Spomínam, čo bolo vlastne na začiatku? Tá odpoveď je jednoduchá, ako dobré ráno. Sex a ešte raz sex. A potom prišiel ten trápny klasický koniec. Nevesta s bruchom na sladké osemnáste narodeniny.
Moju naivnú modrú oblohu v hlave vystriedal krutý studený front s búrkovými mračnami na dennom poriadku.
Deti, trampoty s peniazmi, svokrinými buchtami a nekonečný zástup toho, čo musím. A k tomu všetkému prázdne miesto v srdci, ktoré nikto nepotreboval. Áno, môjho muža stále rozpaľovala túžba. Len bola záhadne premenená na teplú polievku, čisté košele, pivko a vlastné pohodlie. A mne zostali na tanieri slzy, hnev a neskôr studené ľahostajné nič.
Prešli roky a ja som sa pretrápila k jednoduchej pravde. Život je dar pohodený z neba. Kus koristi, ktorý treba uchmatnúť. Len pre seba. Nesmiem iba čakať niekde v kúte, až dožerú ostatní. Smutne zametať omrvinky po ich hostine. Cítiť len vôňu, namiesto chuti. Treba mi už konečne pohnúť kostrou a nájsť svoj diel. Keď prišla jar nedrhla som skrinky, nevešala záclony. Žiadne upratovanie.
Môj plán bol iný. Urobiť poriadok vo vlastnom srdci. Vyzametať parazitov, vyhádzať všetky zbytočné úzkosti a trápenia. Prestala som utekať z práce s vyplazeným jazykom na autobus, len aby bolo doma všetko v poriadku. Veď je sto razy lepšie tárať s kamarátkami na káve. Recepty, šaty, prebytočné kilá, nadbytočné túžby. Samé podstatné udalosti našich súkromných dejín. Cítiť znovu ten divý ohník v očiach mužov.
Hrial moje prsia, boky. Chceli, chceli, ako ja. Počkala ma zmrzlina v parku, cigaretka na balkóne. Sladký život po slovensky. Vôbec nepotrebujem luxus, dovolenky, prepych. Stačí láskavé stretnutie , sama so sebou. Radosť a pohoda. Boli dlho, dlho preč. Prišli, po rokoch ako stratení vtáci s pokazeným kompasom. Stroj na upratovanie, varenie a večné poskakovanie skolaboval. Koniec. Rozsypaný, nepoužiteľný, náhradné súčiastky mimo dosah.
Môj manžel hneď vycítil, že táto zmena nie je náhoda. Hnev, ktorý pominie. Bola to záchrana života v poslednej chvíli. Buď sa nadýchnem, alebo udusím. Nič medzi tým. A tak mu nezostalo nič iné, iba pomalý ústup z pozícií, ako unavený, starý vojak. Bez boja, bez slov, len s otázkou v očiach. Kde skončím?
Teplá večera už je viac menej výnimočná. Po rokoch zistil, kde je v kuchyni nôž a taniere. Začal používať práčku, žehličku. Jeho ponožky, vždy pohodené na zemi, svietili, ako biela zástava v koši na pranie. A ja? S úľavou oddychujem so svojím kúskom mäsa. Možno nie je úplne šťavnaté a správne prepečené. No mne chutí viac, než kulinársky zázrak. Je iba moje.
Prečítajte si aj poviedku Dvaja neznámi
Katarína Gregorová
Foto na titulke: pexels.com