Skúmali emócie, pozorovali myšlienky, analyzovali ľudské reakcie. Ich poznatky viedli k vzniku nových teórií, ktoré formovali modernú psychológiu.
Práca najznámejších psychológov v dejinách pomáha aj v súčasnosti mnohým ľuďom porozumieť vlastným duševným procesom a pracovať na zlepšení svojho života.
Wilhelm Wundt
Rodák z nemeckého Neckarau, v súčasnosti časť Mannheimu, je považovaný za „otca” experimentálnej psychológie využívajúcej vedecké metódy. Po založení laboratória špecializovaného na psychologický výskum, ktoré v roku 1879 zriadil na univerzite v Lipsku, sa o psychológii začalo hovoriť ako o samostatnom vednom odbore. Wundt prispel k jej rozvoju aj iniciovaním vzniku časopisu Philosophische Studien, ktorý bol prvým akademickým psychologickým časopisom. Napísal aj dielo Principles of Physiological Psychology, ktoré sa stalo prvou učebnicou experimentálnej psychológie na svete. Za svoju prácu získal niekoľko ocenení. 29 expertov na dejiny psychológie ho v prieskume American Psychologist z roku 1991 označilo za „najväčšieho” psychológa v histórii.
William James
Štúdium fyziológie a jej prednášanie na Harvardovej univerzite pomohlo Williamovi Jamesovi k tvorbe revolučnej teórie o emóciách. Spolu s Carlom Langem sformoval takzvanú James-Langeovu teóriu, podľa ktorej fyziologické reakcie vyvolávajú emócie, nie naopak. James tvrdil, že spustenie emócie závisí od toho, ako si jedinec interpretuje fyziologickú reakciu. Ako príklad uvádzal opätovanie úsmevu okoloidúcemu. Jedinec si takýto podnet vysvetľuje ako pozitívny, na čo reaguje pocitom šťastia. Lekár Carl Lange túto teóriu podporil viacerými medicínskymi výskumami. James o nej prednášal na Harvardovej univerzite, kde sa neskôr stal profesorom filozofie.
Sigmund Freud
Poznatky z medicíny využil pri psychologických výskumoch aj Sigmund Freud. Rakúsky neurológ sa dlhé roky venoval neuropatológii a analyzovaniu príčin vzniku neuróz. Jeho poznatky viedli k vzniku psychoanalýzy, ktorá sa na začiatku 20. storočia zaradila medzi nové psychologické smery. Freudove tézy o neurózach a o možnostiach ich liečby vzbudzovali medzi vtedajšími psychológmi rozporuplné reakcie. Napriek tomu si našli podporovateľov. Postupne sa stali súčasťou niektorých terapeutických postupov a prekročili hranice psychológie.
Nadčasovým sa stali jeho teórie o snoch, ktoré považoval za zrkadlo procesov v ľudskom vnútri. V ňom sa podľa Freuda ukrýva nevedomie plné pudov a vášní ovplyvňujúcich citový život. Potlačené pudy a sexuálna energia sa môžu prejaviť duševnou nerovnováhou a neurózami, ktoré sa dajú liečiť psychoanalytickými metódami a mentálnou prácou s nevedomím.
Prečítajte si: Štyri kráľovné psychoanalýzy
Foto: www.pixabay.com – janeb13
Alfred Adler
Rakúsky lekár bol spočiatku podporovateľom Freudovej psychoanalýzy. Niekoľko mesiacov viedol Viedenskú psychoanalytickú spoločnosť. V roku 1911 prívržencov Freuda opustil a začal prichádzať s vlastným pohľadom. O rok neskôr založil Spoločnosť pre individuálnu psychológiu a z individuálnej psychológie urobil nový psychologický smer. Na rozdiel od Freuda a iných psychiatrov zohľadňoval vplyv spoločenských pomerov na vnútorný život jedinca. Vzťahom a rodinnému prostrediu prikladal vysoký význam a považoval ich za kľúčové faktory ovplyvňujúce duševné rozpoloženie. Jeho práca sa výraznou mierou podpísala pod nástup teórie známej ako psychológia osobnosti.
Carl Gustav Jung
S Freudom istý čas spolupracoval aj švajčiarsky psychiater Carl Gustav Jung. Ich spolupráca sa podpísala pod Jungovo chápanie psychiky na základe snov. Okrem snov vyzdvihol ďalšie sféry umožňujúce porozumieť vnútornému životu jedinca, napríklad náboženstvo, mystiku, umenie či metafyziku. Švajčiarsky lekár na rozdiel od Freuda nepovažoval pudy a potlačenú sexuálnu energiu za jedinú príčinu neuróz. Pri skúmaní nevedomia sa opieral aj o iné metódy, medzi ktorými nechýbala imaginácia a práca so symbolmi a archetypmi. Jeho práca viedla k vzniku analytickej psychológie, ktorá sa aj vďaka jeho knihám a publikáciám rozvíjala v rámci hlbinnej psychológie.
Jean Piaget
Zo Švajčiarov výrazne prispel k rozvoju psychológie aj Jean Piaget. V rámci pôsobenia na chlapčenskej škole v parížskej štvrti Grange-aux-Belles sa začal zameriavať na kognitívny vývoj. Jeho teória sa opiera o päť vývojových stupňov myslenia, ktoré prebiehajú v etapách. Jednotlivé etapy podmieňujú vnímanie a myslenie detí, ktoré sa postupne vyvíja až na dospelú úroveň. Poznatky Jeana Piageta pomohli rozvinúť detskú psychológiu a zlepšiť prácu s deťmi pri výučbe aj výchove.
Prečítajte si: Najlepšie univerzity na svete
Carl Rogers
Americký psychoterapeut bol jedným z priekopníkov inovatívneho prístupu k terapii. Na základe princípov humanistickej psychológie presadzoval empatiu a schopnosť vcítiť sa do klienta, čo psychológovi alebo psychiatrovi umožní nahliadať na problém z pohľadu liečenej osoby. Rogersova práca zohrala významnú úlohu aj pri rozvoji skupinových terapií, na ktorých sa v polovici 20. storočia v USA okrem riešenia osobných problémov zmierňovali rasové a náboženské predsudky trápiace americkú spoločnosť.
Turbulentné spoločenské zmeny v 20. storočí otvorili brány ďalším psychológom, ktorí prišli s inovatívnym prístupom. Do dejín tohto odboru sa veľkými písmenami zapísal aj Leon Festinger, ktorý stál pri zrode teórie kognitívnej disonancie a teórie sociálneho porovnávania. Pokrok v oblasti experimentálnej psychológie zaznamenal Burrhus Frederic Skinner, ktorý v druhej polovici 20. storočia prispel k návratu behaviorizmu na výslnie. Jeho práca ovplyvnila kanadského psychológa Alberta Banduru, ktorý sa svojou teóriou učenia zaradil medzi najcitovanejších psychológov 20. a 21. storočia.
Foto na titulke: www.pixabay.com – L_Moonii
