Cesta domov z práce. Vystupujem z električky a so mnou vystúpi temer 90 % pasažierov električky. Pár dní dozadu posunuli priechod pre chodcov inde, nefungujú semafory, cesta je rozkopaná. Aj ja chvíľu očami hľadám priechod. Zrazu vidím nevidiaceho mladého muža. Biela palička klopkajúca po chodníku. Nemohol chudák nájsť cestu. Kvantum ľudí prechádza okolo neho a tvária sa, že ho nevidia. Hoci je úplne evidentné, že pomoc potrebuje. Ok, možno by cestu našiel časom aj sám. Ale idem okolo neho a obídem ho? Všetci, každý jeden, musel prejsť okolo neho.
Vzkypel vo mne hnev. Pane Bože ľudia, to fakt nevidíte? Kde to žijeme? Ak by som odpadla, vlastne si to ani nikto nevšimne?
„Pomôžem vám?“, pýtam sa muža.
„Budem veľmi rád“, odpovedá.
Dám mu ruku pod rameno, prejdeme jednu cestu, druhú cestu. Snažím sa ho upozorňovať na rozkopaný, nerovný povrch.
Prichádzame na autobusovú zástavku. Pýtam sa ho, na aký spoj ide. Mám už čas, môžem počkať. Autobus ide o minútu. Lepšie by som v tej chvíli danú minútu nevyužila. Hovorím mu, že s ním počkám, že už vidím autobus za zákrutou. Vďačne sa usmeje. Na autobus ide minimálne 25 ľudí. Zase všetci slepí. Prosím pána, ktorý nastupuje dverami, ktorými prechádza aj nevidiaci, či bude taký láskavý a pomôže mu dnu. Pozerá na mňa, čo si to dovoľujem. Prosiť ho o pomoc. A tvári sa, že mi nerozumie a nechápe, čo od neho chcem.
Mladý muž za postaví hneď za dverami, pričom za sebou má miesto na sedenie pre nevidiacich. Tam už sedia iní.
Domov kráčam zmätená. Smutná. Sklamaná. Rozmýšľam, kto je tu vlastne nevidiaci a kto vidiaci.
Po príchode detí zo školy ich volám k sebe a pýtam sa ich, čo by robili v takejto situácii. A uvedomujem si, kam ako spoločnosť smejeme. No nevzdávam sa. Nemôžem sa vzdať. Ešte nie. Ešte mám deti, ktoré vidia. Zatiaľ vidia. A nechcem, aby oslepli.
Zdroj titulnej foto: www.pexels.com