Poviedka: Divadlo

0
Poviedka: Divadlo
Foto: unsplash.com, bruce mars

Zamyslene otváram dvere bytu a v hlave mi stále trčí tá náhodne vypočutá veta: „Vieš, ja som vždy verila, že naše manželstvo bude iné.“

Preboha, naozaj sme všetky, ale že všetky, úplne rovnaké?! Túžime, snívame. Slzíme nad romantickými príbehmi a na konci vlastného filmu prekračujeme doma kus niečoho neskladného a nepoužiteľného s názvom: Môj muž.

Samozrejme, aj ja som chcela. Fungovať s partnerom na patričnej úrovni. Koniec, koncov mám na to všetky predpoklady. Nie som žiadna žienka domáca. Šprinty od sporáka do chladničky nemusím a druhá zmena s vysávačom v ruke mi naozaj nehrozí. Ani omylom!

Plný diár telefónnych čísiel spoľahlivo zabezpečuje servis na všetky svetové strany. Upratovanie, nákupy, varenie, údržba, dobré reštaurácie a tisíc ďalších hlúpostí. Po poslednej talianskej debate pribudol aj manželský poradca.

Štýl a sľubná kariéra je každodenná samozrejmosť. No čo keď, práve preto, žijeme dva životy a nie jeden spoločný?! Popíjam čaj a pozorujem môjho milého-nemilého. Napriek jeho zjavnej fyzickej prítomnosti som vlastne sama. Zaujatý, ťuká do tabletu s rozkošným výrazom chlapčeka z reklamy na čokoládu.

Po chvíli nadšene vykríkne:
„Predstav si, MÁM TO. Všetko sadlo do bodky!“

Vydolujem zo seba chápajúci úsmev. A pritom v duchu premietam: Čo asi má? Platbu, objednávku alebo ľadového medveďa? Neviem. Časy keď, TO bolo dôležité sú dávno, dávno preč. Aj tak mi pripadajú, všetci tí úžasní manažéri rovnakí, ako chlapci v gombíkovej vojne. Kto z koho? Boj a víťazstvo. Znechutene zaleziem do postele.

Ráno našťastie privítam v lepšej nálade. Som rozhodnutá ochutnať ten omamný svet úspechu. Riskovať hru na biele a čierne figúrky. Bez milosti rozdávať mínusové a plusové znamienka. Moja energia ide na plný plyn. Dnes biznis fičí správnym smerom. Všetko prepočítané a preverené presne zapadá do pripraveného scenára. Som jednoducho dobrá, moc dobrá.

No žiadny super pocit neprichádza. Zamyslená čmáram po papieri hlúpe vety. Nie som muž, mne nestačí vyhrávať. Chcem niečo mimo účtovnej uzávierky. Bez čísiel, bez evidencie. Pohľad, dotyk, triašku v kolenách.

Prečítajte si aj poviedku Rozbité zrkadlo

Šéf na obzore

Rozbité a smutné úvahy mi zruší nadšené tresknutie dverí. Prichádza šéf, s elánom čerstvo nabitej baterky. Vyzerá ako nejaký sexy páv, ktorý rozprestiera pierka najkrajších farieb. Odvaha, temperament, rozhodnosť, humor. Belasá, červená, žltá, zelená. Má v sebe presne to nadšenie, ktoré mne tak chýba! Tá jeho energia tak sladko hreje!

Ďalšie dni riešime spolu mnohé veci okolo dôležitých klientov. Stratégie, obchody, podrazy. A mne je s ním moc dobre. Má v sebe presne tú nadhodnotu, po ktorej mi duša piští a telo túži. Chlapčenský úsmev, erotické ohníčky v očiach, nápadne nenápadné dotyky. Hlúpo začarovaná utekám každé ráno do práce. Svet je zrazu plný farieb! Prejde necelý mesiac a my dvaja sme zázračný super tím. Konečne mám pocit, že aj ja hrám hlavnú úlohu! Nesedím medzi divákmi. Nadšene lietam po doskách života.

Samozrejme, že potrebujeme aj trochu oddychu. Luxusná služobná cesta vždy príde vhod. A tak akosi samozrejme aj sex, lepší než pohárik po dobrom obede. Každý večer nasilu vlečiem nohy opustenými ulicami k domácemu krbu, útulnému, ako novembrové ráno. Preto mi vôbec nevadí, že naša spoločná tajná bublina veľmi rýchlo praskne. Stačí malá nepozornosť a zopár zlých poznámok na vhodných miestach.

Asistentka pre všetko

Odhalené kamene vzťahov letia nečakanou rýchlosťou. Len tak tak uskakujem a točím oblúky do neznáma. Môj muž doma trieska dvermi a odchádza na plánovanú služobnú cestu s neplánovaným luxusným servisom. Zn. Anička, osobná asistentka pre všetko, ale že naozaj pre všetko. Na druhej strane brehu, pani manželka vystrihne hotovú antickú drámu. Hysterický útek je oproti tomu iba nenápadná bodka za vetou.

Pritom, úplne chladnokrvne, stihne vybieliť všetky účty. No čo, drobné na cestu nie sú na škodu. Ja ešte ako tak, s ťažkým žalúdkom prežujem pár nechutností a trochu chaosu. Dnes to mám konečne za sebou a prešťastná sedím v novom spoločnom byte. Pri mne spokojne pradie môj nový, teraz už domáci miláčik. Donesie šampanské a spustí nečakaný monológ:

„Myslím, že by si mohla zmeniť robotu. Pochop, nechcem žiť s kolegyňou, láska moja.“

Počúvam s otvorenými ústami a spustím monológ číslo dva o túžbe dialógu. Tvoriť niečo spoločné, žiť spolu. Pletiem hlúpe vety do smiešneho guláša. Diváci, herci, javisko, hľadisko. Počúva. Na tvári má ten neodolateľný chlapčenský úsmev. Moje upotené vysvetľovanie ženského duševného sveta, plné podivných metafor, zaklincuje neuveriteľnou vetou:

„Fakt, to už nedávam. Myslím pri tebe len na sex. Nemôžem za to, že si úžasná!“

Ženské zbrane s ohlušujúcim rachotom padajú k zemi. Ktorá z nás by odolala?! Byť aspoň chvíľu tá jediná, najkrajšia? Osudová žena. Prežijeme krásnu, dlhú noc. On zmizne do roboty a ja, s elánom ospalej mačičky, rozpúšťam pod sprchou termíny, objednávky a červené výkričníky v hlave.

Domov je pre unavených manželov

Lahodný deň zapíjam cinzanom a nič neriešim. Nádherná úľava! Prišiel až neskoro večer. Spokojne padá do kresla a ja zrazu vidím na jeho tvári, ten známy úsmev obľúbeného chlapčeka z reklamy na čokoládu. S úľavou vydýchne a povie: „MÁM TO.“

Telom mi prejde mráz. S nechutnou istotou viem, že pasca zapadla a kľúč definitívne pootočil zámok. Domov totiž, nie je pre krásnych, sexy bojovníkov, domov je pre našich spokojných a unavených manželov.

Katarína Gregorová

Foto: unsplash.com, bruce mars

žiadne príspevky na zobrazenie