„Daj si pozor, čo si želáš, mohlo by sa ti to splniť“. Majiteľka komunitnej kaviarne, milovníčka eventov, cestovateľka a vždy neposedná Veronika Boríková.
Čím si chcela byť, keď si bola malá?
Chcela som byť jazdkyňou na koni v cirkuse. Na to mi mama povedala, že to by som sa musela v cirkuse narodiť. Pri koňoch som sa nakoniec začala motať od šestnástich a sen o cirkuse som si splnila aspoň na mesiac dobrovoľníckou prácou v jednom z nich, počas medzinárodného cirkusového festivalu Fringe v škótskom Edinburghu. Tam som zistila, že pre cirkusantov existujú aj normálne školy a vrátila som sa s tým, že „mama, ty si mi celý život klamala!“ :)
Aké to bolo?
Bol to iný cirkus ako poznáme z detstva. Neboli tam zvieratá, všetko je len o artistoch. Najviac sa to dá prirovnať k Cirque du Soleil. Bolo pre mňa fascinujúce vidieť, čo dokážu ľudia s vlastným telom a koľko je za tým driny. Upútal ma tiež ich komunitný život. V maringotnách si nosia všetko, čo potrebujú. Kdekoľvek vyložia kvety v črepníkoch, záhradných trpaslíkov, rozvešajú bielizeň a sú doma.
Viem, že tiež podporuješ komunitný život.
Áno, pôvodne sme bývali v Petržalke, ale pred 10 rokmi sme sa presťahovali do Krasňan, ktoré sú súčasťou Rače. Keďže sídlisko bolo vybudované pôvodne účelovo, dá sa povedať, že sa pred pár rokmi jedným razom vymenili generácie. Teraz je tu silná mladá komunita, máme tu veľa aktívnych a kreatívnych ľudí. Komunitný život utužuje aj rodinné centrum Ráčik, ktoré organizuje mnoho akcií pre deti či komunitná záhradka Krasňanský Zelovoc. Jej zakladateľ Miro Dudlák mi pred štyrmi rokmi ukazoval kus pozemku, kde by chcel záhradku založiť a ja som mu ukazovala prázdny priestor oproti, že tam by som chcela kaviareň. Oba projekty sa nakoniec zrealizovali skoro súbežne a dodnes spolupracujeme. My si v záhradke pestujeme bylinky pre kaviareň a záhradkári si u nás organizujú valné zhromaždenia či len tak chodia po kávu a koláče, aby im šla robota lepšie od ruky.
„Ak chcete robiť veci poctivo a zo srdca a neviete do toho ísť úplne obchodne, je ťažké hľadať rovnováhu tak, aby ste z toho mohli aj žiť.“
Kaviareň je tiež veľmi komunitná.
Áno, keďže nie sme v centre mesta či blízko administratívnych centier, 90 percent našich zákazníkov sú ľudia z okolia. Je to veľmi milé, keďže skoro všetkých poznáme ak nie po mene, tak aspoň podľa toho, čo si zvyčajne objednávajú. Ľudia k nám chodia na kávu aj sami, pretože vedia, že si s nami môžu pokecať. Rodičia čakajú na deti z poobedných krúžkov, niekedy deti na rodičov a občas sme aj také malé prekladisko, keď si ľudia cez nás odovzdávajú veci, ak sa nestíhajú stretnúť osobne. Niekedy sa dozvieme naozaj všeličo a začínajú k nám chodiť ľudia s rôznymi otázkami, že však vy viete v Krasňanoch o všetkom. Je to u nás veselé.
https://www.instagram.com/p/BbjgzK1jqKp/?taken-by=bistro_atelier
Ako si začala? Ako ti vznikol v hlave nápad mať kaviareň?
Okrem cirkusantstva som vždy inklinovala k umeniu a na strednú som chcela ísť na ŠUPku na odbor maskér – vlásenkár, no rodičia ma presvedčili, že najprv gymnázium a potom uvidím, čo ďalej. Na vysokej škole som sa rozhodla pre štúdium marketingu, ktorý mi prišiel ako najbližšie spojenie umelecko – komerčnej sféry. Počas školy som organizovala detské tábory pri koňoch a medzinárodné tábory pre dospelých, tak som to po škole spojila a začala pracovať ako lektorka tímovej komunikácie. Neskôr som prešla na firemné eventy a zahraničné cesty, a ešte neskôr na organizovanie hudobných festivalov a odborných konferencií.
Popri produkcii som však zistila, že mi chýba kontakt s konečným prijímateľom šťastia. V kaviarenskom biznise je to jednoduchá rovnica. Urobíš dobrú kávu = zákazník sa z nej poteší. Aj preto, keď som prechádzala z jednej agentúry do druhej a opýtali sa ma klasickú personalistickú otázku, kde sa vidím o päť rokov, odpovedala som na ich prekvapenie úprimne, že vo svojej kaviarni. Tá myšlienka bola vo mne dlho prítomná, ale až keď som pred pár rokmi stretla spolužiaka zo strednej v električke a on sa ma spýtal, či už mám tú kaviareň, zistila som, ako to bolo vlastne dlho. Tak som sa rozhodla, že nebudem len kecať a idem do toho.
https://www.instagram.com/p/BbUIuqGjjwD/?taken-by=bistro_atelier
Ako si sa naučila piecť skvelé koláče?
Moja mama má k tomu dobrý príbeh. Keď som mala asi deväť rokov, vlasy som mala ostrihané na hríbik a liezla som po stromoch, dala mi u svojho kamaráta spraviť nejaký astrologický horoskop, z ktorého vyšlo, že budem piecť koláče. To ju dosť rozosmialo, no keď som mala asi 13 či 14 rokov, objavila som Zlatú knihu Dezerty a Cukroví od Mary Berryovej.
Úplne ma fascinovala, keďže vtedy veľa obrázkov v kuchárskych knihách nebolo a človek ani netušil, ako má koláč vo finále vyzerať. Toto bola pre mňa zlomová kniha, plná úžasných receptov s fotopostupmi, takže presne vieš, či ideš správnou cestou. Chodila som ju asi mesiac pozerať do kníhkupectva a nakoniec som ju dostala od rodičov na Vianoce a mám ju doteraz. Odvtedy som piekla pre kamarátov, rodinu, na oslavy či len tak pre radosť v nedeľu. Začala som podľa receptov, neskôr som vymýšľala a skúšala. Počas vysokej školy a práce som na to nemala veľa času, no keď som otvorila kaviareň, konečne som sa mohla realizovať.
Zdroj: foto archív Veronika Bory
Stíhaš kaviareň a celú jej prevádzku, ale okrem toho sa venuješ aj ďalším záľubám. Čo je pre teba psychohygiena?
Odísť preč. Kaviareň je ako byť s dieťaťom. Keď od neho odídeš, vrátiš sa krásne vysmiata. Pre mňa oddych neznamená ležať a nič nerobiť. Potrebujem pocit, že som ten voľný čas využila naplno. Vypínam pri behaní vo vinohradoch s mojím psom, pri cestovaní, čítaní kníh, jazde na koni. Pred rokom som sa začala venovať potápaniu, teraz som vyskúšala aj surfing, ale ešte uvidíme, či si k sebe nájdeme cestu. V podstate skúšam všetko možné. Oddych je pre mňa akékoľvek vytrhnutie zo stereotypu. Držím sa hesla „Neskúsiš, nevieš“.
Čo ešte robíš?
Občas sa venujem produkcii. Najradšej mám zahraničné podujatia, kde trošku precvičím angličtinu, nech nie som len za sporákom. Je to síce niekedy spánkovo aj psychicky náročné, ale tým, že je to iná robota, je to v podstate tiež oddych a zároveň dobrý balance. Tento rok som napríklad strávila skoro mesiac pracovne v Kazachstane. Aj som tŕpla, ako to kaviareň bezo mňa zvládne, ale už podrástla a obe sme to prežili v pohode.
A bežný deň?
Fúha, taký nie je. Vždy, keď ráno prídem, deň sa vyvinie zákonite inak ako ho mám naplánovaný. Kolegyňa ochorie, niekto príde a zoberie 20 koláčov a zistím, že musím piecť nanovo… Stane sa, že ráno o siedmej prídem v pyžame nakrájať koláče a vypľuje ma večer o siedmej a ani neviem, ako deň prešiel. Ale viem povedať, ako by mal ideálny deň vyzerať. Ráno prídem do prevádzky, stihla som si dať dokonca raňajky, máme dostatok tovaru, koláče sú upečené, doobeda som odpísala na emaily a vybavila som všetku administratívu, naplánovala som statusy na Facebooku a Instagrame na týždeň dopredu a šla by som aj na obed. Stihla by som behať s mojím psom, poobede by som sa porozprávala so zopár zákazníkmi bez toho, aby som mala pocit, že robota mi stojí vzadu a odišla by som o piatej ako normálny človek domov.
Mnoho žien túži po vlastnej kaviarni, kde budú podávať úžasné koláčiky a výbornú kávu. Aké je to v skutočnosti? Aké si mala najväčšie prekážky? Skús odstrašiť ženy, ktoré majú rovnako tvoj sen.
Ja hovorím, že daj pozor, čo si želáš, mohlo by sa ti to splniť :) Treba si uvedomiť, že ideálna predstava mať kaviareň je krásna, ale v tomto biznise je obrovská nevyspytateľnosť a rovnako treba zvážiť financie. Ak chcete robiť veci poctivo a zo srdca a neviete do toho ísť iba obchodne, je ťažké hľadať rovnováhu tak, aby ste z toho mohli aj žiť. Rovnako predstava, že podávate dobrú kávu či koláče koncovému zákazníkovi, nie je úplne reálna. Som rada v kontakte s ľuďmi, ale môžem sa tomu venovať len zriedka. Zvyčajne riešim milión vecí vzadu, pečiem koláče, behám po obchodoch a spisujem kalkulácie. Na obsluhu mám dievčatá, ktoré mi pomáhajú.
A teraz prezraď tri rady pre tie, ktoré sme ešte stále neodradili.
- Určite ísť do toho s niekým. Nezávislosť je super, ale je na nezaplatenie s niekým zdieľať radosti aj starosti. Neodporúčala by som asi najlepšiu kamarátku, ale možno vám život sám niekoho prinesie, tak ako mne. A ak stretnete ľudí, ktorí sú ochotní žiť váš sen, vážte si to a dajte im to najavo. Nie je to bežné.
- Naučiť sa občas odísť ako od vlastného dieťaťa, aby ste sa opäť vrátili šťastné. Napríklad my v januári vždy zavrieme na pár týždňov aby sme si oddýchli, niečo prerobili a mali priestor a čas pozrieť sa na veci z nadhľadu.
- Človek sa na to musí vedieť nastaviť. Aj keď to robíte dobre, vychytanie nedostatkov a reálny rozbeh trvajú aj dva roky. A môžu to byť poriadne tvrdé roky s málo spánkom, boľavými nohami a červenými číslami na účte. Takže treba si zvážiť, či máte čas tomu obetovať naozaj skoro všetok osobný život.
A tajné sny?
Chcela by som ešte vidieť svetielkujúci planktón. Potom taká klasika. Hypotéka, rodina a šťastní ľudia okolo mňa…
A odkaz svetu?
Ja celý čas čakám, čo on povie mne :)
https://www.instagram.com/p/BdYB3ASD8mH/?taken-by=bistro_atelier