Vždy som si priala mať pekné rodinné spoločné fotky. Teraz som to zobrala vážne. Správna blogerka by predsa mala popriať svojim fanúšikom krásne Vianoce a pripojiť k tomu dokonalú vianočnú fotku svojej rodiny.
Môžete vidieť, že fotka má k dokonalosti ďaleko, no práve preto ju zverejňujem, aby som vo vás nevyvolala potrebu vianočnej dokonalosti. To sa totiž stalo mne, keď som videla perfektné fotky, ktorých je v tento čas plný internet. Presvedčila som muža, že tento rok sa musíme ísť odfotiť. Dokonca som si to naplánovala deň po tom, čo som bola u kaderníka, aby ste konečne videli, že mám vlasy.
V deň fotenia som od rána pobehovala po byte, urobila tri kôpky sviatočného oblečenia, namaľovala som si jedno oko, dala deťom raňajky, namaľovala druhé. Na striedačku som česala seba i dcérky a popri tomu dávala mužovi pokyny komu má čo obliecť. V rámci obliekacieho chaosu som dostávala vtedy otravne znejúce otázky typu prečo sa musíme takto parádiť, prečo sa tak ponáhľame, prečo si nemôže k bielym šatám zobrať zelené pančuchy, prečo som si dala ten červený rúž, keď na mne vyzerá smiešne…
Deti mali nechuť k foteniu a usmievaniu sa
Moje jednoslovné odpovede v deťoch spôsobili nechuť ísť sa niekam na povel usmievať. Jasné, že som termín nezrušila, ba naopak zvýšila som tlak. Stihli sme to. Deti sa nestihli ani poobzerať a už sedeli pred stromčekom. Vtom sa Ester opýtala, či sú už Vianoce.
Evianka sa rozbehla za hračkami. Pochopila som jednak to, že ísť sa fotiť do interiérového detského ihriska bol asi taký nápad ako dať deťom do izby biely koberec, a jednak, že deti sú najlepším zrkadlom. Ich prirodzenosť mi dala facku.
Všetko plánujem
Som rada, že sa to stalo už pred Vianocami, pretože tak ako každá žena si aj ja samotné Vianoce zvyknem plánovať. To ako bude vyzerať vianočná výzdoba, to, čo budeme mať na vianočnom stole, čo bude obsahovať moje fit menu, čo bude pod stromčekom. V hlave mám obraz nás všetkých ako máme dobrú náladu, deti sú spokojné s tým, čo dostali, byt je dokonale uprataný, a my s mužom v objatí sledujeme zhmotnenú dokonalosť.
Niečo na tom celom nevonia, však? Snažiť sa plánovať niečo, čo nie je dôležité a bezhlavo trvať na bezvýznamnej dokonalosti, je pravým opakom toho, čo máme deťom odovzdať, o to viac na Vianoce. Keď skutočnú radosť z Vianoc budeme odvíjať od svetských vecí, nebudeme skutočne šťastní. Skutočná radosť nie je prchavá nálada, ale spôsob bytia. Nepleťme si ju s optimizmom naučeným z prednášok o pozitívnom myslení, či snahou za každých okolností „keep smiling“.
Dokonalá radosť je vedieť prijať i to, čo sme si nenaplánovali, čo nám nevyšlo, alebo i to, čo sa pokazilo. Nenechajte si ju vziať ani tým, že to s maminým zemiakovým šalátom preženiete, či dokonca priberiete, že deti budú plakať, lebo nedostali všetko, čo chceli, že namiesto snehovej pokrývky príde dážď…
Spomeňte si ako to bolo s narodením Ježiška. V odľahnutom zabudnutom kúte sveta, za okolností, zďaleka nie ľahkých, či optimistických, v zimnej noci, v páchnucom chlieve, ďaleko od teplých príbytkov, sa narodil ten, ktorý priniesol skutočnú radosť zvesť.❤️