Román na pokračovanie – Návrat domov, 4. časť

0
Román na pokračovanie – Návrat domov, 4. časť
pixabay.com

Prinášame vám 4. časť románu na pokračovanie od Janky Bilej s názvom Návrat domov. V minulej časti ste sa dozvedeli, ako sa rozvíja priateľstvo medzi Petrom a Luciou – Lucia príjme Petrovo pozvanie na večeru. Ako dopadol Petrov pohovor a ako pokračuje ich konverzácia, prečítajte si v tomto pokračovaní.

„Takže, ako to vlastne prebiehalo? Lebo zatiaľ si nič k tomu pohovoru nepovedal.“ Povedala mu Lucia a pozerala na neho.

„Že to bolo najdôležitejší deň môjho života som už spomínal, že?“

Súhlasne prikývla.

„Takže bolo viacero kôl, a toto malo byť posledné. Išiel som tam s veľkým očakávaním, ale aj s rešpektom. Netušil som, koľko kandidátov vlastne majú, len som vedel, že som prešiel ďalej.“

„A čo bolo keď si tam prišiel?“

Zasmial sa: „Dali mi ešte zopár otázok, a povedali, že sa mi ozvú zajtra. Čo je dnes.“ Trochu ju naťahoval, aj keď výsledok už vedela. „A dnes mi zavolali, že som to vyhral, a mám prísť podpísať zmluvu. Čo som aj bol. A pochválili mi ten váš oblek.“

„Takže boli spokojní s našim výberom?,“ spýtala sa s úsmevom.

„Presne tak.“

„To som veľmi rada. Naozaj ti veľmi pristane.“

„Mohla by si mi ho odložiť. Zjavne mi priniesol šťastie. Tak keď dostanem prvú výplatu, tak si ho prídem kúpiť.“

„Jasné, poviem to aj vedúcej, isto sa poteší.“

„Nech sa páči, prajem vám dobrú chuť.“ Prišla práve čašníčka s jedlom. Steak vyzeral super, ako aj všetky prílohy.

„Tak poďme jesť kým nám to nevychladne,“ povzbudzoval ju Peter.

Večera bola výborná. Keby jej toto niekto ráno povedal, určite by mu neuverila. V tom si spomenula na spolubývajúcu, Gabiku. Musí jej napísať, ale nechcela pred Petrom. Keď odišiel od stola na toaletu, napísala jej sms:

„Ahoj Gabika, išla som na večeru s Petrom zo včera, za chvíľu prídem domov. Len aby si sa nebála. Lucia.“

Keď sa Peter vrátil sedeli ešte dlho spolu pri víne a rozprávali sa. „A ako si ty prišla k takejto brigáde?“

„Jednoducho. Minulý rok tu pracovala spolužiačka, ale tento rok išla na leto do Írska. Tak posunula môj životopis vedúcej a bolo to. Vybrala si ma, tak som tu. Cez rok majú stále nejakú študentku, ale aj ona je cez leto preč. Takže som ju tu zaskočila cez leto.“

„A čo študuješ?“ zaujímal sa ďalej.

„Ekonómiu, v Košiciach.“ Povedala Lucia a hneď dodala. „Ale nie som si istá, čo chcem robiť do budúcnosti. Viem že to určite nie je predavačka v obchode, ani čašníčka, ani nič podobné. Chcela by som robiť niečo významné a dôležité pre ľudí. Aby tu raz po mne niečo ostalo.“ Usmiala sa. „Ale zatiaľ som neprišla na to, čo by to mohlo byť.“

„Neboj sa, keď budem vedieť rád Ti s tým pomôžem.“

„Ty si ale trúfaš.“

Usmial sa, ale videla, že ho len tak niečo nerozhodí. Teda asi okrem škaredého počasia, ako včera ráno, lebo vtedy bol úplne nahnevaný. Ale teraz sa jej zdal úplne iný. Bol zaujímavý, trochu tajomný, cieľavedomý. Doteraz nikoho takého nestretla. Spolužiaci zo školy mali jediný cieľ: preliezť skúškami a čo najviac sa pritom zabaviť. Chodili vonku, koľko sa dalo. Aj Lucia to robila presne tak isto.

Až teraz si začala viac uvedomovať, čo bude po škole. Keď videla ako na to ide Peter. Čo budú robiť a kde to budú robiť. Aká práca by ich bavila? Veď škola produkuje každý rok nových študentov, a nie všetci sú rovnako dobrí, prípadne chcú robiť to, čo vyštudovali.

„Možno by si mala využiť posledný ročník na hľadanie toho, čo by si chcela robiť.“

„Asi máš pravdu, mám ešte čas kým budem musieť vystúpiť z tej “bavlnky“ do reality. Aké to vlastne je?“

„Neviem ako ostatní, ale pre mňa super. Počas školy som mal vždy brigádu, naši ma podporovali ako mohli, ale keď som chcel niečo navyše musel som priložiť ruku k dielu. Tak som sa dostal do baru, kde som ťahal hlavne piatky a soboty večer, teda skôr noci. A videl som, že ako brigáda na chvíľu je to v pohode, ale dlhodobo by som to asi nedal. Strašne rád spím a pracovať v noci je pre mňa ako za trest.“

„Takú brigádu som mala minulé leto. Všetci sa bavia, už majú po práci a ty si v práci a kým skončíš, tak už idú aj ostatní domov po party, nie?“

„Presne tak.“

Bavili sa ešte dlho, smiali sa, bolo to, ako keby sa stretli starí známi. Potom Peter zaplatil účet a vydali sa spolu na zastávku električky. Cestou sa stále ešte rozprávali.

„Ďakujem Ti za krásny večer,“ povedal, keď už bola zastávka na dohľad.

Keď videla že prichádza jej električka, rozlúčila sa s ním. Na rozlúčku ju pobozkal na obe líca, tak ako keď sa zoznamovali.

„Dobrú noc,“ povedal jej, keď už  bola na schodoch.

„Aj tebe dobrú noc a ďakujem za večeru.“

Električka ju viezla nocou, všade videla vysvietené ulice, a ľudí, ktorí sa po nich prechádzali, poniektorí išli z práce, z posedenia, z nákupu. Všade bolo rušno a veselo. Bol ešte pekný teplý večer a bola by škoda ho nevyužiť – to si asi povedali všetci.

* * *

kava ranajky
Foto: pixabay.com

„Dobré ránko sedmospáčka.“ Lucia netušila odkiaľ prichádza ten hlas. Ležala na posteli a mala ešte zavreté oči. Keď ich pomaly otvorila zbadala nad sebou Gabiku. „Nezaspíš do práce?“ opýtala sa jej.

„Koľko je hodín?“

„Už je skoro osem. Včera som sa ťa nevedela dočkať.“

„Tiež som si myslela že prídem skôr…“

„Aha, tak už je to jasné. Milý Peter s večerou, nečudo že si sa nevedela dostať domov.“

„Ale prestaň. Bol milý aj pekný, ale neviem. Trochu som nad tým rozmýšľala, a za chvíľu sa musím vrátiť do školy. Asi to nemá zmysel.“

„Dobrá správa je, že máš ešte čas na rozmyslenie.“

„Viem, ale neviem či mi to pomôže.“

„Len nechcem aby si sa popálila. A vzťahy na diaľku väčšinou nefungujú.“

„Ale veď my ešte nemáme vzťah. Stretli sme sa dvakrát.“

„Tak sa to začína…,“ varovala ju Gabika. Čo to so všetkými je? Najprv chcú, aby si človek niekoho našiel, a potom len hľadajú prekážky! Možno z toho ani nič nebude.

„Nemôžeš sa proste potešiť, že ma zobral vonku milý a pekný chalan?“ opýtala sa nakoniec Lucia.

„Tešila by som sa, keby ste boli obaja na jednom mieste. Vtedy to má šancu. Ale nechcem ťa vidieť sklamanú, nešťastnú a rozčarovanú.“

„Ani ja, nejako sa to nehodí k mojej povahe. Oveľa radšej som šťastná.“

„To my všetci.“ Gabika pozrela na hodinky. „Už musím ísť, lebo budem meškať. Pekný deň a nerozmýšľaj príliš, jasné? Teš sa zo života aký je.“

Gabiku po diskotéke zachvátila vlna optimizmu, tak sa z toho s ňou tešila. Zatiaľ, čo ona teraz riešila inú dilemu. Pokračovať v tom, alebo to seknúť?

„Vynasnažím sa. Aj tebe pekný deň.“ Luciu z rozmýšľania vyrušilo zvonenie telefónu. Vyskočila z postele a hľadala ho na stole.

„Áno mami,“ ozvala sa, keď ho konečne zdvihla.

„Ahoj Lucka, volám, aby som ťa zastihla pred prácou.“

„Stalo sa niečo?“

„Nie, nie, len som ťa chcela počuť, ako sa máš a tak. Veď ty sa vôbec neozývaš.“

„Mám sa dobre, všetko je v poriadku, práve som vstávala. Aby som sa nachystala do práce.“

„Dúfam, že nepracuješ priveľa.“

„Ale nie mami, niektoré dni sa doslova nudíme. Ale veľmi oceňujem že pracujem cez deň a už nie v noci. To je fakt veľké plus.“ Chvíľu rozmýšľala či povedať mamke o stretnutí s Petrom, ale potom si to rozmyslela.

„To som veľmi rada, že si na to konečne prišla.“

„Viem to už dávno, len niekedy nemáš na výber a musíš zobrať, čo ti dávajú.“

„Zapamätaj si, že vždy máš na výber. Ty áno. Nemusíš robiť hocičo, v Prahe si môžeš vyberať.“

„Dobre mami, máš pravdu.“ Ustúpila nakoniec Lucia. Vedela presne, o čom mama hovorí, v Prešove nebolo veľa pracovných príležitostí a aj keď človek nebol ktovie ako spokojný v práci, nemohol si vyberať, lebo nebolo z čoho. A nakoniec bol rád, že nejakú prácu má.

„Budem si to pamätať, že vždy mám na výber.“ Preto to Lucii vtĺkala do hlavy, aby to tam mala a verila, že sa môže rozhodnúť sama. „Som rada, že som ťa počula, už musím ísť, dobre? Pekný deň a pozdravuj doma.“

„Samozrejme, aj tebe pekný deň.“

Pokračovanie nabudúce…

žiadne príspevky na zobrazenie