ODIVO je ostrovom slobody a divadlom s dušou

0
ODIVO je ostrovom slobody a divadlom s dušou

Keď sa spoja nádherné bytosti, vznikne z toho opäť niečo nádherné. Presne takto uzrelo svetlo sveta nezávislé divadelné zoskupenie ODIVO, za ktorým stoja už od počiatku v roku 2014 Monika Kováčová a Mária Danadová.

ODIVO vytvára rôznymi spoluprácami inovatívne autorské a bábkové projekty pre všetky vekové kategórie a divadelný jazyk zoskupenia je založený na interakcii javiskových komponentov, akými sú vizuálna zložka, originálna práca s bábkou, využitie prvkov pohybového divadla, živá hudba a performancia.

Monika Kováčová je režisérka, dramaturgička a divadelná manažérka. Mária Danadová je performerka, režisérka a bábkoherečka. A spolu im to perfektne ladí.

Dve usmiate, talentované umelecké duše pre Akčné ženy porozprávali:

  • ako divadlo vzniklo a čo názov ODIVO znamená,
  • ako vyzerajú rôzne umelecké spolupráce a pre koho sú projekty divadla určené,
  • ktoré krajiny ODIVO navštívilo,
  • ktoré ocenenie za svoju tvorbu si najviac vážia,
  • kde hľadajú inšpirácie a čo si želajú pre umenie do budúcnosti.

ODIVO je výnimočný div

Poďme pekne od začiatku. Ako začalo ODIVO svoju púť?

Náš vznik sme zarámcovali premiérou bábkovej inscenácie pre dospelých, čo bolo vtedy, a vlastne ešte stále je, na Slovensku raritné.

A čo názov?

Názov ODIVO sme si požičali od Oscara Brocketta, významného divadelného teoretika a historika. Práve on v jednom zo svojich textov tvrdil, že pojem „odivo“ bol najstarší slovanský názov pre divadlo. Ale zároveň to pre nás v sebe ukrýva aj slová ako dívať sa, diviť sa, div, zázrak, a to všetko sa spoločne v jednom bode zhmotnilo práve v ODIVE.

Ako názov máme vyslovovať?

My sme nevedeli, a doteraz vlastne nevieme, ako ho správne vyslovovať. Jedna z nás je z východného a druhá zo západného Slovenska. Keďže sme sa stretli v strede, v Banskej Bystrici, tak sme si povedali, že slovo „odivo“ budeme mäkčiť.

Čím je pre vás ODIVO? Prečo ste ho stvorili?

ODIVO sme si vytvorili ako taký ostrov slobody. Nie je to však ostrov, ktorý je izolovaný od ostatných. Práve naopak. My chceme s ostatnými komunikovať, spájať sa s ďalšími pevninami a ostrovmi na poli zriaďovanej aj nezriaďovanej kultúry. Ale aj čo sa týka rôznych druhov umenia, pretože nám nejde len o spolupráce divadelného typu.

Ako teda to prepojenie rôznych sfér v ODIVE vyzerá a na čo presne sa divadlo zameriava?

Sme orientované multižánrovo, a preto máme aj veľmi radi multižánrové podujatia. Pri divadle je bežné, že sa stretávajú umelci, umelkyne z rôznych odvetví, ale my pri tvorbe rady prekračujeme aj hranice, čo sa týka veku publika, žánrov, či krajín. A tak s nami spolupracujú napríklad aj výtvarní umelci, tanečnice, tanečníci, vizuálni umelci a umelkyne. Napríklad v rámci projektu Poézia mesta sme dokonca tie žánre narúšali oveľa viac. Pripojili sa spisovatelia a spisovateľky, tvorcovia a tvorkyne slam poetry, či stand-up-u, výtvarníci, výtvarníčky, čiže naozaj široká škála.

ODIVO miluje festivaly – festivaly milujú ODIVO

Vyzerá to tak, že sa divadlo dosť túla…

Ono to tak aj je. Počas tých desiatich rokov existencie nášho divadelného zoskupenia sme mali možnosť hrať na množstve festivalov, či už na Slovensku alebo v zahraničí, a to číslo už prevýšilo stovku. Čo sa týka účinkovania za hranicami spomenieme Bulharsko, Macedónsko, Srbsko, Bosnu a Hercegovinu, Chorvátsko a samozrejme mnohokrát sme navštívili Česko. Niekoľkokrát sme boli v Poľsku, Slovinsku aj v Nemecku.

Prečítajte si: Riaditeľka Divadla Štúdio tanca Lucia Kašiarová: V súčasnom tanci sú si muž a žena rovní

A na jeseň to bola Indonézia. Bol to zrejme jedinečný zážitok…

Indonézia bola jednoznačne nezabudnuteľný zážitok. Ale bolo to iné, ako s účasťou na ostatných festivaloch. Organizátori nemajú až takú možnosť chodiť na európske festivaly, tak jednotlivých účinkujúcich vyberali prostredníctvom open callu, na ktorý sme sa prihlásili. Zaslali sme záznam inscenácie, informácie o nás a potom už to bolo na rozhodnutí komisie. A vyšlo to. Podarilo sa nám dostať do kontextu ázijského divadla a okrem nás Európu prezentovali ešte Francúzi, Nemci a Slovinci.

ODIVO je ostrov
Zdroj foto: predstavenie AERO, autor Ján Chmelík

Čo bolo pre vás najzaujímavejšie? 

Mali sme možnosť vidieť divadlá z Taiwanu, Malajzie, Thajska, Číny, ku ktorým by sme sa inak len veľmi ťažko dostali. Bolo nás tam dokopy vyše 100 umelcov z celého sveta, z viac ako 25 krajín. Festival sa však odohrával v jednom areáli, čiže napriek tomu, že sa ho zúčastnilo množstvo umelcov a umelkýň, to celé malo veľmi komunitný charakter. Spoločne sme sa stravovali, mali sme spoločné diskusie, workshopy a poobedia a večery boli venované predstaveniam.

Veľmi si vážime, že sme mohli túto cestu podniknúť, a to samozrejme aj vďaka podpore z Fondu na podporu umenia. Bez tejto podpory by to nešlo. A samozrejme, vážime si to ešte viac v kontexte kultúrno-politickej situácie, ktorú žijeme.

Stihli ste spoznať aj čaro Indonézie?

Áno. Bolo to úplne skvelé. Najali sme si domáceho sprievodcu, ktorý nás povodil po okolitých pamiatkach a miestach, ktoré sa oplatí zažiť. Mali sme tak možnosť navštíviť budhistické a hinduistické chrámy, džípom sme sa dostali na sopku Merapi, kúpali sme sa v Indickom oceáne…

Vaše predstavenia sú často prepracované do najmenších detailov, či už ide o scénografiu, kostýmy, alebo hudobné sprievody, čo vytvára neopakovateľnú atmosféru. Pre koho sú inscenácie ODIVA určené?

V ODIVE tvoríme pre všetky vekové kategórie od batoliat až po dospelého diváka. Čo sa týka divadelného jazyka, ktorý rozvíjame, tak pre nás je typická najmä diverzita a rôznorodosť tvorby. Každý projekt, každá téma má iné potreby a formu, ktorou túto tému môžeme rozvíjať, vrstviť a komunikovať. Pravdaže, za tie roky nás už charakterizuje signifikantný štýl, ktorý je založený najmä na kombinácii bábkového, pohybového, fyzického, aj vizuálneho divadla. Často máme v inscenáciách živú hudbu a spolupracujeme s rôznymi tvorcami, ktorí pracujú s multimédiami.

Už ste to spomínali. Prekračovať hranice vás baví…

To teda áno. Radi experimentujeme. Ale naše tvorivé procesy sú preto aj veľmi dlhodobé. Od prvotnej myšlienky k inscenácii to trvá rok a pol, dva roky. Nechávame témy vyzrieť. Naše inscenačné procesy sú naozaj veľmi poctivé.

Ocenenia sú odmenou

Koľko predstavení ročne odohráte?

Kedysi by sme povedali, že viac ako 40 repríz, ale za posledné dva roky to narástlo a je to cez 60 repríz. Čo je pre nezávisle divadlo a vzhľadom na to, že za každým predstavením cestujeme, skutočne veľký počet. Nehovoriac o tom, že každý z nás sa venuje ešte aj ďalším projektom.

Aké je vaše publikum?

Tým, že cestujeme, nemáme jedno lokálne publikum, ale máme mnohé publiká. Vstupujeme do rôznych kultúrnych bublín, ktoré sú vytvorené okolo festivalov alebo priestorov, ktoré podporujú nezávislú kultúru.

ODIVO je ostrovom
Zdroj foto: predstavenie O vlkovi, ktorý vypadol z knižky, autorka Katarína Baranyai

Divadlo má na konte množstvo krásnych ocenení. Spomeniete si na niektoré?

Sme veľmi radi, že si našu tvorbu všímajú a vnímajú rovnako intenzívne diváci, ale aj divadelní kritici a kritičky. Robíme to predovšetkým pre divákov, diváčky a pre spoločný zážitok, ktorý zdieľame počas každej reprízy. Ale samozrejme máme veľkú radosť, ak sa nám podarí získať nejaké ocenenia. Tak napríklad za našu prvú inscenáciu Láska P a vášeň B sme získali ocenenia za réžiu a herectvo v Bulharsku, Poľsku a v Chorvátsku. Naša performancia Vnorená, o téme starostlivosti o blízku osobu, získala rovno tri nominácie na divadelné ocenenie sezóny DOSKY. Inscenácia Mauglí, ktorú sme vytvorili pre Bratislavské bábkové divadlo, získala na medzinárodnom festivale v Plzni ocenenie za pohybový koncept, a tiež Grand Prix za najlepšiu inscenáciu a za kolektívny herecký výkon v Bosne a Hercegovine. Svetlonos získal ocenenie za experimentálne a nové formy na medzinárodnom festivale v Bulharsku. Aero získalo špeciálnu cenu poroty za originalitu a fantáziu v Srbsku.

A to ani zďaleka nie je všetko… Je niektoré z ocenení pre vás mimoriadne cenné?

Pre nás bolo veľmi cenné, že sme získali ocenenie Kvet kultúry a umenia Banskobystrického samosprávneho kraja, pretože tým, že cestujeme, sa naša tvorba môže z regiónu tak trochu vytratiť. Práve toto ocenenie ju pomohlo zviditeľniť aj v očiach ďalších ľudí pracujúcich v kultúrnej sfére práve v našom kraji. Ukázalo, že sme tu zakorenené, že existujeme. Tým to pre nás bolo veľmi vzácne.

Tvorivé plány a inšpirácie

Na čom pracujete? Aké zaujímavé spojenia a výzvy vás čakajú?

Vždy máme nejakým spôsobom pripravenú takú trojročnicu, ktorá sa samozrejme rôzne mení a vyvíja na základe ďalších ponúk a spoluprác, a na základe toho, čo žijeme. Aktuálne spolupracujeme s banskobystrickým Divadlom Štúdio tanca a bratislavským Divadlom Ludus na tanečnom roadtripe s pracovným názvom Lost in translation. Čaká nás veľká výzva, a to spolupráca so Slovenským národným divadlom. Skúšať ideme aj do Ostravy, do Divadla loutek. Ale máme pred sebou aj niečo špeciálne.

Čo také?

V minulom roku sme začali navštevovať ženskú väznicu v Nitre. Boli sme oslovené na projekt Asociáciou Divadelná Nitra, ktorá organizuje najvýznamnejší medzinárodný divadelný festival na Slovensku. Postupne sa budeme snažiť mapovať a spoznávať životy žien za múrmi väzenského zariadenia.

Prečítajte si: Divadelníčka a dramatička Iveta Škripková: Rodová nerovnosť je v nás hlboko zakorenená

Pre umelcov je mimoriadne dôležitá inšpirácia. Kde hľadáte podnety, nápady a impulzy k vytvoreniu vašich jedinečných diel?

Väčšinou sa inšpirujeme tým, čo žijeme, čo potrebujeme nejakým spôsobom vypovedať, pomenovať. Veľmi často sa zameriavame na marginalizované témy, ktoré nie sú úplne v centre záujmu. Príkladom sú Stopy v pamäti, kde sme čerpali z našej autentickej životnej skúsenosti, pretože naši bratia majú paranoidnú schizofréniu. Neskôr sme sa zaoberali aj témou hľadania svetla, ktoré kamsi zmizlo, alebo sa na chvíľku stratilo z dohľadu, čo je veľmi aktuálne aj v súčasnosti, pretože v rámci kultúrnej sféry žijeme teraz temné časy. Ale my aj v tejto inscenácii tvrdíme, že je nádej, svetlo. Tam, kde je tieň, musí byť predsa aj svetlo. Pri spracovaní Vnorenej nás zas upútala akútna potreba starostlivosti o blízku osobu, pretože touto skúsenosťou si v rámci svojej rodiny prechádza alebo prejde v nejakej podobe každá, či každý z nás.

ODIVO je ostrovom
Monika Kováčová a Mária Danadová

Čo si želá do budúcnosti Monika?

Pre mňa bude veľké už len to, keď budeme môcť stále slobodne tvoriť na Slovensku, aj v zahraničí. Spolupracovať a rásť, ale s mierou. Zároveň svoju tvorbu reflektovať a zviditeľňovať to, čo je pre mnohých neviditeľné. Klásť rovnaký význam tvorbe pre deti, ako aj tvorbe pre dospelých. Stále meniť náš divadelný ekosystém k lepšiemu, komunikovať témy, ktoré je potrebné komunikovať. Či už sú tie témy nejakým spôsobom ťažké alebo majú aj nejaké osobné, sociálne, či spoločenské zafarbenie. Nám je to jedno, pretože v tomto prípade sú všetky farby rovnako dôležité.

Čo si želá do budúcnosti Mária?

Je pre nás dôležité hovoriť o tom, čo nikto nepomenúva, alebo čo niekto považuje za príliš banálne na to, aby to pomenúval. A pritom to žijeme všetci a všetky. S Monikou sa veľa rozprávame, vnútorne prehodnocujeme divadlo vo vzťahu k našim životom. Náš život vo vzťahu k divadelnému ekosystému. Teraz asi tak najpálčivejšie vnímame slobodu tvorby. Želám si, aby sme aj naďalej mohli stále slobodne tvoriť a cítiť v tvorbe podporu. Je veľmi podstatné, aby nebola práca umelcov dehonestovaná a zaznávaná, pretože je to práca ako každá iná. A my pracujeme veľmi poctivo.

Zdroj titulná foto: archív Monika Kováčová a Mária Danadová

žiadne príspevky na zobrazenie

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu