Nie všetky kariérne príbehy začínajú jasným plánom a presnou predstavou, kam sa chceme dostať. Niekedy sa odštartujú odvahou skúsiť niečo nové – a dôvera v seba prichádza až cestou. A práve takéto príbehy žien potrebujeme počuť. Pripomínajú nám, že nemusíme mať všetko premyslené dopredu, aby sme mohli ísť ďalej.
Barbora Jurčová vstúpila na svoju profesijnú cestu ako asistentka. Dnes pôsobí vo vedení KUPLIO. Vo svojom príbehu píše o kariérnych výzvach, materstve, rozhodnutiach, ktoré nemusia dávať zmysel všetkým naokolo, a najmä o tom, ako sa dôvera v seba buduje krok za krokom.
Na začiatku nebola istota. Bola odvaha urobiť ďalší krok
Keby mi niekto na začiatku mojej pracovnej cesty povedal, že raz budem súčasťou vedenia firmy, pravdepodobne by som mu neverila.
Vyštudovala som učiteľstvo a začínala ako asistentka. Nemala som plán, ako sa dostať k marketingu, e-commerce či vedeniu ľudí. Každá táto oblasť mi bola úplne cudzia. Dostávala som sa k nim krok po kroku a každou ďalšou skúsenosťou som zisťovala, že práve tento svet ma baví. A vôbec som nečakala, že jedna z najväčších kariérnych príležitostí príde práve počas materskej.
Dnes pôsobím ako Operation & Marketing Director v KUPLIO a veľká časť mojej práce je o rozhodnutiach. O ľuďoch, marketingu, rozpočtoch, projektoch aj strategickom smerovaní firmy. A to je to, čo mám rada. Keď sa veci hýbu, keď môžem hľadať riešenia a sledovať, aké výsledky prinesú moje rozhodnutia.
Nikdy to nebolo o jednom zlomovom, konkrétnom momente, kedy som si zrazu začala veriť. Bolo to o situáciách, v ktorých som urobila ďalší krok skôr, než som si bola úplne istá, kam ma zavedie. A práve vďaka tej ceste som pochopila, že dôvera v seba nevyrastá z istoty, ale z toho, že dokážeme sami sebe, že sme to zvládli.
Kariérny plán som nemala. Výzvy áno
Keď sa dnes pozriem na svoju kariéru spätne, jednotlivé kroky na seba nadväzujú oveľa viac, než som ich vnímala v čase, keď sa diali. Vtedy to totiž nebol príbeh o tom, že presne viem, kam smerujem. Často som však veľmi dobre vedela, čo nechcem. Zostať stáť na mieste len preto, že to, čo už poznám, je bezpečné. A pre mňa bol aj toto dostatočný kompas. Asi to mám v sebe odmalička.
Vyštudovala som dve školy naraz, a to len preto, lebo som nebola spokojná so svojimi vedomosťami na prvej a druhá mi to mala uľahčiť. Nemčinu som sa rozhodla poriadne naučiť práve preto, že mi nešla a nemala som ju rada, a nakoniec som sa dostala až k dvom štátniciam a niekoľkým certifikátom. Nie preto, že by som mala potrebu stále niečo dokazovať okoliu. Skôr som si sama sebe dávala celý život malé aj väčšie dôkazy, že zvládnem viac, než si na začiatku myslím.
Rovnako som pristupovala aj ku kariére.
Postupne som prijímala príležitosti, ktoré prichádzali, ale zároveň som nečakala iba na ne. Vytvárala som si nové výzvy, hľadala, kam sa môžem posunúť a čo sa ešte môžem naučiť. A postupne prišli väčšie projekty, tímy a rozhodnutia, ktorých dôsledky už neovplyvňovali iba moju vlastnú prácu.
S každým ďalším krokom som si posúvala hranicu toho, čo považujem za výzvu. To, z čoho som mala pred pár rokmi rešpekt, je dnes bežnou súčasťou môjho pracovného dňa. Namiesto toho však prišli nové situácie, ktoré ma opäť nútili zamýšľať sa nad vecami novým spôsobom, učiť sa a hľadať riešenia. Dôvera v samu seba pre mňa preto nevznikla v momente, keď pochybnosti zmizli. Vznikala zo skúsenosti, že som už veľakrát povedala „áno” niečomu novému a cestou som si poradila.
Potom prišlo rozhodnutie, na ktoré ma kariéra nepripravila
Do môjho príbehu prišlo materstvo. A spolu s ním úplne iný druh rozhodnutí a pochybností. So synom som zostala doma necelé 2 roky. Bol to čas, keď moja kariéra prirodzene ustúpila do úzadia a ja som ani netušila, čo presne ma po návrate čaká.
Keď som sa rozhodovala vrátiť do práce, prišla jedna z najväčších príležitostí mojej kariéry. Namiesto postupného a opatrného návratu som dostala možnosť prevziať výrazne väčšiu zodpovednosť. A chcela som ju prijať. Tentoraz však moja voľba neovplyvňovala iba mňa.
S manželom sme si fungovanie rodiny nastavili podľa toho, čo dávalo zmysel nám. Nie podľa zaužívaných predstáv o úlohách mamy a otca. V období, keď moja kariéra dostala priestor na rast, prevzal väčšiu časť starostlivosti o syna on. Nebolo to rozhodnutie proti rodine. Bolo to rozhodnutie našej rodiny. To však neznamená, že nepochybujem. Aj popri veľkých rozhodnutiach v práci si dokážem položiť veľmi jednoduchú otázku, či dávam svojmu synovi dosť.
Materstvo ma naučilo viac žiť v prítomnosti a nestavať hodnotu spoločného času iba na jeho množstve. Keď som so synom, snažím sa byť naozaj s ním. Kvalita spoločného času je pre mňa dôležitejšia než počítanie hodín, ktoré spolu strávime. Postupne sa však učím dôverovať tomu, že rozhodnutia, ktoré robíme, nemusia dávať zmysel každému naokolo, aby boli správne pre nás. A konkrétne v mojom prípade je to najväčšia forma dôvery v samu seba.
Dôveru riešim každý deň aj v práci
Možno aj preto dnes nad dôverou premýšľam oveľa viac aj v práci. Pôsobím vo firme prevádzkujúcej kupónové portály Vašekupóny. A práve kupónový segment je podľa mňa krásnym príkladom toho, že dôveru si nemôžeme nárokovať len preto, že o sebe povieme, že sme dôveryhodní.
Keď človek hľadá zľavový kód, prirodzene sa pýta: Bude fungovať? Je ešte aktuálny? Je zľava skutočná? A ja tej motivácii klásť presne tieto otázky rozumiem. Presne preto ma baví podieľať sa na tom, ako a kam KUPLIO posúvame. Premýšľať nad tým, čo môžeme robiť lepšie, čo ľuďom pomôže, čo treba zmeniť a ako postupne budovať produkt, ktorému budú môcť viac veriť.
Pretože nemôžeme ľuďom jednoducho povedať: verte nám. Musíme im dôvod na túto dôveru opakovane dávať tým, ako pracujeme s obsahom, ako kontrolujeme aktuálnosť ponúk, ako produkt meníme, a aj tým, či si dokážeme priznať, že niečo nefunguje a treba to urobiť inak. A práve tu vidím najväčšiu paralelu so svojím vlastným príbehom.
Dôvera nevzniká z toho, čo o sebe hovoríme. Vzniká z toho, čo opakovane dokazujeme. Platí to pre značku. Pre vzťahy, aj pre ten k sebe samému.
Dôveru v seba som nezískala spolu s vyššou pozíciou. Budovala som ju každým ďalším krokom, ktorý som urobila, každou výzvou, ktorú som prijala, aj každým rozhodnutím, za ktoré som prevzala zodpovednosť. A stále ju budujem.
Čo bude ďalej?
Keď sa obzriem za svojou cestou, stále neviem, kam ďalej ma zavedie. Ale na rozdiel od minulosti mi to už neprekáža. Viem totiž, že nemusím poznať celý smer, aby som dokázala urobiť ďalší krok. A možno práve to je pre mňa dnes najväčším prejavom dôvery.
Autorka: Barbora Jurčová
Obsah vznikol v spolupráci s KUPLIO