Poznáte ju ako príjemný hlas z rádia Expres. Vyštudovala masmédiá, pracuje v rádiu a nedávno vydala knihu rusínskych receptov Mamina rusínska kuchyňa, čím sa podelila o výborné rodinné recepty. Zhovárali sme sa s mladou a akčnou Oli Džupinkovou.

Vyštudovala si masmédiá na Prešovskej univerzite, už vtedy si snívala o tom, že budeš redaktorkou v rádiu?

Chcela som robiť v novinách a písať, ale na vysokej škole som v prvom ročníku vyskúšala internátne rádio a zamilovala som sa. Zo začiatku som to brala ako zábavu, ale neskôr som zistila, že sa chcem naučiť viac. Posielala som životopisy a zisťovala, ako rádiá fungujú. Po roku v internátnom rádiu PaF, som tri roky pracovala vo východoslovenskom Rádiu KISS a teraz som sedem rokov v najpočúvanejšom rádiu na Slovensku, v Rádiu Expres.

Nemáš trému v živom vysielaní?

Mám trému vždy. Je to zodpovednosť. Ide o to, že keď svieti červená, máš len jedinú možnosť. Ak niečo pokazíš, už to nevrátiš späť. Ale čím viac rozprávaš, tým je to menej stresujúce. Keď som išla prvýkrát naživo v Kisse, ale aj na Exprese, vždy som mala stiahnutý žalúdok.

Môžeme ťa počuť aj v rannej relácii Hemendex, ako zvládaš ranné vstávanie?

Ťažko. (smiech) Na jednej strane mi ranné dynamické tempo vyhovuje, pretože ráno ide čas akosi rýchlejšie. Máme s kolegami z Hemendexu ranné vstupy, každých dvadsať minút správy a ani nevieš, kedy je koniec ranného vysielania. Na druhej strane, najťažší je presun z postele do rádia. Ale potom, keď si dáme s dievčatami kávu na terase a prídu chalani, tak sme už nastavení tak, že ideme vysielať a podporujeme sa navzájom. Potom už aj zabudneš, že sa ti nechcelo vstávať.

Vedieš aj vlastnú rubriku o Slovákoch a Slovenkách v zahraničí. Ako si vyberáš svojich hostí? Kto bol pre teba najinšpiratívnejší?

Keď som začínala pred štyrmi rokmi, robila som si prieskum vo svojom okolí, kto žije v zahraničí. Potom sa začali hrnúť tipy a písali mi aj naši poslucháči. Teraz mi chodí toľko tipov, že už nestíham osloviť všetkých hneď. Ale vyberám si aj podľa toho, či je človek na Slovensku a vieme sa osobne stretnúť. Vychádza to tak, že 50% nahrávam priamo u nás v štúdiu a 50% nahrávam rozhovory cez internet. Ale pozerám sa, samozrejme, na konkrétny príbeh a výnimočnosť. Pozerám sa na dôvody ich odchodov zo Slovenska, čo reálne robia a ako sa im darí. Máme obrovské množstvo Slovákov v zahraničí, na ktorých som veľmi hrdá.

Pochádzaš z východu, konkrétne z obce Pichne. Ako často sa vraciaš do rodného kraja?

Kedy ako. Snažím sa čo najčastejšie, ale nie vždy to vychádza. Boli obdobia, keď som bola tri víkendy za sebou doma, pretože sme mali oslavy, svadby, ale obyčajne je to raz za mesiac, raz za dva mesiace. Pred Vianocami je dosť náročné obdobie, organizujú sa vtedy rôzne podujatia, ktoré súvisia s mojou prácou, a chcem na tých podujatiach byť. Ale aj rodičia chodia za mnou.

Prečítajte si aj rozhovor so zakladateľkou firmy na výrobu prírodných sviečok LUMINIA

Ako vznikla myšlienka na vydanie rusínskej kuchárky?

Bol to nápad mojich kamarátov z Bratislavy a zo Žiliny, ktorí vôbec nie sú Rusíni, ale boli u nás na výlete. Chceli spoznať kraj, z ktorého pochádzam. Tak som ich zobrala k nám domov a moji rodičia, úžasní hostitelia, sa o nich pekne postarali. Mama navarila pirohy, holubky, mačanku a ďalších asi desať chodov. Pýtali si od nej recepty, ktoré mala iba v hlave a nikde ich nemala napísané. Najprv sme si z toho robili žarty, potom sme si s kamarátom Petom Šuchtárom reálne sadli, že čo s tým, či do toho ideme alebo nie, a spísali sme pár receptov, naplánovali fotenie a dostávalo sa to do určitej podoby, až sme nakoniec spustili crowdfunding a vydali knihu Mamina rusínska kuchyňa. Bez Peťa by to nešlo, sama by som tú knihu určite nevydala.

Odkiaľ si čerpala recepty, všetky sú od tvojej mamy?

Väčšinou od mojej mamy, ktorá pozná recepty od svojej mamy, alebo sú to recepty, ktoré varíme v našej rodine. Niektoré sme konzultovali aj s druhou babkou či mojou krstnou. Mnohé z receptov sú úplne jednoduché, a niektoré si pamätám aj ja – keď sme boli na prázdninách a prišli z poľa, kde dedko kosil a my sme hrabali, babka zobrala zo záhrady uhorky, mali sme domáci tvaroh, to sa zmiešalo a mohli sme jesť. Niektoré recepty sú veľmi jednoduché a lacné. Je tam 52 receptov – od pirohov, holubkov cez mačanku či gugeľ. Gugeľ pripravujeme z cesta, ktoré sa podobá na cesto na zemiakové placky, ale pečie sa v smaltovom hrnci v rúre alebo na plechu. Priznávam, že sú recepty, ktoré som nepoznala a ani nevarila, ale keďže sme všetky recepty z knihy chceli vyskúšať, tak som ich dávala variť aj kolegyniam a kamarátka.

Aké je zloženie receptov, nájdeme tam hlavné jedlá či skôr múčniky? Ktorý recept je tvoj najobľúbenejší?

Tatarčané pirohy a holubky, to je taká klasika, čo je u mňa na prvom mieste. Nikdy som nevarila mačanku, až kým sme to nezačali riešiť kvôli knihe. Tu v Bratislave mi to ani nenapadlo variť, jeme šaláty a pohánku a vyhýbame sa tažkým jedlám, a keďže som bezlepková, nejem už ani múčne jedlá. Ale ako sa pripravovala kniha, tak som vyskúšala uvariť mačanku, lebo aj kamaráti ju chceli ochutnať. Teraz som šťastná, že ju viem uvariť a skromne poviem, že aj dobre. Recept je veľmi jednoduchý, pretože na mačanku potrebujeme len hríby, slaninu a šťavu z kyslej kapusty.

Aký bol preklad do troch jazykov? Vedela si preložiť slovenské výrazy aj do angličtiny?

Treba povedať, že kniha nie je len moje dielo, s Peťom Šuchtárom sme mali hlavnú myšlienku, vymysleli sme dizajn, procesy, všetko sme robili my a moja mama, investovali sme čas a peniaze, ale na pomoc sme si zavolali ďalších ľudí, profesionálov vo svojej oblasti. Napríklad fotograf Jano Štovka nafotil u nás doma v Pichniach na záhrade a v obývačke všetky pripravené jedlá. A aj čo sa týka prekladu, oslovila som odborníkov. Ja po rusínsky viem, ale táto reč má veľa dialektov a existuje aj kodifikovaný rusínsky jazyk, tak nám to prekladali na Prešovskej univerzite v Ústave rusínskeho jazyka, aby to bolo spisovne. S anglickým prekladom nám pomohla moja sesternica Zuzka Sýkorová, ktorá pozná aj súvislosti a reálie – v knihe sú nielen recepty, ale aj príbehy, ktoré sa spájajú s konkrétnym jedlom, a keďže ona presne vedela, o čom píšem, lebo je v textoch spomenutá, tak to vedela dobre preložiť. Na záver sa do toho zapojila aj jazyková škola, kde to podchytili gramaticky. Ja som síce autor myšlienky, ale určite to nie je len moja zásluha.

Ako Rusínka dodržiavaš aj nejaké rusínske tradície?

Ja to aj v knihe spomínam, že mama pochádza z Uličského Krivého a otec z obce Pichne, sme Rusíni pravoslávneho vierovyznania a sviatkujeme podľa Juliánskeho kalendára. Najviac sa to prejavuje pri Vianociach a Veľkej noci, kde sú sviatky posunuté o 2 týždne, 6. januára sú Vianoce, 14. januára je Nový rok. A keďže bývame na dedine, moji rodičia sa rozhodli, že to budeme dodržiavať, chodíme do pravoslávneho chrámu, kde sa oslavuje podľa Juliánskeho kalendára. Keď som prišla do Bratislavy, bolo to vtipné, lebo všetci sa tešili na Vianoce a ja som povedala, že doma nemáme ani stromček. Odkedy som v rádiu Expres, vždy 24., 25. a 26. decembra dobrovoľne vysielam, lebo domov idem až 6. januára. Som asi jedna z mála, ktorá nemá Vianoce v decembri. Niektorí majú Vianoce dvakrát.

Chodievaš do tábora s deťmi v rámci projektu Black & White, čo ťa k tomu viedlo?

Organizuje to nezisková organizácia Equity, ktorá sa venuje Rómom a snaží sa vytvárať rovnaké podmienky pre rómske deti a pre deti zo sociálne slabšieho prostredia. Je to s podporou Vianočného bazáru chalaňov, ktorý organizuje Robo Jakab, Lukáš Latinák a Marián Miezga.

Začalo sa to tak, že som bola v rámci jedného podujatia, kde boli deti z rómskych osád prvýkrát na výlete v Bratislave a robila som reportáž. S tými deťmi som sa rozprávala, skamarátila, strávili sme spolu celý deň. Uvedomila som si, že majú rovnaké sny ako keď sme boli my deti a je jedno, akej sú farby pleti alebo vierovyznania, boli veľmi milé. A keď sa dostanú do nejakého veku, naša spoločnosť ich odsúdi na základe farby ich pleti. A keďže sa tábor organizuje každý rok, pozvali nás, aj s mojim kolegom, Tomášom Škarbom, či by sme neprišli deťom porozprávať, ako to funguje v rádiu, a odvtedy tam chodievame každý rok. Je tam skvelá energia. S deckami spoločne pripravujeme reportáž z tábora, potom to striháme a počúvame čo nahrali. Oni nám potom hrajú a spievajú a ja zbožňujem ich temperament. Treba si uvedomiť, že tu žijeme všetci spolu a nielen vedľa seba, v tom tábore im dávame najavo, že sú naši parťáci a nemáme predsudky. Zároveň sa veľmi teším, že som už druhý rok členkou Prípravného výboru Roma Spirit, kde zastupujem Rádio Expres.

Skús nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Vytrvalosť, odhodlanosť a rešpekt. Ja sa riadim tým, že si treba vypočuť názory iných ľudí, ale vždy sa musíš rozhodnúť sama. Existujú ľudia, ktorí ťa pochvália a to je všetko. Takáto pochvala je dobrá, ale nestačí. Potom sú ľudia, ktorí Ti dajú konštruktívnu kritiku a tu treba prijať a popremýšľať nad ňou. Potom sú tu hejteri, ktorí ešte nič neurobili, a tých si netreba všímať. Obklopujem sa ľuďmi, ktorých prácu a názory si vážim a od ktorých sa vždy niečo naučím. Pretože ma nielen inšpirujú, ale aj motivujú. Snažím sa všetko, čo sa deje okolo mňa, prijímať s pokorou. Nakoniec, ideme si za svojim snom vrámci svojich možností. Niekedy to ide pomalšie, ako by sme chceli, ale časom sa vždy dostavia výsledky. A keď niečo nevyjde, neznamená to, že sme zlyhali. Práve naopak, posúva nás to ďalej.