Prinášame vám román na pokračovanie od Jany Bilej – romantický príbeh Lucie a Petra, ktorý sa stretnú v Prahe. Má ich stretnutie význam a bude mať ich priateľstvo pokračovanie? Prvú časť si môžete prečítať tu.

Záhadný zákazník z dnešného rána sa stále neukázal. O hodinu zatvárame. Lucia začínala byť napätá. Ako to potom s nimi bude? Majiteľ ich isto nepochváli, že požičali oblek človeku, ktorý sa už viac neobjavil. Len aby z toho nebol malér, pomyslela si. Do zatvorenia predajne ostáva ešte hodina. Snáď ešte príde. Veď vyzeral taký milý. Až na ten úvod. Ale zjavne bol pod stresom z pohovoru. Vymýšľala pre neho všetky možné ospravedlnenia, lebo si nechcela priznať, že už vôbec nepríde. Keby to prasklo, šéf ju iste vyhodí, aj vedúcu. Veď to bol drahý oblek. Nádej zomiera posledná.

Lucii zazvonil mobil. Vedúca na ňu pozerala so spýtavým pohľadom, lebo jej asi miliónkrát hovorila, aby si nechala mobil vzadu. Môže ho skontrolovať cez prestávku. Nechcela, aby jej zvonil pred zákazníkmi, čo dávalo zmysel. Ale Lucia ho dnes zabudla vyložiť. Prechádzala s mobilom dozadu a opatrne dvihla.

„Áno, Gabika, čo sa deje?“

„Aha, jasné. Zabudla som, že ti nemám volať, keď si v práci. Len som sa chcela opýtať, či by sme nešli dnes večer do Lucerny.“

A to bolo také súrne? preletelo Lucii hlavou. „Neviem, som dosť unavená a kým tu zavrieme, asi sa mi nebude chcieť ísť. Ale vy určite choďte.“

„No práve, nikto nechce ísť. Už som sa ich pýtala. Si moja posledná nádej. Lezie na mňa depka a potrebujem ju vytancovať.“

„Dobre, skúsim sa opýtať vedúcej, či ma pustí skôr domov. Je tu aj tak mŕtvo.“

„Super, držím palce, nech sa ti to podarí.“

„Ďakujem.“

Lucia pomaly prechádzala dopredu. Nerada niekoho o niečo pýtala. Ale teraz bude musieť. Je to ako strhnúť leukoplast, treba to urobiť rýchlo a bezbolestne.

„Chcela som vás poprosiť, či by som mohla odísť skôr.“

„Inokedy by som to nedovolila, ale dnes sem nikto nechodí. Tak dobre. Len dúfam, že sa z toho nestane pravidlo.“

„Určite nie, ďakujem pekne.“

Lucia sa ponáhľala do miestnosti pre personál, aby si rýchlo zobrala veci a mohla odísť. Kým si to šéfka nerozmyslí.

„Ahoj, tak ako? Stihla som to?“, spýtala sa Gabiky, keď prišla.

„Jasné, až som prekvapená, ako rýchlo si tu,“ pochválila ju Gabika. Svetlohnedé oči prezrádzali, že je smutná, to bolo vidieť hneď. Aj keď sa snažila, aby to nebolo vidno. Lebo keď mala dobrú náladu a smiala sa, vytvárali sa jej vejáriky okolo očí, ktorými vedela rozjasniť celú ich izbu. Bývali spolu na internáte pre vysokoškolákov, ktorý cez leto slúžil ako ubytovanie pre študentov z iných škôl, ktorý tu mali brigádu.

Gabika mala jemnú svetlú pokožku, miestami posiatu pehami a krátke medené vlasy jej nezbedne poletovali okolo tváre. Bola trochu nižšia ako Lucia, ale úplne pohodové dievča. Lucia ju mala veľmi rada a tráviť s ňou leto bolo super.

„Ponáhľala som sa, aby som mohla čím skôr odísť.“

Gabika, ktorá mala zjavne iné starosti si aj tak všimla nejaký sklesnutý tón, ktorým to Lucia povedala.

„Stalo sa niečo?“, spýtala sa Lucii.

„Dúfam že nie. Jednému zákazníkovi sme požičali oblek na pohovor, lebo úplne zmokol. Mal ho prísť vrátiť, ale kým som tam bola tak neprišiel. Keď to šéf zistí, vyhodí nás.“

„Určite nie, veď kto by mu tam potom robil?“

„Jasné, tak nám to strhne z výplaty!“ Lucia sa obvykle snažila mať nadhľad, ale teraz, ku koncu leta, sa jej nechcelo hľadať novú prácu. A aj keď sa tomu bránila, obavy vedúcej pohltili aj ju.

„Vidím, že nie som jediná, kto sa potrebuje zabaviť!“ spiklenecky na ňu žmurkla Gabika.

„A tebe je čo?“ nedalo Lucii, aby sa neopýtala. „Spomínala si nejakú depku!“

„Ále, to nestojí za reč. Len sa potrebujem zabaviť, trochu počuť hudbu a zatancovať si.“

„No von s tým, mňa neoklameš!“

„Viem,“ priznala napokon. „Leto je v plnom prúde a ja nikoho nemám.“

„A to je dôvod na depku? Veď sa teš, že ti nikto neorganizuje život,“ povedala jej Lucia.

„Možno by som aj chcela, aby mi ho niekto trochu zorganizoval.“

„To si myslíš teraz!“ ukončila debatu Lucia. „Poďme sa radšej obliecť nech môžeme ísť.“

Rozprávať sa o tom mohli aj do rána, a aj tak by na nič neprišli.

* * *

V Lucerne to vrelo, tak ako vždy. Bolo tu úplne plno, len pri hornom bare, si našli miesto na sedenie, aby videli dole na parket. Objednali si Cuba Libre a popíjali, kým nasávali atmosféru miesta. Hlasná hudba, ktorá prehluší vlastné myšlienky. Na rozhovor to našťastie veľmi nebolo, takže mohli nerušene popíjať.

„Ideme dole?“ zakričala Gabika na Luciu, aby ju počula. Drinky mali dopité, tak nebolo na čo čakať.

Keď prechádzali na parket úzkou chodbou Luciina ruka sa dotkla niekoho, kto išiel oproti. Obaja sa otočili a stretli sa im pohľady. Zdalo sa jej, že to bol ich zákazník z obchodu z dnešného rána, ale nebola si istá, lebo ho zahliadla len na chvíľu. Tak ako za ňou, aj za ním bol rad ľudí, a nedalo sa zastaviť, otočiť, ani nič iné robiť. Dav ich hnal každého inou stranou.

Na parkete pri hudbe Depeche Mode Enjoy the silence z nich všetko opadlo. U Lucie strach o prácu, a z Gabiky depka. Všetko bolo super. Hudba vibrovala celým Luciiným telom, keď sa vlnila do rytmu. Rozmýšľala však, či sa tam niekde predsa len neobjaví muž z rána, a sledovala ľudí na parkete. Aspoň by mu vytmavila, že neprišiel. Keď spomalili na kolo slaďákov, odišla preč z parketu, a oprela sa o stenu na kraji, kde bola tma. Gabika im išla po drinky, aby si trochu oddýchli.

Po chvíli k nej prišiel akýsi muž a požiadal ju o tanec. Ani nevedela prečo, ale podvedome kývla hlavou na znak súhlasu, chytil ju za ruku a ťahal ju na parket. Až potom si uvedomila, že to je ich mladý zákazník z rána.

„Prečo si neprišiel vrátiť oblek?“ v obchode mu vykala, zo slušnosti. Tu boli na diskotéke, tak už nemusela byť taká vľúdna.

„Prišiel, len už si tam nebola,“ pošepol jej do ucha. V tom si spomenula, že odišla pred zatvorením predajne.

„Aha, prepáč.“ Povedala mu na ospravedlnenie. A trochu si aj vydýchla, že je všetko v poriadku. Aj keď – kým jej to nepotvrdí vedúca, asi nebude úplne spokojná.

„A doniesol som ti aj kyticu, ako poďakovanie, že si mi tak dobre poradila, ale nebola si tam.“

„Odišla som skôr.“

„To je škoda.“

Ďalej už len tancovali. V obleku vyzeral super, ale aj v bielom tričku a rifliach mu to pristalo. Jemná vôňa jeho parfumu ešte podčiarkovala jeho sexepíl. Držal ju jemne ale zároveň pevne. Cítila sa pri ňom veľmi príjemne, až jej bolo podozrivé, že tak skoro.

Keď sa skončilo pomalé kolo, odviedol ju naspäť na stranu parketu, kde po ňu prišiel. Stála tam už namosúrená Gabika, ktorú tam nechtiac nechala samú. Mala už vypitú skoro polovicu svojho drinku.

„Prepáč, že som ťa tu nechala.“ Ospravedlňovala sa hneď. „Toto je…“

„Neviem ako sa voláš,“ otočila sa na neho s otázkou.

„Peter,“ povedal a chytil Gabike ruku a pobozkal ju na líca.

„Gabika.“ Hneď sa prestala hnevať. Asi mal v sebe nejaké zvláštne čaro, ktoré zmietlo jej zlú náladu.

„Dala by si mi prosím svoje číslo, aby som si ho nemusel chodiť drankať do obchodu?“ opýtal sa jej a pozeral na ňu svojím veľkými modrými očami. Mal svetlo hnedú pleť a tmavé vlasy, ktoré mal na krátko ostrihané.

„No keď to povieš takto, vedúca by sa asi zbláznila,“ žartovala Lucia.

„Náhodou, je to veľmi milá dáma.“ Zastával sa jej, lebo mu tak pomohla.

„Jasné,“ súhlasila. Nadiktovala mu svoje číslo.

„Ďakujem.“ Povedal, pobozkal ju na líca, zakýval Gabike a už ho nebolo. Zostali ešte chvíľu, a potom sa aj ony pobrali domov.

Autor: Jana Bilá