažím sa učiť, aby som to potlačil. Viem, že mám v tíme väčších profíkov ako som ja. Zároveň je však náročné bojovať s netrpezlivosťou a pripomínať si, že nemôžem niekomu povedať správnu odpoveď. Že mojou úlohou je dať im priestor, aby nato prišli sami. Niekedy to môže znamenať, že človek zakopne a urobí chybu. Ako keď učíš dieťa chodiť, musí spadnúť. Ak by sme ho vodili za ručičku, tak len oddialime to, že sa to naučí. A čo je ešte horšie, oberieš ich o skvelý pocit víťazstva. Je to niečo, čo by som chcel na sebe zlepšovať, lebo často si ani neuvedomujem, že to robím. Niekedy mi príde úsmevné, že práve ja som dostal cenu Manažéra roka. Viem, že nie som najlepší manažér. Veľa vecí sa nám podarilo nie vďaka, ale možno napriek mne.
Vnímam v tvojich slovách veľkú dávku pokory.
Ku pokore človek asi musí dospieť postupne. Nemusí to byť úplne jednoduché priznať sám sebe, že v niečom nie som dobrý a ešte ťažšie je priznať to ostatným. Niekedy máme pocit, že musíme hrať hru, že sme dokonalí a vieme odpoveď. Pre mňa je pokora v tom, že si človek objektívne prizná stav sveta a uvedomí si, že je normálne a dôležité povedať, keď niečo neviem.
Každopádne vedieš firmu, ktorá toho veľa dokázala. Narástli ste z jednej predajne v Martine na najväčší internetový obchod s knihami a dnes už máte 11 predajní po celom Slovensku. Ako sa vám podarilo uchovať si hodnoty pri takom výraznom raste?
Neviem, či sme si uchovali úplne tie isté. Predstava je, že pri zakladaní firmy si človek zadefinuje misiu, víziu a hodnoty, ale potom zistí, že to vôbec nefunguje. Hodnoty nie sú len o ašpirácii, ale o objavení toho, akí reálne sme alebo by sme chceli byť. Ale často je dôležité si úprimne povedať „takto to cítime.“ Tým pádom sú hodnoty tvorené ľuďmi a tým, ako sa správajú. Firemná kultúra je definovaná každodennými rozhodnutiami. V hlavnom smerovaní musíme byť všetci rovnako nastavení, ale každý nový človek prinesie niečo svoje a trochu to niekde posunie.
Je dosť možné, že pred desiatimi rokmi sme v tých najhlbších veciach neboli iní, ale to, ako sa to prejavuje alebo aké silné sú jednotlivé zložky osobnosti firmy, sa mení. Firma je živý organizmus. Asi pred siedmimi rokmi sme si spísali naše hodnoty, tak ako ich cítime, že ich robíme. Sú to tieto tri: vášeň, človečina a wow. Minulý rok sme pridali „stále lepší,“ lebo sme si uvedomili, že to vždy bolo našou súčasťou. Vždy sme sa o to usilovali a teraz sme to cítili tak intenzívne, že sme to pridali medzi naše hodnoty. Zmenili sme sa? Neviem, možno sa zmenila dôležitosť vnímania jednotlivých hodnôt.
A v čom teda chcete byť stále lepší?
Vo všetkom. Rád hovorím, že sa desím dňa, kedy budem mať pocit, že už sa nedá nič zlepšiť. Že je niečo dokonalé. Ak by to nastalo, tak to znamená, že sme voči niečomu slepí alebo nám došli nápady. Určite to nie je jedna vec, ale byť stále lepší v tom, ako sa dokážeme učiť. Ak sa učíme ako byť stále lepší, ako objavovať nové veci, ako vymýšľať, ako zlyhávať a poučiť sa z toho, tak všetko ostatné tým pozitívne utrpí.
Dobre, ale kde je nejaký benchmark? Ako viete, že ste lepší?
To poznáme vo svojom vnútri. Výkon je veľmi užitočné meradlo na zhodnotenie reality – kde sme, a trendov – kam sa posúvame. Ale byť stále lepší je nástroj, nie je to cieľ sám o sebe. Prejavuje sa to na tom, čo robíme. Samozrejme, že si môžeme stanoviť nejaké čísla, podľa ktorých to sledujeme, ale je to skôr cesta. Biznis je pre mňa oveľa viac práve o tej ceste. Ja neviem, kde budeme o päť rokov, tak ako som pred piatimi rokmi nevedel, kde budeme teraz. Bude o päť rokov kniha stále najlepší spôsob trávenia voľného času, relaxu, vzdelávania a rozvoja človeka? Ja verím, že áno, ale nechcem mať klapky na očiach.
Na základe toho, ako to cítim dnes, som presvedčený, že to budú knihy. Ale pripustím, že ktovie. Podobne, ako sme pred dvadsiatimi rokmi netušili, že budeme knihy predávať cez internet. Tiež sa to zo začiatku vnímalo ako niečo, čo stráca veľmi veľa z podstaty kníhkupectva. Čo ak sa príbehy dajú rozpovedať inak? Čo ak sa dá učiť lepšie? Dnes to je pre mňa logické, ale o dvadsať rokov…neviem. Viem argumentovať, prečo by to mali byť knihy, ak neprídeme na niečo lepšie.
Prichádzala som sem okolo stola s knihami o úspechu. Inšpiruješ sa nimi?
Niektoré z nich čítam. Nie preto, že hovoria o úspechu. Pre mňa sú inšpiráciou ako byť lepší, ako sa posúvať. Baví ma ich čítať, lebo v nich objavujem nápady, maličké dieliky, z ktorých si zoberiem napríklad tri a skúsim ich potom vložiť do nejakého väčšieho puzzle. Čiže neberiem ich ako návod, ale vyberám si, čo by ma bavilo robiť podobne, alebo ktorý nápad by nám vyriešil problém, ktorý práve riešime. Preto nemám jednu obľúbenú knihu alebo jeden podnikateľský vzor. Pre mňa to je vždy mix zaujímavých vecí.
Ako definovať úspech je trochu zložitá otázka. Úspech sa často meria obratom alebo ziskom. Potom si ale poviem, že moja mama je lekárka, ktorá 40 rokov zachraňuje životy. Len jeden z tých zachránených životov je oveľa väčší úspech ako čokoľvek, čo sme dosiahli my.
Nezhadzujem tým náš úspech, som hrdý na to, čo sme dosiahli, ale treba to vnímať v širšom kontexte. Rukami nejakého učiteľa možno prešli stovky, tisícky žiakov, na ktorých mal pozitívny dopad, a vďaka nemu, napríklad, založili úspešné firmy. Čiže vidíme len to posledné ohnivko v reťazci, ale začalo to úplne niekde inde.
Prečítajte si aj rozhovor so Šimonom Šickom
Máš aj ty v živote takého učiteľa?
Moja triedna pani učiteľka bola človek, ktorý dokázal byť aj vtipný aj prísny, aj občas vedela prižmúriť oči a nechala ma dlhšie na počítači. Vedela nás vždy podržať. Pani učiteľka Tomagová mi naozaj dala, za tých osem rokov, strašne veľa. Miro Santus aj s Jožom ma naučili veľmi veľa o podnikaní, o živote a o knihách. A samozrejme moji rodičia. Rodičia sú často tí najväčší učitelia bez toho, aby sme si to uvedomili.
Sám si rodičom, takže asi sa učíš aj od svojich detí. Tvoje nadšenie pre prácu a nároky tvojej pozície si však určite vyžadujú veľa času. Ako stíhaš rodinu? Ako hľadáš balans?
Verím, že deťom dávame dosť času aj pozornosti aj napriek tomu, že obaja s manželkou pracujeme na náročných pozíciách. Zároveň si viem predstaviť, že by niekto na mojej pozícií mohol robiť o polovicu viac. Veľmi rozmýšľam nad tým, či je work-life balans ten správny výraz. Keď je človek zamilovaný, tak nie je zamilovaný od-do. Je proste zamilovaný. Keď človek podniká a venuje sa práci, ktorú má skutočne rád, tak to nie je od-do.
Teraz nemyslím, že treba byť v práci 24 hodín. Je ale normálne, ak o desiatej večer nemôžem zaspať, lebo niečo riešim. A rovnako je preto pre mňa normálne, že v utorok doobeda strávim behom alebo čítaním časopisu. Zistil som, že nato, aby som bol spokojný a naplnený, potrebujem tri piliere: dostatok času na prácu, na rodinu a na seba samého. Ak ktorýkoľvek začne byť na nejaký čas príliš dominantný, a je jedno ktorý, tak to nie je pre mňa ľahké.
Či už musím zabrať v práci na úkor rodiny, alebo musím ostať celý týždeň doma s chorým dieťaťom. Mám pocit, že tie ostatné oblasti zanedbávam a oni si dobíjajú energiu navzájom, aby som bol v rovnováhe. Zatiaľ to vnímam tak, že každá z týchto oblastí je veľmi silná a dôležitá a snažím sa to nastaviť pocitovo. Nastavujem si to takým vnútorným kompasom. Cítim, keď sa vykláňam.
Na záver sa ťa musím opýtať, čo by si poradil našim čitateľom, ktorý začínajú podnikať?
Pre tých čo začínajú, tak ich musím len pochváliť, že už urobili prvý krok a odhodlali sa. Už urobili ten najťažší krok. Aj tie ostatné budú ťažké, ale často okolo seba počujem až smutne veľa ľudí, ktorí by aj chceli, ale vždy si nájdu výhovorky, prečo sa nedá. Ak ste už začali, tak vám držím palce a pokračujte. Vydržte nejaký čas.
Podnikanie je úžasný spôsob ako si plniť svoje sny a nemyslím len tie materiálne. Myslím ten pocit, že niečo tvorím a cítim sa naplnený. Ten pocit stojí zato, aspoň sa o to pokúsiť a začať žiť svoj sen a objaviť niečo úžasné a prinajhoršom sa cestou niečo naučiť. Prinajlepšom žijete svoj sen, ktorý niekedy bude aj nočná mora, ale tá cesta stojí za to.