Nie je to až tak dávno, čo volebné právo pre ženy nebolo samozrejmosťou vo viacerých štátoch. Ešte pred niekoľkými desaťročiami k nim patrili aj niektoré vyspelé západné krajiny. Väčšina z nich už však spravila krok vpred a ženám neumožnila iba voliť, ale takisto aj byť volenými.
V súčasnosti už štát, kde majú ženy oficiálne zakázané prísť k volebným urnám, nenájdeme. Možnosť uplatňovať svoje volebné právo naplno ale stále nemôžu všetky voličky. Týka sa to niekoľkých štátov, kde im síce hlasovať povoľujú, no kvôli dlhodobo zaužívaným kultúrnym zvyklostiam sú za to často diskriminované, prípadne ich čakajú spory s manželom.
Foto: www.pixabay.com
Boj za volebné právo trval celé roky
Ženy začali hádzať prvé hlasovacie lístky do volebných urien roky po tom, čo toto prirodzené právo začali požadovať ich predchodkyne. Téma zisku volebného práva sa začala vo väčšom rozoberať už v 1. polovici 19. storočia. Iniciátorky takejto myšlienky však ihneď zosmiešnili. Koncom 19. storočia si však bojovníčky za právo voliť získali rešpekt a ich sila začala rýchlo rásť, čo po niekoľkých rokoch vyústilo do zavedenia volebného práva v prvých štátoch.
Prvé voličky boli z Nového Zélandu
Na pacifickom ostrove Pitcairn síce ženy mohli voliť už v roku 1838, no keďže sa nejednalo o samosprávnu krajinu, prvenstvo v historickom rebríčku si nakoniec uchmatol Nový Zéland. Tam v roku 1893 zmenili volebný zákon, čoho výsledkom bolo zavedenie možnosti voliť pre ženy. V tom čase však ešte nemohli byť volené a zastávať vysoké politické funkcie vo vedení krajiny.
Volebnú revolúciu spustilo Fínsko
Nový Zéland bol mimo hlavného globálneho diania, takže jeho krok nespustil žiadnu väčšiu vlnu, ktorá by menila zloženie voličov. Tá prišla až v roku 1906 vo Fínsku, ktoré bolo vtedy autonómnym ruským kniežatstvom. Volebné právo získali naraz ženy aj muži. Jeho zavedenie nebolo iba o rovnoprávnosti žien. V hre boli aj prvé snahy o postupné nastolenie témy fínskej samostatnosti. Tou sa mnohé európske štáty inšpirovať nemuseli, no z uzákonenia volebného práva pre ženy si príklad vzali.
Uzákonenie volebného práva pre ženy v Európe:
Nórsko – 1907 (do roku 1913 však mohli voliť iba čiastočne)
Dánsko – 1915
Island – 1915
Rusko – 1917
Pobaltské štáty – 1917
Nemecko – 1918
Veľká Británia – 1918
Holandsko – 1919
Švédsko – 1919
Belgicko – 1920
Španielsko – 1931
Posledné v Európe volili ženy v Lichtenštajnsku
Starý kontinent nebol v rýchlosti zavádzania volebného práva pre ženy jednotný. Mnohé štáty k tomuto kroku pristúpili až po 2. svetovej vojne. Kým Francúzsko, Taliansko či Rumunsko tak urobili v 40. rokoch, Švajčiarsko a Portugalsko až v priebehu 70. rokov. Vtedy ešte stále nemohli voliť ženy v Lichtenštajnsku. Tie získali volebné právo ako posledné Európanky až v roku 1984.
Uzákonenie volebného práva pre ženy vo svete:
Austrália – 1902 (s výnimkou domorodých obyvateliek)
USA – 1920
Kanada – 1920
Brazília – 1923
JAR – 1930 (len pre biele voličky)
Filipíny – 1937
Japonsko – 1945
Indonézia – 1945
Pakistan – 1947
Čína – 1949
Mexiko – 1952
Egypt – 1956
Irán – 1963
Kuvajt – 2005
Posledné vo svete volili ženy v Saudskej Arábii
Najkonzervatívnejšie moslimské štáty uzákonili volebné právo pre ženy ako posledné. Okrem vyššie uvedeného Kuvajtu sa tak okolo roku 2000 a neskôr stalo napríklad v Bahrajne, Katare alebo Ománe. Poslednou krajinou v chronologickom rebríčku krajín s uzákoneným volebným právom pre ženy je Saudská Arábia. Ženy tam mohli vôbec po prvýkrát voliť v roku 2011 na regionálnej a v roku 2015 na celoštátnej úrovni. Ich hlasy ale tvorili len 10 % podiel. Podobne ako v Pakistane, Afganistane či Ománe, aj muži v Saudskej Arábii majú totiž stále právo žene zakázať účasť na voľbách, čím výrazne znižujú ich účasť.
Foto: www.pixabay.com
V zozname štátov bez volebného práva žien už ostal iba Vatikán. Jeho volebný systém je ale špecifický, takže ženy v malom mestskom štátiku volebné právo získať nemôžu. Pápeža volia iba kardináli, ktorí sú jedinými oprávnenými voličmi novej hlavy katolíckej cirkvi.
Zdroj foto na titulke: www.pixabay.com
