NAČÍTAVAM

Type to search

CESTOVANIE MAGAZÍN OSOBNÝ ROZVOJ

Moje camino: Keď jedlo nie je samozrejmosťou

REDAKCIA
Share
jedlo, potraviny, kava

poslednej časti nášho rozprávania o putovaní do Santiaga de Compostela sme skončili v Sarii. Charakter púte sa opäť zmenil, a nám nezostávalo nič iné, len sa prispôsobiť.

Keďže išlo o posledný 113 km úsek cesty, kde sa začínali púť mnohí noví pútnici, na ceste pribúdali ľudia a počet lôžok v ubytovniach sa neustále zväčšoval. Výhodou však bolo, že zabezpečovanie jedla sa nám tým značne zjednodušilo.

Vždy, keď niekam cestujeme, tak sa môj manžel balí podľa zásady: „Žiadny stres, ak si niečo zabudneme, tak si to na mieste kúpime“. Na takéto rady odporúčam hneď v zárodku zabudnúť. Na púti do Santiaga de Compostela sa kráča väčšinou cez neobývané územia alebo malé rozpadnuté dedinky. Často sme boli sme radi, ak sme našli mini funkčné potraviny, a ak práve nebola siesta, kedy sú obchody zavreté.

Stravovanie na púti

Plánovanie stravy bolo teda okrem výdrže našou druhou najťažšou úlohou. Všetko, čo si človek kúpi, si pochopiteľne musí niesť, a každý gram sa stáva s každým kilometrom čoraz ťažší.

Posledných sto kilometrov už cestu lemuje množstvo bufetov. Ako sa púť stáva populárnou, komercia postupne dorazila aj sem. V horách sú však len takmer vyľudnené chudobné dedinky so zopár obyvateľmi, ktorí si dopestujú všetko, čo potrebujú. Prípadne im potraviny vozia špeciálne pojazdné predajne. Miniatúrne obchodíky, vybavené len tým najnutnejším pre pútnikov – zopár konzerv a nejaké trvanlivé potraviny sa nachádzajú len v niektorých z nich. V našom sprievodcovi sme ich mali našťastie vyznačené, a tak sme si vedeli naplánovať, čo a kedy si nakúpiť.

Ak sme narazili na väčšie potraviny alebo trh, s nadšením sme dopĺňali vitamíny, minerály a pôžitky. To znamená, že sme si kúpili jogurt alebo pár kúskov ovocia či zeleniny, ktoré sme pred obchodom okamžite zjedli. V bruchu sa to totiž najlepšie nosí. Ani si neviete predstaviť ten pocit blaha, keď sme si mohli posedieť na lavičke, lebo práve prestalo pršať a jesť jogurt s banánom alebo kúsok bagety s paradajkou po niekoľkých konzervových dňoch. Snáď každý, kto šiel okolo, musel vidieť našu radosť, pretože bolo úplne bežné, že na nás okoloidúci volali „buen provecho!“ = dobrú chuť.

jogurt, jedlo, ovocie

Foto: pixabay.com

Väčšinou sme si nakupovali zásoby na večeru a raňajky. A samozrejme čokoládu, ktorú sme povýšili na základnú potravinu. Ale stalo sa nám, že na celom úseku žiadne potraviny neboli. Večeru nám zabezpečila malá krčmička vedľa ubytovne. Ale raňajky zostávali nevyriešené. Vyzeralo to, že budeme musieť šliapať hladní, až kým nenatrafíme na nejaký bufet.

Vtom som z kúpeľne z ubytovne uvidela susedov dvor a na ňom sliepky. Hurá, hladní nebudeme! Nie, nechystali sme sa uloviť cudziu sliepku. Odvážne som vyšikovala manžela, nech skúsi kúpiť dve vajíčka a kúsok chleba. Otvorila mu drobná starenka. Po pantomimickom rozhovore prekladanom vygooglenými  španielskymi slovami mu predala tri vajíčka a pribalila kúsok zo svojho odloženého chlebíka. Ale to nebolo všetko. Na večeru nám k predjedlu priniesli chlieb. Môj manžel, slovenský svetobežník, nezaváhal: „Rýchlo ho zbaľ! Donesú ďalší“. Naozaj sa im uľútostilo hladných pútnikov, a priniesli. A tak sme vďaka strate takmer posledných civilizačných zábran a láskavosti španielskych ľudí pokračovali ráno s plným bruchom a úsmevom na tvári.

Potešenie v podobe kávy

Naším veľkým potešením na ceste boli zastávky na kávu. Raz sme mali úžasnú kávu a úkryt pred lejakom v prerobenej garáži – domácky zariadenom bufete pri horúcich kachliach, inokedy v starej štýlovej studenej krčme bez kúrenia. Alebo na lavičke pred mikroobchodíkom v zastrčenej dedinke, kde po krátkej pantomíme majiteľ namiesto ponúkanej prekvapkávanej kávy zložil z police zaprášený pressostroj a urobil nám vynikajúcu voňavú malú kávu. A na záver neváhal vybehnúť na priedomie, aby sa uistil: “Buen cafe?“

S vodou po ceste problém nikdy nebol. Voda je ťažká, a tak sme niesli každý svoj liter, a pribežne sme si ju dopĺňali. Cestou bolo pomerne veľa studničiek s pitnou vodou. Občas sme poprosili o doplnenie fliaš v krčmách alebo bufetoch. Nikdy sme sa nestretli s odmietnutím, len na posledných úsekoch sa tvárili pomerne neochotne, a mali snahu nám vodu radšej predať. Často sme o doplnenie fliaš prosili ľudí popri ceste, keď pracovali v záhradách.

Počas života v meste sme sa tak uzavreli, že už nevieme o niečo žiadať, a držíme si akúsi ochrannú bariéru od ostatných ľudí. Žijeme vo svojich malých bublinkách. Púť nás však otvorila aj v tejto oblasti. Stali sme sa vnímavejší k ostatným ľuďom, ktorí kráčali spolu s nami, a vďační za každú pomoc, ktorej sa nám na ceste dostalo.

Pavlína Hollá

Tagy
REDAKCIA
REDAKCIA

Sme akčné ženy a prinášame ti príbehy a články spoločne s ďalšími akčnými ženami, ktoré robia, čo milujú a rady o tom aj píšu. Podporujeme sa navzájom v našich snoch. V tom, čo nás napĺňa a robí nám radosť. Pridaj sa k nám: https://akcnezeny.sk/registracia/ Spoločne vytvárame magazín, stretávame sa online a rovnako offline na vzdelávacich a motivačných podujatiach, ktoré organizujeme. IG: #zenyktorerobiacomiluju #akcnezeny #akcnemamy #vzdelavanie #biznis #kariera

  • 1

You Might also Like

Zanechaj nám svoj komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *

X