Keď mala 12 rokov, sadla si prvýkrát za šijací stroj. Dnes z jej celoživotnej vášne vznikol projekt, ktorý mení pohľad na módu, nakupovanie aj hodnotu oblečenia.
Ľubka Dóšová, zakladateľka pREoblečka, otvorene hovorí o temnej stránke fast fashion, tonách vyhodeného textilu aj o tom, prečo ženy podľa nej nepotrebujú stále nové šaty, aby sa cítili krásne.
V rozhovore prezrádza, ako vznikla prvá slovenská požičovňa bežného oblečenia, prečo po swapoch plakala od bezmocnosti a ako chce naučiť ženy milovať módu bez výčitiek voči planéte.
pREoblečko búra módne stereotypy a zachraňuje planétu
Kedy začal neoficiálny príbeh pREoblečka? Vraj ste šili a upcyklovali dávno predtým, než to bolo trendy.
Ak začnem počítať príbeh pREoblečka v čase, keď som „podľahla” šitiu, tak je to naozaj veľmi starý príbeh. Mala som asi 12 rokov, keď som si prvýkrát sadla za šijací stroj a už dovtedy som šila veci pre bábiky ručne. Bola to láska na prvý steh. Šiť ma učila mamina, ale teda ja som dostatočne „nepočúvala” jej dobre mienené rady o strojoch a pri šití som naozaj veľa počúvala hlavne nožnice v mojich rukách. Často to, čo vzniklo, naozaj nebolo zlučiteľné s nosením, a tak som sa postupne učila používať aj strihy. Táto moja uletená kreativita je však vo mne dodnes, a keďže som to nikdy neštudovala, čo dnes už vnímam ako výhodu, stále ani nie som zviazaná pravidlami. No dnes už vnímam aj potrebu nejaké pravidlá pri šití nasledovať.
Pamätáte si úplne prvý kúsok, ktorému ste vdýchli nový život?
Veľmi živo si pamätám, ako som si asi v 14. rokoch prešila menčestráky, ktoré vyradil kamoškin oco. Ja som si z nich spravila gate asi o päť čísel menšie a totálne twistové. Presne to zapadlo do môjho štýlu, ktorý sa v tom čase od okolia dosť líšil. (Smiech.)
Ale živo si pamätám aj to, ako som šila šaty pre mňa a sestru na svadbu druhej sestry, a to opäť bez strihu, a ako som ich chcela rituálne spáliť, lebo sa mi nedarilo. (Smiech.)
No a keďže som vyrastala v rodine, kde sa zvažovala každá minutá koruna, lebo peňazí bolo málo, z detstva si veľmi silno nesiem, že vecami sa neplytvá. A za to cítim obrovskú vďačnosť. Hlavne dnes, v dobe, kedy mám pocit, že nás agresívny marketing učí, že nič nie je dosť a že je potrebné stále veľa nakupovať, aby nám niečo neušlo. Mňa moji rodičia naučili, že za každou vecou je niekoho práca a tú si treba vážiť. Podľa mňa sa niekde v tom čase stavali oporné múry toho, čo dnes žijem.
Tak je to aj s oblečením. Mamina nám od detstva šila a keď som sa to naučila aj ja, pochopila som, že je to náročný proces. O to viac som si vážila, ak sa mi podarilo ušiť aj niečo, čo sa dalo nosiť.
Ale stále sa to nepovažovalo za upcykláciu…
Raz som si ušila nohavice zo starej plachty, ktoré potom chceli ušiť aj ďalšie dve kamošky. No vtedy sa to naozaj nevolalo upcyklovanie. Bolo to praobyčajné prešívanie. Ale ja som sa do toho beznádejne zaľúbila a šitie si ma nachádzalo naozaj tak nejak v každom veku, v každom životnom období.
No až príchodom detí a vplyvom všetkého, čo si pre mňa život pripravil, som sa odvážila to skúsiť posunúť aj na level s pomenovaním: skúsim si z toho spraviť aj moju prácu. A počas druhej materskej som založila živnosť a začal sa písať príbeh dielne Kohútik, mojej bezodpadovej krajčírskej dielne.
Neskôr, keď som videla, koľko odpadu šitím vzniká, som začala spracovávať textilný odpad. Nie len ten môj, ale aj od iných slow značiek. Pridala som sa ako dobrovoľníčka do komunitného centra Stará jedáleň a tam som začala organizovať swapy oblečenia, kurzy šitia a upcyklácie, otvorené krajčírske dielne – PREŠI TO. Neskôr som sa pridala aj k hnutiu Fashion Revolution a začala robiť workshopy po školách, ale aj po firmách.
Čím viac o nekalostiach fast fashion viem, tým viac si uvedomujem, že môžem robiť viac.
No a keď som videla to množstvo oblečenia, ktoré ostáva po swapoch a v dobrom stave, akurát ho už nemá kto nosiť, rozmýšľala som, ako mu dať šancu.
Spolupracujeme s Depaul či OZ Prima a dávame oblečenie ľuďom bez domova, dávame oblečenie do pôrodníc, našla som aj pár upcyklátoriek, či nadviazala spoluprácu s ekocharitou, no stále je toho oblečenia veľa. A tak mi raz, koncom leta, napadla bláznivá myšlienka, že si založím požičovňu oblečenia. (Smiech.)
Organizovali ste swapy s oblečením a uvedomili ste si, že tie kopy krásneho oblečenia bez majiteľa potrebujú skôr systémovejšie riešenie než len ďalší swap?
Presne. Swapy robím pre Starú jedáleň 3- až 4-krát ročne a k tomu aj pár pre firmy. A naozaj z toho na chvíľu pramenila aj taká úzkosť, že to, čo robím, nikdy nebude dosť. Toho oblečenia je na svete dostatok pre ďalších 6 generácií a tempo výroby neklesá. Práve naopak.
Množstvá textilného odpadu sú podľa mňa naozaj neúnosné. Sme naučení, vplyvom fast a ultra fast fashion, že rýchlo kúpim, rýchlo vyhodím preč. Ale ja sa pýtam: Kde je to preč? Naša planéta nie je nekonečná. Jednak priestorom, ale aj svojimi vzácnymi zdrojmi. A fast fashion nimi plytvá. Nesmierne. Napríklad vodou.
Na jedno tričko sa spotrebuje 2 700 litrov vody, to človek pije takmer 4 roky.
Raz sme na swape za 7 hodín vyzbierali 2,7 tony oblečenia. To je plné smetiarske vozidlo šiat. Dve tony odišli do obehu. Dostali novú šancu. Dnes ľudia bežne vyradia 40 kíl oblečenia zo skrine a stále majú čo nosiť. Pre mňa je to až neuveriteľné.
No, keď mi príde správa, že: Vďaka, Ľubka, že to robíš, celá naša rodina sa oblieka na swape v jedálni. Tak viem, že to stojí za to.
Aj preto sa namiesto utápania v smútku z toho, čo čítam, o čom sa vzdelávam, snažím o 2 veci:
- Šíriť osvetu: Hovoriť o nekalostiach fast fashion na mojich sociálnych sieťach, ale aj po školách, ukázať tínedžerom odkiaľ prišlo ich oblečenie.
- Ale hlavne, ponúknuť alternatívu: Jedna vec je hovoriť o probléme. Ale ako mama troch synov viem, že iba poukázať na problém a povedať: No, no, to nesmieš! nestačí. Pre mňa je dôležité hľadať riešenie, nie sa utápať v probléme.
A tak robím swapy, a preto vzniklo pREoblečko, ktoré prináša alternatívu, ktorou sa krásne dajú nahradiť nákupy fast fashion bez toho, aby sme stratili „ten pocit nových šiat”.
Ako žena tomu rozumiem. Aj ja sa rada pekne obliekam. (Smiech.)
Hlásite sa k heslu: Textil nie je odpad. Čo pre vás táto veta v dobe, keď je oblečenie vnímané ako spotrebný tovar na jedno použitie, znamená?
Presne to. Textil by nemal byť odpadom. V minulosti sa šaty dedili, ako bohatstvo. A to nielen v chudobných rodinách.
Ešte pred priemyselnou revolúciou bolo oblečenie neuveriteľne drahé a časovo náročné na výrobu. Jedny kvalitné šaty sa šili dni až týždne – ručne. Látky boli vzácne a často tvorili významnú časť rodinného majetku. Šaty sa upravovali, aby vyzerali ako nové, prišili sa nové krajky či čipky, ale šaty ostávali. Kabát bol naozaj vzácny kus v šatníku a nosil sa roky.
Zo zvyškov sa šili deky, ale nie preto, že by to bolo akože „cute”, ale preto, že vyhodiť textil bolo proste nemysliteľné. Najluxusnejšie bolo naozaj to, čo vydržalo roky.
Dnes máme toto úplne pomýlené. Kúpim za 5 eur, nenosím, vyhodím. Kde je v tom celom to šitie? Niekto nad tým predsa trávil svoj čas?
Fast fashion je podľa mňa kadečo, len nie lacné. Podľa mňa je naopak pridrahé. Niekto niekedy zaň totiž zaplatil privysokú cenu. Skutoční ľudia. Často ženy a deti. A naša planéta. Preto je moje heslo: Textil nie je odpad.
Vzniklo by pREoblečko aj bez vášho manžela? S čím vám pomohol a ako?
Môj manžel je pre mňa nesmiernou oporou. Naozaj ma dokáže podporiť a povzbudiť v mojich šialených nápadoch. (Smiech.) Bez neho by som sa do toho naozaj asi nepustila. Veľmi mi pomohol hlavne v úvode. On vyriešil celú technickú stránku, hlavne e-shop a podobne. Toto vôbec nie je pre mňa. On si to celé naštudoval a prišiel s návrhom, ako na to.
Je pravda, že dnes je akoby gro práce v pREoblečku na mne, ale on má svoju prácu. A vlastne na seba „zobral zodpovednosť” za našu rodinu. Tak finančne, myslím. Keďže toto je stále projekt, ktorý treba živiť, jeho práca je to, čo živí nás. No obaja vidíme potenciál a pREoblečku veríme. Ja viem, že to, ako je to vo svete teraz, sa musí zmeniť. Ak som na Slovensku prvá, ktorá chce priniesť alternatívu k fast fashion, ktorá planéte neškodí, tak nech. A môj muž ma v tom podporuje. A to je najviac.
Kedy sa pREoblečko skutočne narodilo a aký život odvtedy prežívate?
pREoblečko sme spustili v novembri 2024 a malo krásny ohlas. Veľa, veľa zdieľaní aj od známych osobností, ohromná podpora okolia. No prvé tri mesiace takmer bez objednávky. Aj som si poplakala veru. Zľakla som sa. Ale nevzdala som sa. Postupne sa to šíri a hľadá si svoje „publikum”. Už máme aj stále zákazníčky, ktoré si svoj šatník osviežujú v pREoblečku pravidelne. Keď to vyskúšate, uvidíte, aké je to super.
Sľúbila som si, že za dva roky dám do toho maximum a to aj robím. Počúvam reakcie, snažím sa „môj model” prispôsobiť tomu, čo najlepšie funguje ozajstným ženám a „makám”. Denne. Každý deň aspoň malý krok, aby sa pREoblečku darilo. Túžim po tom nie až tak kvôli sebe (aj keď verím, že raz nás živiť bude), ale kvôli našej planéte. Kvôli nášmu nastaveniu. Nám ako ľuďom. Snažím sa motivovať svoje okolie, aby sme si uvedomili, že už máme dosť. Že niekedy naozaj nie je nutné všetko vlastniť. Že taká zdravá dobrovoľná skromnosť je veľmi oslobodzujúca.
Je to veľká novinka pre slovenský trh. Aj keď ja sa vždy pýtam, prečo je OK požičať si svadobné šaty, ale nie sveter? Je to „makačka”, nebudem klamať. Často zaspím večer s deťmi. (Smiech.) Ale stojí to za to.
Vedomie, že sa len neprizerám. Že som súčasťou riešenia. Malá, ale predsa len kvapka v mori… to mi pomáha.
V čom spočíva čaro požičovne oblečenia?
Hm, pre mňa je naozaj asi najviac, keď vidím spokojnú zákazníčku, ktorá mi povie, že vďaka mne úplne prestala nakupovať. Často nakupujeme veľmi impulzívne a bez rozmýšľania. pREoblečko nám dá čas. Spoznať samu seba, kto v skutočnosti som, cez naše oblečenie. Dopraje žene vyskúšať viac štýlov, farieb, strihov. Za ten mesiac iste zistí, či ten kúsok je pre ňu ten pravý a odkúpi si ho až potom.
Áno, u nás sa dá aj odkúpiť, ale po zapožičaní. Za super sekáčové ceny. Mojím cieľom je, aby sa oblečenie nosilo, lebo to je najmenej, čo môžeme spraviť pre tých ľudí, ktorí ho ušili.
Najväčšie čaro nie je finančné (ale ženy naozaj ušetria, keď vymenia nákupy za požičiavanie), ani ekologické (aj keď to je pre mňa extrémne dôležité a naozaj je tam veľmi silné – každým nosením klesá stopa oblečenia), ale jeho najväčšie čaro je v tom zážitku. V tej premene, ktorou prejde naša zákazníčka. Žena…
Ja sa so ženou rozprávam, čím žije, aké dni ju čakajú, čo má rada a na základe toho jej vyberám oblečenie, ktoré si na mesiac požičia, skúša. Berie si len také, ktoré s ňou rezonuje, v ktorom sa cíti sama sebou. U mňa má žena čas sama pre seba. Pre to, kým je skutočne ona. A to je viac, ako jej ktorýkoľvek obchod fast fashion môže ponúknuť.
Ako pREoblečko uspokojuje túžbu po novom outfite bez enviro výčitiek?
pREoblečko predlžuje život oblečenia, tam je základ. Keď klesá dopyt po fast fashion, klesá ponuka. Tak to je. Keď vymením nákupy za požičiavanie, nosím to, čo tu už je. Nekupujem nové. A za mňa… Každý krok sa počíta. Každý deň mám príležitosť vybrať si, ako prežijem ten deň. Ja si vyberám moje dni bez nákupov fast fashion. A teba nebudem nútiť. Len ti chcem ukázať, že sa to dá, že to nebolí a že to má veľký vplyv.
Aj ja mám kamošky, ktoré nakupujú vo fast fashion, nesúdim ich, mám ich rada. Ale pozitívne motivujem a hovorím nahlas svoj názor. Pokojne, slušne.
Spomínala som už vodu, vzácny zdroj našej planéty. No je to aj o farbení – toxických chemikáliách, ktoré škodia nám aj životnému prostrediu, je to aj doprava, emisie. Vplyv fast fashion je obrovský. A keď sa tričko nosí viackrát, jeho „dopad sa rozloží”. Keď ho nosí viac ľudí, jeho dopad opäť klesá. Menej (nového) oblečenia končí ako odpad. A hlavne. Opäť nás to učí tomu, že oblečenie má mať hodnotu. Milované šaty sú vzácne. Keď vlastníme menej, ale také, čo milujeme, lepšie sa o to staráme. A keď chceme pocit nového, môžeme si to požičať.
Mnoho žien túži po kapsulovom šatníku, ale milujú zmenu. Ponúkate práve vy zlatú strednú cestu ako mať nekonečný šatník bez toho, aby praskali skrine vo švíkoch?
Asi áno. Kapsula je veľmi populárna, ale podľa mňa to nie je pre každého. Niektorá žena môže mať 200 kusov a bude ich nosiť naozaj všetky a rada. A iná žena bude mať 50 kúskov, ale nosiť bude reálne iba pár. Záleží to od toho, kým sme. Čím žijeme, či máme deti, akú prácu máme, čo je naše hobby, naša vášeň. Náš šatník by to podľa mňa mal odrážať. Ale ak je kapsula to pravé, tak áno, pREoblečko aj v tomto môže plniť významnú úlohu. Naplniť sem-tam túžbu po zmene.
Do vášho láskyplného podnikania je zapojená celá rodina. Prezraďte ako.
Moje deti vedia o nekalostiach fast fashion naozaj veľa. Aj ten 5-ročný vie, že v Bangladéši spadla továreň a umreli v nej ľudia kvôli nášmu oblečeniu. Tým, že tým žijem ja, oni to vnímajú a pýtajú sa sami.
Ani pre nich nekupujem oblečenie vo fast fashion, máme svoje zdroje, po bratrancoch, swapy, aj im ušijem… Ľudia sa ma často pýtajú, či to chalanom nevadí… Ale ich oblečenie vyzerá ako nové. Naozaj je toto niečo, čo treba opäť normalizovať. Nosiť oblečenie po niekom, alebo opakovať outfity, ktoré mám rada, je úplne v poriadku. Oblečenie z druhej ruky je dnes totiž často nové, v pREoblečku bežne končí oblečenie s visačkami.
Priemer je dnes, že nosíme oblečenie 7-krát. Za takú dobu sa oblečenie nezničí.
Moje deti chodia pekne oblečené a nenakupujeme fast fashion. Dá sa to. Oblečenia je hromada.
Na druhej strane chápem, keď mama troch detí ide a nakúpi, čo potrebuje. Má prácu, veľa povinností a potrebuje to vyriešiť rýchlo. Jej deti to nosia a potom to posunú ďalej, je to v poriadku, keď sú naše nákupy odrazom vedomých rozhodnutí. Keď je to rozmar, impulzívnosť, nuda, smútok, čokoľvek iné než potreba, čo rozhoduje, je čas zamyslieť sa.
Je pREoblečko patent na to, ako milovať módu a zároveň neškodiť planéte?
Absolútne. (Smiech.)
Mám pocit, a určite nie len ja, že pREoblečko nie je iba biznis, ale vyvrcholenie celoživotnej vášne a hodnôt. Je to tak?
A znova… Absolútne.
Je to niečo, čím žijem, čomu verím celým srdcom. Vkladám do toho kus seba a verím, že to je cítiť.
pREoblečko vzniklo z veľkej lásky k móde. K tvorbe a šatám. Ale aj z frustrácie z toho, čo s módou dnes robí fast a ultra fast fashion. Nie je to v poriadku a podľa mňa naozaj platí, že to, čo mám na sebe, niečo komunikuje. Je to nástroj, ktorým hovorím svoj názor. Vždy to tak v podstate bolo.
Pre mňa to nie je biznis. Je v tom veľa mojich hodnôt, ale aj veľmi osobných vecí – tvorivosť, udržateľnosť, sloboda skúšať, hrať sa a nebyť dokonalá. A možno aj snaha ukázať, že oblečenie nemusíme vlastniť, aby nám robilo radosť.
Naozaj verím, že dnes viac ako kedykoľvek predtým platí, že šaty robia človeka.
Tento rozhovor vznikol v spolupráci s pREoblečko