Lenivé popoludnie na našej dovolenke v horskom hoteli nehrozilo. Deti dobiedzali hneď po obede a vytúžený poobedný spánok už dlhšie nemali. Našťastie, alebo na smolu, bol v hoteli aj bazén, kde sa mohli dosýta vyšantiť. Ale to znamenalo okamžite nahodiť plavky a ísť s nimi do vody.

Ale nesťažovala som sa, určite bolo lepšie tráviť prázdniny v hoteli s kompletným servisom, a tromi jedlami denne, ako byť zavretí doma ako počas karantény, riešiť s nimi úlohy, prácu a ešte popritom aj variť a upratovať. Toto bol konečne relax. Stále som však tajne poškuľovala po mobile, či nemám niečo spraviť do práce. Mala som toho plnú hlavu, práve sme rozbehli nový projekt a denne mi chodili desiatky mailov.

Relax pri vode

Sedela som pri vode a v hlave mi bežali výpočty. Za týždeň to bude tak 70 mailov, výborne. V pondelok mám čo robiť. A deti doma. Skvelé. Mobil som vložila do púzdra a skočila za deťmi do vody. O hodinku mala byť atrakcia – lukostreľba. Deti som sa snažila nahovoriť, nech sa tam ideme pozrieť, ale nechcelo sa im. Mne sa ten nápad náramne páčil. Veď aj moje znamenie je strelec!

Za chvíľu prišiel pán, ktorý to mal na starosti. Rozložil terče a luky. Išla som sa rovno opýtať, kedy to začína. Že o tretej. Dobre, to sa ešte vykúpeme a deti možno pôjdu so mnou. Pol hodinu sa ešte máčali v bazéne, a potom konečne vybehli von.

„Kto ide z dospelých prvý?“ spýtal sa chlapík, keď sa okolo neho nazhromaždilo už dostatočne veľa ľudí.

„Ja!“ zdvihla som ruku.

Ako ľaváčka som mala presne opačný postoj. Trochu sa mi triasla ruka. Človek si povie, čo je jednoduchšie ako vystreliť z luku, ale prsty mali byť presne nastavené. Prvý výstrel sa mi celkom podaril, ostatné dva boli horšie. Mužovi som dala mobil, nech ma odfotí, budem mať čo dať do stories na Instagrame. Nie že by som nejako extra túžila po pozornosti, bol to pracovný účet, kde som sa snažila nadviazať nejaké spolupráce. A keď išlo o niečo zábavné alebo rodinnú momentku, dala som to občas do storiek.

Potom ma vystriedali deti, ktoré som sa tiež snažila zachytiť. A potom sme šli opäť do vody. Po dvoch hodinách som mala akurát dosť. Vrátili sme sa do izby, aby sme sa prezliekli do niečoho suchého. Dala som si šaty a pozrela na mobil, do večere ostávala ešte taká polhodinka. Ľahla som si na posteľ a nahrala som fotku do stories, označila som aj hotel, nech ich trochu podporím, keď tu organizovali taký program.

Správa od neznámeho

Za desať minút zablikalo srdiečko. Niekto mi dal like a prišla mi aj nová správa. Pozrela som do inboxu a všimla som si, že mi píše niekto neznámy, tak som klikla na prijatie správy. Pod mojou fotografiou zo storky svietil komentár z profilu michal_74: „Išlo vám to skvele!“

A pod tým ďalší text: „Mohol by som sa s vami zoznámiť?“

Klikla som na jeho profil, mal tam zo dve fotografie, ale v hokejistickom drese. Nič som sa nedozvedela, ani vek som nedokázala odhadnúť. S úsmevom som mobil ukázala mužovi. „Aha, mám nápadníka.“

Manžel sa len zasmial. „To bude určite niekto z našich známych a skúša ťa!“ No dobre. Tak uvidíme, možno sa ukáže!

Išli sme na večeru. Kradmo som pozerala po ostatných – ktorý z týchto mužov by to mohol byť? Musí byť v hoteli, ako inak by došiel na môj profil? Alebo že by niekto z personálu?

Neznámemu som zatiaľ stroho odpísala: „Som tu s rodinou.“

Muž odpovedal: „Ja viem, videl som vás.“

Nereagovala som. Na druhý deň mi prišla od Michala správa: „Dokedy tu budete? Môžem sa s vami stretnúť?“

Rozmýšľala som. Kto to môže byť? To ho neodradilo ani to, že som tu s deťmi? Ale zalichotilo mi to. Posledná vec, ktorú by mi napadlo urobiť, bolo začať si nejaký románik. To naozaj nepotrebujem. Svoju rodinu si vážim. Ale chcela som ho vidieť. Aspoň to, ako vyzerá. V hlave mi neúprosne tikala jediná vec. Zvedavosť.

O jedenástej budú všetci spať. Ale čo ak sa deti alebo manžel zobudia a ja nebudem na izbe? Je to riskantné. Ako to vysvetlím? Mohla by som povedať, že mi bolo ťažko od žalúdka a že som sa išla nadýchať čerstvého vzduchu. A kebyže ma niekto uvidí s ním, môžem povedať, že ma niekto spoznal cez profil a oslovil kvôli spolupráci.

Odpísala som: „Zajtra o 23:00 na terase.“

Odpoveďou bolo päť srdiečok.

Pre istotu som ešte napísala: „Ako vás spoznám?“

Odpovedal: „Budem mať biele tričko a v ruke knihu.“

Stretnutie s neznámym

Na druhý deň ako naschvál deti nechceli zaspať. Bolo už po desiatej, keď sa konečne utíšili. Muž zaspal tesne pred jedenástou. Bolo to tesné. Stále som zvažovala, či tam ísť. Srdce mi divoko búchalo. Čo ak to bude niekto úžasný? Ročník 74, to znie celkom dobre, zrelý muž. V predstavách som si premietala hercov z obľúbených filmov. Keby vyzeral ako Gerard Butler, čo by som robila? Čo ak sa do niečoho zamotám? Tieto myšlienky som hneď odohnala. Len pozriem, čo je zač, prehodím zopár slov a vrátim sa do izby, o nič predsa nejde.

Ruky sa mi triasli, keď som si obliekala šaty. Vzala som si kartu od izby a vytratila som sa von. Prešla som po schodoch a za rohom bola terasa. Nadýchla som sa a vykukla.

Na terase ešte zopár ľudí popíjalo drinky. Rozhliadla som sa, ktorý z nich by mohol byť on? Len pri jednom stole sedel muž v bielom tričku a v ruke zvieral tenučkú knižku. Vlastne nie muž, ale chlapec. Mohol mať sotva 20 rokov. Napätie zo mňa spadlo. Rýchle som sa zvrtla a bez toho, aby ma zbadal, som sa vrátila do izby.

Pozrela som na mobil, kde zasvietila jemná výčitka: „Čakám na vás. Kde ste?“

Odpísala som len dvomi slovami: „Prepáčte, nemôžem.“

A potom mi napadlo – tá 74 v jeho mene bolo číslo hokejového dresu!

V kúpeľni som sa prezliekla do nočnej košele. Pozrela som sa do zrkadla a usmiala som sa na svoj obraz: „Nuž, asi na tých 40 nevyzerám!“

Prečítajte si aj poviedku: Cudzí muž

Foto: pexels.com