Pavol Kadlečík a Martin Šenc stoja za vznikom filmu Niečo naviac. Im dvom sme vďační, že takýto film vznikol a preniká pomedzi divákov. Zobrazuje život Dorotky, dievčatka s Downovým syndrómom a jeho úskalia, trampoty a radosti. Ukazuje, že obdarené deti sú obohatením nielen pre konkrétnu rodinu, ale aj pre širšie okolie.
Porozprávali sme sa priamo s Pavlom a Martinom. Dozviete sa, čo všetko predchádzalo samotnému natáčaniu, aj čo im bolo vyčítané.
Ako vôbec prišlo k nápadu natočiť takýto film? Bolo to nejako dopredu dlhodobo plánované?
Pavol Kadlečík: Tento film vznikal postupne, v takom procese. Pôvodne malo ísť iba o videoklip ku Svetovému dňu Downovho syndrómu. Keď som prišiel do divadla, kde sa pracuje s deťmi s Downovým syndróm, zaujala ma ohromná práca dramatoterapeutov, ktorí s nimi nacvičovali predstavenie.
Od začiatku som mal víziu krátkeho televízneho dokumentu, no nestačilo to. Mal som síce námet s úžasnou témou, no pochopil som, že ak ju chcem sprostredkovať ďalej čo možno najlepšie a zároveň tak, ako ju vidím, potrebujem pomôcť uchopiť ju. Počas vývoja a prípravy filmu som oslovil na spoluprácu dramaturga a scenáristu Martina Šenca, ktorého som dovtedy nepoznal, a jemu sa téma okamžite zapáčila. Uvidel v nej oveľa väčší potenciál. Začali sme sa o tom ďalej rozprávať, spoločne sme napísali nový scenár a postupne sme na filme už pracovali ako autorská dvojica. Výsledkom bol nakoniec celovečerný film do kín.
Martin Šenc: Áno, bol to taký postupný a prirodzený vývoj. Hoci téma divadla ostala a film rámcuje, celkovo sa film rozšíril o životný príbeh jednej rodiny – rodiny Vlčkovcov. Vlastne možno povedať, že si táto téma i jej protagonisti vybrali nás. Dorotka mala hrať hlavnú úlohu v divadelnom predstavení, ktoré sme sa chystali nakrúcať, a až potom sme spoznali bližšie aj jej rodičov. Dali nám obom veľkú dôveru, za ktorú som ja osobne bol veľmi vďačný, pretože som bol pre nich niekto cudzí, s Palom sa už predtým poznali. A práve v tej rodine, s ktorou sme trávili čas, sme pochopili, že sa nám začína pred kamerami odohrávať niečo úžasné. Niečo, o čom sme boli presvedčení, že by to mali zažiť aj iní ľudia. Keď sa na to spätne pozerám, nemyslím si, že by sa to vôbec dalo takto naplánovať.
Ako dlho film vznikal?
Pavol Kadlečík: Vznikal zhruba štyri a pol roka. Na začiatku sme chceli hovoriť o integrácii ľudí s Downovým syndromóm, chceli sme natočiť film o otázke ich uplatnenia v spoločnosti, o ich povolaní. Počas natáčania sa nám však tento koncept zmenil, oveľa dôležitejším sa pre nás stalo vôbec pootvoriť dvere k tejto poruche, ukázať ako dokážu fungovať ľudia s Downovým syndrómom vo svojej rodine, ale aj mimo nej. Okolie s nimi často nemá skúsenosť, netuší aký je ich život či ako vnímajú svet, alebo ak už sa s nimi ľudia stretnú, nevedia ako na nich reagovať, ako ich majú osloviť. Povedali sme si, že zbúrať tieto predsudky bude oveľa prínosnejšie ako hľadanie uplatnenia týchto detí. Napriek tomu sa ale prvotný zámer z filmu nevytratil a na príklade divadla môžeme sledovať, aké výsledky integrácia týchto detí prináša.
Ako ste si budovali vzťah s Dorotkinou rodinou? Predsa len, pustiť niekoho do svojho súkromia, do natáčania každodenných činností. Ísť vlastne s kožou na trh…
Martin Šenc: Opäť šlo o taký proces. Pred samotným natáčaním sme rodinu s Dorotkou viac ráz navštívili bez kamier, aby sme sa navzájom spoznali a aby sme odpozorovali ich bežný život, ale aby aj oni mali šancu lepšie spoznať nás. Na samotné natáčanie sme si potom tiež zvolili metódu pozorovania a zachytávali sme reálne situácie, ktoré nám ponúkali samotní protagonisti a nechali sme sa nimi viesť. V snahe o úprimnú výpoveď sme do nich zasahovali len minimálne. Od začiatku sme s Palim chceli natočiť úprimný film a povedali sme si, že budeme zachytávať autentické situácie a nebudeme nič inscenovať. Ako čas plynul, postupne sa zotrel ten rozdiel v tom, kedy nás ešte pokladajú za filmárov a kedy nás už vnímajú ako kamarátov.
Palo Kadlečík: Začínali sme nakrúcať s klasickým väčším štábom, no postupne sme prišli na to, že čím menší štáb, tým to funguje lepšie. Najviac sa osvedčilo, keď som s Dorotkou bol v miestnosti len ja sám. Trávil som s ňou veľa času a postupne spoznával jej svet, ale zároveň aj život celej rodiny. Dorotka nám často odpovedala na naše otázky inak, ako sme čakali, ale vždy nás to príjemne prekvapilo a posunulo vpred. Niekedy sme Dorotku nechali v miestnosti iba samu s kamerou a až potom v strižni sme prvýkrát uvideli, čo sa nám podarilo natočiť. Rodičia nám boli počas celého natáčania veľmi nápomocní, cítili sme sa vždy veľmi dobre. Vierka, mama Dorotky, je už zvyknutá tento príbeh komunikovať, hovoriť o ňom otvorene, takže sme si niekedy v prvých dňoch sadli na niekoľko hodín a rozprávali sme sa pred zapnutou kamerou. S otcom Ľubošom sme zasa robili rozhovor až ku koncu natáčania a vďaka tomu, že sme už mali vzájomnú dôveru, na naše otázky odpovedal veľmi spontánne a úprimne.
Prečítajte si aj rozhovor s Máriou Jasenkovou, riaditeľkou prvého detského hospicu Plamienok
Aké sú ohlasy divákov?
Martin Šenc: Myslím, že na taký malý a nenápadný film je odozva nad očakávania veľká, svedčí o tom aj zisk Diváckej ceny na nedávnom odovzdávaní národných filmových cien Slnko v sieti, ktorú si nesmierne vážime. S filmom sme veľa cestovali a diskutovali s divákmi. Pokladám to za veľkú pridanú hodnotu, kde sa mohli ľudia dozvedieť oveľa viac zo zákulisia nakrúcania, ako aj o živote s Downovým syndrómom, pretože do filmu sa veľa vecí skrátka nezmestilo. Verejnosť o tejto poruche stále veľa nevie. Určite už o nej niečo počuli, ale osobne sa s ňou stretáva len málokto. Ľudia teda nemajú priamu skúsenosť, preto do istej miery z toho pramení ich strach. Alebo len skrátka nevedia, ako sa majú správať, je im to akési cudzie. Keď ale prišli na náš film, mnohí po premietaní odchádzali pozitívne prekvapení, netušili, ako veľmi ich to môže obohatiť.
Pavol Kadlečík: Náš film nesie naozaj silné posolstvo pre rodiny, pre budúce i súčasné matky a takisto je do istej miery aj edukačný. Premietali sme ho napríklad aj na Lekárskej fakulte UK v Bratislave budúcim lekárom, aby sme im pomohli pochopiť, ako môže vyzerať život s človekom s Downovým syndróm a aby im dal možnosť lepšie komunikovať o možnostiach s tehotnou pacientkou.
Stretli ste aj s negatívnymi reakciami na film? Že toto ľudia nechcú vidieť, že je to možno miestami smutné, ťažké…
Pavol Kadlečík: Bolo nám vyčítané, že náš film pôsobí až príliš idylicky. My sme určite nechceli nič idealizovať či zľahčovať, alebo hovoriť o tom, aké je to všetko pekné a jednoduché, pretože nie je. Snažili sme sa tam hľadať aj negatíva, aby tento rozmer neabsentoval. Hovorili sme si, že to nie je možné, aby to bolo až také pozitívne. V rodine Vlčkovcov sme však boli svedkami niečoho, čomu by sme asi len tak neverili, keby nám o tom niekto rozprával. Sú príkladom rodiny, kde takéto dieťa nie je problémom, skôr naopak. Keď sme o tom chceli naozaj pravdivo vypovedať, nechceli sme tam umelo natlačiť nejaké negatíva, len preto, aby tam boli. Asi tam pre ne skrátka nebolo miesto. Potom sme už len rozmýšľali, ako to podať, aby to svet prijal, aby to nebolo umelé a nepôsobilo to ako Modré z neba.
Čo bol pre vás najsilnejší moment pri nakrúcaní filmu?
Pavol Kadlečík: Tých momentov je vo filme viacero. Za seba možno spomeniem výpoveď študentky medicíny, ktorej pohľad na ľudí s Downovým syndrómom sa veľmi zmení po prednáške Vierky.
Martin Šenc: Pre mňa boli silné dva také momenty – jeden, keď nám Dorkin otec povedal, že si nevie predstaviť, že by Dorku nemali, pretože mu dáva veľa lásky. Keď on jej dá len 1% lásky, ona mu vráti 100%. Druhým, možno ešte silnejším momentom je, keď v závere filmu zasa mama Dorotky povie, že nevie, čím si to zaslúžili – ale myslí to, samozrejme, v pozitívnom zmysle slova – a že sú šťastní. Ono je to celkovo veľmi silné, že Vlčkovci prijali do života takéto dieťa nie ako problém, ale ako dar.
Ako by ste vy osobne charakterizovali Dorotku?
Martin Šenc: Dorka je úžasná. Je milá, usmievavá, starostlivá, občas trochu hanblivá. Vo svojej rodine je takým stredom, elementom, ktorý všetkých spája, pri ktorej všetci dokážu spomaliť a načerpať energiu. Má rada hudbu, rada hrá futbal, obdivuje mnohých slovenských hercov a herečky, má napozerané azda všetky slovenské seriály, z ktorých si dokonca pamätá konkrétne repliky. Rada chodí do divadla, kde je ako vo svojom živle, má tam mnoho kamarátov. Celkovo je veľmi kamarátska a od začiatku si ma tým získala.
Pavol Kadlečík: S Dorotkou som si vybudoval naozaj veľmi fajn vzťah. Točil som ju už od jej jedenástich rokov a teraz má už šestnásť! Zo začiatku som sa musel naučiť pracovať s tým, že podobne, ako ostatní ľudia s Downovým syndrómom, aj ona má trocha problém komunikovať, má rečové chyby. Plus keď jej položíte priveľa otázok naraz, tak nevie, na čo skôr sa má sústrediť. Keď nám Dorotka niečo hovorila, namiesto jednej témy často otvorila ďalších desať, takže sme ju niekedy museli vracať späť. Ale časom sa aj ona naučila vnímať nás a my sme sa naučili s ňou komunikovať. Pochopili sme, že ona nám povie len to, čo nám chce povedať, a my sme sa prispôsobili jej svetu.
Aké sú ďalšie plány s filmom? Bude dostupné aj na DVD?
Martin Šenc: Momentálne s filmom navštevujeme rôzne filmové festivaly, aktuálne sme boli v Košiciach na Art Film Fest 2019. Čo sa týka DVD, je už takmer hotové a čoskoro ho ponúkneme do predaja. Pripravili sme naň kopec bonusového materiálu, ako napríklad nepoužité zábery či divadelné predstavenia divadla Dúhadlo, vrátanie otitulkovania filmu do viacerých jazykov.
Pochopili sme, že ona nám povie len to, čo nám chce povedať, a my sme sa prispôsobili jej svetu.
Čo osobne vo vás zanechalo najsilnejšiu stopu?
Pavol Kadlečík: Pre mňa bola práca na tomto filme veľkou školou života. Často som si uvedomoval, aký som sebec, keď som reflektoval, ako sa členovia tejto rodiny k sebe správajú, čo dokážu dávať Dorotke i ostatným deťom na úkor svojich potrieb. Zámer tohto filmu je ukázať, že aj takto sa to dá, keď človek prestane dávať seba na prvé miesto, tak dostane oveľa viac, ako by čakal. V dnešnej dobe sme všetci prehnane zameraní na seba a tento príbeh nás môže z tohto spôsobu života príjemne vyrušiť. Dúfam, že náš film posunie ľudí od necitlivosti a egoizmu k tomu, aby vedeli obetovať svoje záujmy aj pre niekoho iného. A to už je jedno, v akej oblasti. Zároveň je to príbeh o tom, ako sa niekomu niečo v živote podarilo, preto si myslím, že môže mnohých ľudí inšpirovať.
Martin Šenc: Táto skúsenosť nám obom dala naozaj peknú lekciu. Môj pohľad na túto problematiku sa rapídne rozšíril a zmenil. Predtým som o Downovom syndróme takmer nič nevedel, no vstupom do tohto projektu sa môj svet veľmi obohatil. Zistil som, že ľudia s týmto syndrómom sú úžasní. Sú schopní robiť veľa vecí ako my „normálni“, prežívajú všetky emócie tak ako my ostatní, majú nádeje a sny, chcú sa kdesi uplatniť, niečo dosiahnuť. Že sú veľmi šikovní a hoci majú kognitívne oneskorenia, majú to niečo „naviac“ – majú mnohé silné stránky a talenty, a najmä nefalšované prejavy emócií, sú milí, úprimní a láskaví. To ma dostalo. Potrebujú len dostať šancu prejaviť sa a aby ich niekto počúval, aj keď im to trvá o kúsok dlhšie. Po tomto filme túžim, aby sa v spoločnosti o Downovom syndróme hovorilo stále viac a aby sa zbúrali predsudky a mýty okolo neho. Pretože skutočne nemusí byť takým strašiakom, ako si mnohí myslia. Prial by som každému, aby zažil to, čo sme zažili my.
Plánujete natáčať ďalšie filmy s podobným zameraním?
Pavol Kadlečík: V procese tvorby tohto filmu sme sa pár krát zamysleli nad tým, či by sme nepokračovali v práci na tomto filme, ale v tejto chvíli ťažko povedať. Radi by sme urobili ďalší krok a rozprávali aj o inklúzii ľudí so znevýhodnením na Slovensku. Možno sa nám to podarí v budúcom projekte. Určite by sme však chceli pokračovať v tvorbe najmä pozitívnych filmov. Uvidíme, čo ukáže čas.