Fotografia dieťaťa pri kúpaní alebo bezstarostnej hre môže byť pre rodiča milou rodinnou spomienkou.
Po zverejnení na internete alebo odfotografovaní cudzím človekom už nikto nevie, kde napokon skončí.
Pohľad pri fontáne, ktorý vo mne zostal
Pred pár dňami som išla okolo našej miestnej fontány. Medzi prúdmi vody pobehovali deti iba v spodnej bielizni, smiali sa a užívali si obyčajnú letnú radosť. Na ich hre nebolo nič nevhodné ani pohoršujúce. Napriek tomu mi napadla otázka, ktorej sa už v dnešnej dobe nedá celkom vyhnúť. Kto všetko ich môže sledovať cez displej telefónu?
Okolo prechádzali ľudia a viacerí držali v rukách mobil. Ktokoľvek mohol deti odfotografovať alebo nakrútiť bez toho, aby si to rodičia vôbec všimli. Stačí predstierať písanie správy, nasmerovať objektív správnym smerom a niekoľkosekundový záber je hotový. Nikto z prítomných potom nevie, kde skončí, komu sa dostane do rúk a na aký účel bude použitý.
Nechcem z obyčajnej hry pri vode vytvárať strašiaka. Deti sa za svoje telo nemajú hanbiť a rodičia nemôžu prežiť každý výlet v neustálom strachu. Spomínaný pohľad mi skôr pripomenul to, ako veľmi sa zmenilo prostredie okolo nás. Kedysi zostala podobná situácia v pamäti ľudí, ktorí stáli nablízku. Dnes ju možno za pár sekúnd zaznamenať, skopírovať a poslať komukoľvek.
Na nevinný záber sa cudzí človek nemusí pozerať nevinne
Pre rodiča je fotografia nahého dieťaťa pri mori obrazom slobody, bezstarostnosti a leta. Cudzí človek jej môže dať úplne iný význam. Nie je príjemné na to myslieť, no ignorovanie rizika dieťa nechráni.
UNICEF rodičom odporúča nezverejňovať fotografie detí nahých ani čiastočne vyzlečených. Upozorňuje, že zdanlivo nevinné zábery môžu ľudia so zlými úmyslami použiť spôsobom, s ktorým rodina nikdy nesúhlasila. Francúzsky úrad na ochranu osobných údajov CNIL spomína napríklad kopírovanie záberov, vytváranie falošných profilov, ďalšie šírenie aj úpravy pomocou umelej inteligencie.
Na zneužitie už netreba ani fotografiu nahého dieťaťa. Moderné nástroje dokážu upravovať bežné snímky a vytvárať falošný obsah, ktorý pôsobí presvedčivo. O to dôležitejšie je premýšľať nielen nad tým, čo na fotografii vidíme my, ale aj nad tým, čo s ňou môže urobiť niekto ďalší.
Súkromný profil neznamená úplné súkromie
Rodičia si často povedia, že predsa fotografiu zverejňujú iba pre priateľov. Súkromný účet síce riziko znižuje, no neposkytuje úplnú istotu. Medzi stovkami sledovateľov bývajú bývalí spolužiaci, kolegovia, vzdialení známi aj ľudia, s ktorými sme sa roky nerozprávali. Navyše stačí jedna snímka obrazovky a fotografia sa môže dostať mimo pôvodného okruhu.
Rodičia by preto mali pravidelne kontrolovať zoznam kontaktov, nastaviť čo najprísnejšie súkromie a neukazovať údaje, podľa ktorých sa dá dieťa ľahko nájsť. Školské logo na tričku, názov klubu, označenie miesta alebo pravidelný čas tréningu môžu o rodinnom režime prezradiť viac, než si autor príspevku uvedomuje. CNIL hovorí aj o skrytých údajoch vo fotografiách, ktoré môžu odhaliť čas a miesto ich vzniku.
Ani prísne nastavenie profilu preto nezmení základné pravidlo – obsah raz odoslaný na internet už nemusí zostať iba tam, kam sme ho poslali.
Dieťa má právo povedať nie
Pri zverejňovaní sa oplatí položiť si jednoduchú otázku. Chcela by som, aby niekto bez môjho súhlasu ukázal podobnú fotografiu mňa?
Malé dieťa ešte nedokáže domyslieť, čo znamená verejný profil a digitálna stopa. Jeho súkromie preto nemá menšiu hodnotu. Staršieho dieťaťa sa môžeme opýtať, ako sa na zverejnenie záberu pozerá. Odmietnutie si zaslúži rešpekt bez presviedčania. Tak sa neučí iba bezpečnosti na internete, ale aj tomu, že o jeho tele a osobných hraniciach nerozhodujú ostatní.
Čo sa týka batoľaťa, tak tu zostáva rozhodnutie už čisto iba na dospelom. Pomôcť môže predstava, že fotografiu uvidí o desať rokov spolužiak, učiteľ alebo samotné dieťa. Záber, ktorý je dnes pre rodiča rozkošný, môže neskôr vyvolať hanbu, hnev alebo pocit, že mu niekto vzal kus súkromia.
Spomienka nemusí patriť celému internetu
Rodinné fotografie netreba prestať robiť. Rozdiel je medzi zachytením peknej chvíle a jej sprístupnením ľuďom, ktorých často ani poriadne nepoznáme. Intímnejšie zábery môžu zostať v súkromnom albume alebo sa dajú poslať najbližšej rodine cez uzavretú konverzáciu. Ani tá nie je bez rizika, no stále ponúka väčšiu kontrolu ako verejný príspevok.
Na pláži, kúpalisku alebo v okolí fontány je lepšie fotografovať dieťa v plavkách, zozadu, z väčšej diaľky alebo tak, aby mu nebolo vidieť tvár. Oplatí sa skontrolovať aj pozadie, na ktorom môžu zostať cudzie deti. Ich rodičia nemusia so zverejnením súhlasiť, preto je dôležité rešpektovať ich rozhodnutie.
Scéna pri miestnej fontáne sa mi vynorila v hlave ešte niekoľkokrát. Nie preto, že by na detskej hre bolo niečo zlé. Skôr pre vedomie, že deti sa bezstarostne hrali a vôbec netušili, koľko cudzích objektívov môže byť okolo nich. Dospelí by mali byť tými, ktorí túto hranicu ustrážia.
Nie každá krásna chvíľa potrebuje publikum. Niektoré spomienky získajú väčšiu hodnotu tým, že zostanú iba rodine.
Momentálne čítam skvelú knihu českej forenznej psychologičky Evy Vášovej Půjde to smazat, mami?, ktorá sa venuje presne tejto problematike. Ukazuje, ako ľahko sa môžu zdanlivo nevinné rodinné fotografie dostať k ľuďom, ktorí sa na ne nepozerajú očami rodiča, a aké následky môže mať bezstarostné zdieľanie detí na sociálnych sieťach. Je to mrazivé čítanie, ktoré človeka núti pozerať sa na fotografie vlastných detí aj na ich zverejňovanie úplne inými očami.