Priestory Pisztoryho paláca v Bratislave. Malá miestnosť, ktorá sa tvári divadelne. Stoličky, na ktorých sedia hostia. Vchádzam s kamarátkou pár minút pred začatím predstavenia a už sa cítim hlúpo, lebo oči všetkých sú upriamené na nás, kým sa hľadajú stoličky a miesto na usadenie.

Dynamický muž s charizmou umelca hovorí o 17-ročnom pôsobení divadla pre ľudí bez domova a telesne znevýhodnených. Pripravuje nás na to, že to, čo uvidíme, si vymysleli herci sami. Texty sú ich vlastné. Stvárnené pod režisérskym vedením.

Neviem, čo mám čakať, ale po dni strávenom so širokou plejádou rôznych ľudských osobností, sa na tento večer skutočne teším. Nečakám nič a o to viac som prekvapená. Na pódium vchádza človek po človeku. Jeden po druhom. Každý v hádanke naznačuje svoj príbeh, kus seba či niečo jemu blízke. Slzy sa mi tisnú do očí, keď vidím, ako vysoký štíhly muž berie do náručia mladú ženu z vozíčka a tancuje s ňou. Výraz jej očí nepotrebuje slová.

Vchádza nádherná mladá žena s barlami, ktoré odkladá nabok. Sadá si na zem a prihovára sa imaginárnemu priateľovi. Ten, čo je k dispozícii vždy, ktorému sa môže vždy zdôveriť a ktorý dobre chápe jej tajomstvá. Sledujem túto krásnu ženu a predstavujem si ju, ako píše denník, o ktorom práve hovorila ako o svojom najlepšom priateľovi. Medzi týmito zdravotne znevýhodnenými ženami hrajú svoje dejstvá aj ľudia bez domova. Staršia vysoká žena s krásnym hlasom opisuje svoju vlastnú hádanku. Zatváram oči a vnímam len jej hlas. Pokojný, čistý. Keby som nevidela jej strápenú tvár, myslím si, že je to žena z rozhlasu či z televízie. Rozmýšľam, čo ju v živote postretlo a v ktorom okamihu ju osud zavial až na ulicu. Za hlbokými vráskami bolo vidieť ženu, ktorá žila život iný ako dnes. Čo herec, to iný osobný príbeh.

Po skončení krátkeho predstavenia prichádza čas na otázky divákov. Na pódium vchádza mladý 17-ročný chlapec a podáva kvet jednému z hercov – človeku bez domova. „Nech sa páči, dedo“, hovorí. Nielen dedovi sa zalesknú slzy v očiach. Ozýva sa potlesk ako prejav spolupatričnosti. „Chce niekto ešte niečo povedať, spýtať sa?“ Znova dedo: „Chcem poďakovať svojmu vnukovi za tento krásny kvet.“ Zase potláčam slzu naspäť. Ako málo stačí.

Prečítajte si aj rozhovor s Adrianou Čurajovou: Človek je natoľko šťastný, nakoľko je vďačný

„Čo bolo pre vás najťažšie na tomto predstavení?“ pýta sa muž z publika mladej ženy na invalidnom vozíku. Jej odpoveď mi dáva facku a myslím, že nielen mne: „Najťažšie pre mňa bolo neostať na plytčine, ale ísť skutočne do hĺbky. A napísať to v mužskej osobe, bola naozaj výzva.“

„Prepáčte, ale musím už utekať“, povie žena s barlami a kráča z miestnosti von. Dostávame vysvetlenie, že ona kvôli každej skúške, každému vystúpeniu cestuje 100 km tam a 100 km naspäť.  Keď sa chce, všetko sa dá. Koľko ľudí by chcelo začať to alebo ono, ale je to až v Ružinove alebo až v Petržalke? Hneď mi napadli všetky moje výhovorky, prečo nemôžem to alebo ono. A to som zdravá, mám domov a vlastne mi nič nechýba.

„Zamyslime sa nad tým, čo je to luxusný život,“ zaznie myšlienka na rozlúčku. Neviem prečo, ale v tomto prostredí sa cítim veľmi dobre. Cítiť tu dobro, človečinu, ľudskosť, túžbu robiť svet aspoň o kúsok lepší. Dvaja manželia, ktorí stoja za divadlom ľudí bez domova, sa prizerajú. Rozmýšľam, čo si myslia oni o nás, o ľuďoch, ktorí máme všetko a predsa sa tak často sťažujeme. Chceli by sme lepšie auto, väčší byt, novú kabelku. Pritom stačí prijatie. Milé slovo. Jeden skromný kvet.

Pri odchode si ešte kupujeme knihu s podpisom autorky. Ja si kupujem Ženu zo sekáča, lebo sa mi veľmi páči názov knihy, hoci autorka mi odporúča Krasojazdkyňu. Tú si kupuje kolegyňa, veď si vymeníme a prečítame obe. Miesto dobrovoľného vstupného tu fičí dobrovoľné výstupné. Už dávno som nedávala vstupno-výstupné s takým dobrým pocitom ako na tomto mieste.

Od vystúpenia KUCA PACA prešli už dva dni. Hrejivý pocit, že dobro ešte nevymrelo, že je tu medzi nami, mi dodáva nádej, že to tu na Slovensku ešte má zmysel. Že každý z nás vieme ovplyvniť ten náš mikrosvet tak, aby sa nám tu všetkým žilo lepšie. Len niekedy to dobro treba hľadať, lebo často tí, ktorí dobro robia a robia ho veľa, sú až príliš ticho.

Ďakujem všetkým, ktorí sa snažia tento svet meniť k lepšiemu. Ďakujem tým, ktorí dávajú šancu žiť dôstojný život aj ľuďom bez domova. A ďakujem aj ľuďom bez domova, aj ženám so zdravotným znevýhodneným za lekcie do života. Zatiahnuť na hlbinu. A utekať aj napriek obmedzeniam.

Zdroj titulnej foto: freepik.com