Román na pokračovanie – Návrat domov, 23. časť

0
Román na pokračovanie – Návrat domov, 23. časť
kava

Lucia bola na večeri so zaujímavým mužom, ale vysvitlo, že mu išlo skôr o obchod, ako o o to, že by s Luciou nadviazal nejaký vzťah. Preňu bolo aj tak dôležitejšie to, ako to dopadne s Petrom a jeho návratom k nej a k ich deťom.

Lucia pozatvárala všetky dvere a išla zavolať Petrovi. Prekvapivo zdvihol hneď po prvom zvonení.

„Ahoj, už som ťa zháňal.“ Povedal jej potichu.

„Viem, teraz mi to povedala Simona.“

„Musím ti povedať niečo, čo sa ti nebude páčiť. Takže ti to rovno poviem. Paľo sa nechce za žiadnu cenu vzdať firmy. Jediné, čo je ochotný urobiť, je, že mi dá veľmi slušnú sumu za môj podiel.“

Lucia chvíľu rozmýšľala. Nebolo to síce to, čo chcela počuť, ale bude sa s tým musieť nejako zmieriť. Teraz bolo hlavné, aby to zvládol Peter a dali sa znovu dokopy. Ako rodina.

„A čo si mu na to povedal?“

„Zatiaľ nič, povedal som, že sa musím porozprávať s tebou. Predsa si tej firme tiež venovala roky tvrdej práce.“

„To je síce pravda, ale možno je čas posunúť sa niekde inde. Cukráreň je na tom celkom dobre. Možno by si sa mal nechať vyplatiť, a nech sa o firmu stará sám.“ Vysypala to jedným dychom. Už sa jej celý Paľo prestával páčiť. Ako jedná s Petrom, a aj so Simonou. Tak nech si to vyskúša pre zmenu sám.

„Takže myslíš, že mu to mám predať? Celé tie roky, čo som tam strávil… Všetka moja práca, ktorú som tam urobil, to všetko bude nanič.“

„Myslím, že by si to mal predať. Ale nemyslím, že to vyjde na zmar. Veď si sa niečo naučil, a môžeš to aplikovať inde. A za tie roky si aj tak nikde nemohol ísť, lebo si bol stále v práci. Teraz budeš môcť konečne aj niekam ísť a niečo vidieť. Trochu sa odreagovať, hm?“

„To je síce pekné, ale čo budem robiť?“

„Neviem, asi si budeš musieť založiť novú firmu, alebo to niekde rozumne investovať.“ Povedala mu pomaly. „A keď ju predáš, možno budeš môcť prísť sem, a strávime konečne čas spolu. Aspoň si oddýchneš a prídeš na iné myšlienky. Deti dokončia ročník, a potom uvidíme. Môžeme sa vrátiť a začať odznova. Alebo ostaneme tu.“

„A čo by sme tam robili? Sami?“

„Nehovorím, že tu musíme ostať. Uvidíme, ako to pôjde. Máme viacero možností. Nikto nehovorí, že sa musíme rozhodnúť dnes. Ale medzi tým, že po tebe pôjdu za machinácie, alebo predajom firmy, máš snáď jasno, nie?“

„Ale áno, myslím, že tak to bude najlepšie. Aj najjednoduchšie. Veď som nemal poriadnu dovolenku už zopár rokov.“

„Práve. A deti budú šťastím bez seba, keď tu budeš. Veď do konca školy máme ešte dosť času, aby sme sa rozhodli čo ďalej. Môžeme spolu robiť v cukrárni. Nič sa neboj, nudiť sa určite nebudeš.“

„A nebudeš sa potom na mňa pozerať inak? Akože už nie som živiteľom rodiny?“

„Ale čo si, verím, že ty ešte niečo vymyslíš. Spoznala som tu jedného investora. Zoznámim ťa s ním. Možno by vedel o niečom vhodnom pre teba. Nič sa neboj. Spolu to zvládneme. Tým som si úplne istá.“

„Verím ti. Aj nám, viem že to zvládneme. Toto nás len posilní. Ale čo bude so Simonou?“

„To netuším. Má sa porozprávať s Paľom.“

„Musíme veriť, že aj oni to nejako vyriešia.“

„Určite. Ja sa hlavne teším na teba.“

„To ja tiež.“ Zapriali si dobrú noc a ukončili hovor. Dnešný deň nakoniec nebol taký zlý. Možno sa nakoniec všetko na dobré obráti.

* * *

Lucia ráno vstala a počula zdola tlmené hlasy. Zišla dole, a v kuchyni boli deti. Sami chystali raňajky.

„Dobré ránko, čo to tu máme za šikovníkov?“

Obaja sa začali smiať. „Chceli sme ťa prekvapiť, mami,“ povedala Emka.

„Ako dopadlo včerajšie stretnutie?“ pýtal sa Peťo.

„Stretnutie dopadlo dobre, možno časom predám nejaký podiel z cukrárne. Ale to ešte uvidíme. Musím sa dohodnúť s ockom. A vy ste boli akí? Dúfam, že ste počúvali tetu Simonu.“

„Jasné, že sme počúvali. Veď my sme predsa dobré deti.“ Vysvetľovala hneď Emka a rozhadzovala pri tom rukami.

„Ale neviem, čo sa deje, lebo od rána s niekým telefonuje.“

„Neboj sa, Peťo, to zistíme.“ Upokojovala ho Lucia.

„Ale keď ste všetko tak pekne nachystali, poďme sa radšej najesť.“ Zahlásila a išli si sadnúť k stolu.

Na stole už bolo pripravené pečivo. Tiež šunka, saláma a umytá zelenina. Sú to ale šikovné deti, nevedela, čo by si bez nich počala. Trápilo ju akurát, čo je so Simonou. Iste telefonuje s Paľom, a keď je to dlhý rozhovor, určite to nebude nič príjemné.

Nakoniec Simona zišla po schodoch. Bola bledá ako stena a nevyzerala veľmi dobre. Vlasy mala strapaté, oči červené od plaču a čierne kruhy pod očami. Asi toho veľa nenaspala. Keď Simona zbadala, že deti sú už dole, trochu sa rozveselila.

„Ahoj decká, tak ako sa dnes máte?“

„My dobre, ale ty nevyzeráš práve najlepšie.“ Povedal nie veľmi milo, ale úprimne Peťo. Svojho otca proste nezaprie.

„Ďakujem ti za pochvalu,“ podpichla ho hneď. „Veľmi som sa nevyspala.“

„Deti nám nachystali raňajky. Poď sa najesť, nech naberieš energiu a prídeš na iné myšlienky,“ povzbudzovala ju Lucia.

„Ó, vy ste ale šikovní,“ pochválila ich tiež.

„To je predsa jasné, veď už nie sme malé deti. Včera si sa starala ty o nás, dnes sa my postaráme o teba.“ Vysvetľovala jej to múdro a dôležito Emka.

Nakoniec sa dala presvedčiť a sadla si k stolu. Lucia sa deťom poďakovala za raňajky a poslala ich do izieb hrať sa. Aby sa mohli porozprávať.

„Tak čo sa stalo? Spusť.“ Vyzývala Simonu.

„Ten chrapúň chce tú štetku. O mne ani o dieťati nechce ani počuť.“ Snažila sa, ale premohlo ju to a rozplakala sa.

„Ja už ničomu nerozumiem. Veď dieťa chcel.“

„Áno, ale niekoľko rokov dozadu. Teraz čaká dieťa aj s ňou. Tak keď ju tak chce, nech si ju teda nechá.“

„A čo budeš robiť ty?“

„Neviem, budem sa musieť postaviť na vlastné nohy. Sama a bez neho.“

„Jasné, dúfam, že vieš, že na mňa sa môžeš hocikedy obrátiť. Aj na Peťa. Radi ti so všetkým pomôžeme.“

„Ďakujem, neviem čo by som bez teba robila.“

„Ani ja bez teba.“ A silno Simonu objala. Presne vedela, čo prežíva, lebo sa nedávno cítila tak isto. Ale tiež vedela, že sa z toho bude musieť dostať sama. Aby sa s tým zmierila a odpustila sebe, aj jemu to ešte nejaký čas potrvá. Len dúfala, že to bude čím skôr, aby sa dieťatko narodilo vyrovnanej a šťastnej žene. Akou predtým bola. A verila, že takou bude zas.

„Ja mám tiež novinky. Peter predá firmu a príde sem. Paľo ho má vyplatiť.“

„To sú dobré správy. Aspoň budete spolu,“ potešila sa úprimne Simona.

„Veď práve, firme už venoval dosť rokov a je čas posunúť sa inde. Deti sa snažili, ale viem, že im veľmi chýbal. Aspoň ho budú mať tu. A keď Paľo tak chce firmu, tak nech si ju má.“

„Aspoň bude mať šancu ukázať, čo dokáže. A mať všetko, čo kedy chcel, aj firmu aj dieťa.“

„Uvidíme, ako dlho mu to takto vydrží.“ Zakončila Lucia. Sama vedela, koľko ústupkov museli urobiť oni, aby firma fungovala. A tiež pri deťoch. Nebolo to vôbec také jednoduché. „Aby si prišla na iné myšlienky, môžeme ísť do kina, hm? Deťom som to sľúbila a možno ti dobre padne trochu iný program. Čo na to hovoríš?“

„Dobre, potrebujem trochu rozptýliť,“ súhlasila nakoniec Simona.

„Výborne. Veľmi sa teším. Pôjdeme tam hneď po obede. A na obed si skočíme do Apple Bee`s.“

5. kapitola

O niekoľko týždňov neskôr

Lucia stála na letisku spolu s deťmi a vyzerali Petra. Jeho let mal síce meškanie, ale aj tak by tu už mal byť. Každú chvíľu malo jeho lietadlo pristáť. Nevedela sa ho dočkať. A deti tiež nie. Od rána boli celé rozrušené a včera ani nechceli ísť spať. Tak sa na neho tešili.

„Mami, kedy už očko príde?“ pýtala sa jej Emka nedočkavo.

„Za chvíľočku je tu. Neboj sa. Jeho lietadlo už pristálo, asi len ide cez kontrolu a berie si kufre,“ vysvetľovala jej Lucia. Ale sama bola možno ešte viac nedočkavá ako deti, len na sebe nedala nič poznať.

letisko
Foto: pixabay.com

O chvíľu sa otvorili posuvné dvere a z nich vyšiel Peter. Vyzeral ešte lepšie, ako si ho pamätala, síce trochu zostarol, ale len mu to pridávalo na mužnosti a charizme. To, čo na ňom vždy obdivovala, mu ostalo. Keď si ich všimol, tak sa doslova rozbehol k nim, pustil kufre a začal ich tak stískať, že skoro nemohli dýchať. Taký bol rád, že ich vidí. Keď ich konečne pustil, povedal.

„Už som sa vás nevedel dočkať. Zdalo sa mi, že ten let trvá večnosť.“

„Aj nám,“ povedala mu cez slzy šťastia a dojatia Lucia. A pobozkala ho tak vášnivo, že bola sama prekvapená, kde sa to v nej berie. Ale už jej neskutočne chýbal.

„Poďme domov.“ Povedal Peter a objal ju okolo pása. Deti okolo nich šťastne pobehovali, kým oni ťahali kufre cez letiskovú halu, stále v objatí.

Doma ich už čakala Simona. Za ten čas  jej už mierne podrástlo bruško, ale stále sa cítila veľmi dobre. Lucii sa zdalo, že je aj viac vyrovnaná a zmierila sa s tým, že bude na dieťa sama. Verila však, že si ešte niekoho nájde. A Lucia ju v tom utvrdzovala. Lebo dvaja sú dvaja, nie jeden.

„Ahoj Peter,“ zvolala hneď od dverí, len čo pred domom vystúpili z auta. Na tvári jej hral široký úsmev. Bola naozaj rada, že ho vidí. Aspoň jedna rodina sa skompletizovala. Pomyslela si Simona.

„Ahoj Simi, vyzeráš super. Materstvo ti veľmi pristane.“ Povedal Peter a išiel sa s ňou privítať. Ani nevedel, ako mu vlastne všetci chýbali, kým sa s nimi znovu nestretol. Teraz nechápal, ako mohol tak dlho odkladať príchod sem. Konečne sa mu zdalo, že do seba všetko zapadá. Cítil sa znovu úplný, akoby sa mu do žíl vliala úplne nová sila. Teraz vedel, že jeho nápad na nové podnikanie nie je ďaleko. Priam ho cítil vo vzduchu. S Luciou a deťmi znovu všetko zvládnu. Obzeral sa po okolí a začínal sa tu cítiť ako doma.

„No poďme už dnu, všetci.“ Povedala nástojčivo, ale milo Lucia. Chcela si konečne len tak sadnúť spolu v obývačke s vlastným mužom. Po takom dlhom odlúčení jej to pripadalo ako sen. Pozerala na Petra aj na deti, a Simonu. Cítila sa ako v raji. So svojím životom bola spokojná, ale cítila že jej niečo chýba. Bol to on, Peter. Len jej. Nevedela sa na neho vynadívať. Zdalo sa jej, ako by ho videla zrazu úplne inými očami. Takmer ako prvý raz.

Sadli si k stolu a začali jesť večeru, ktorú nachystala Simona. Prichystala rezne so zemiakovým šalátom, zeleninový šalát, aj kuracie krídelká so sladko-kyslou omáčkou. Všetko vyzeralo tak chutne, že Lucia sama nevedela, čím začať.

„Ó, ty si ale riadna gazdinka,“ pochválila Simonu, keď si konečne posadali všetci k stolu. Deti ešte poslala umyť si ruky.

„Naozaj, všetko vyzerá skvelo. Takže také hody ste si tu vy robili, zatiaľ čo ja som mal jedlo z konzervy, čo?“ podpichoval Peter.

„Neboj sa tati, už ťa nikdy nenecháme samého, bolo nám za tebou veľmi smutno,“ povedala mu úprimne Emka.

„Aj mne si veľmi chýbal,“ pridal sa k nej Peťo. „Dúfam, že už nás nikdy nenecháš odísť.“

„Neboj sa, nikdy viac sa už nerozdelíme. Mysleli sme si, že to zvládneme, ale stálo nás to viac, ako sme čakali. Dobré je, že sme opäť spolu.“ Povedal a jedol rezeň, ako keby ho nikdy predtým nejedol. „Sú fakt výborné,“ nešetril chválou.

„To som rada, len jedzte,“ povedala Simona.

„Presne tak, už nikdy sa nerozdelíme.“ Pridala sa Lucia. „Teda asi až do času, kedy budete chcieť sami odísť z domu,“ povedala a pozrela na deti.

„Mami, ja ťa nikdy neopustím,“ povedala jej Emka a silno ju stisla.

„To rada počujem, moja malá. Len som zvedavá, dokedy to bude platiť. Jedného krásneho dňa prídeš a povieš, že si si našla frajera a odchádzaš s ním.“

„Do toho času je snáď ešte ďaleko,“ zapojil sa do debaty Peter. Zjavne sa mu predstava, že jeho malá Emka odchádza s nejakým priateľom, nepáčila.

Po večeri si všetci sadli pred televízor a pustili si komédiu. Tak, aby sa zabavili aj deti aj dospelí. Bolo príjemné byť len tak spolu, a pozerať telku. Taká úplne bežná a obyčajná vec, ale jej to pripadalo ako zázrak.

„Zajtra pôjdeme do obchodu. Aby si ho konečne videl na vlastné oči. Dúfam, že sa ti bude páčiť.“ Pošepla mu Lucia.

„Určite bude. Keď si ho robila ty,“ povedal Peter a objal ju okolo pliec.

„A dohodla som nám aj stretnutie s Dylanom. Tým investorom, čo mal záujem o podiel na cukrárni.“

„Vidím, že si sa fakt snažila. Všetko je dokonalé. Nechápem, ako som to mohol bez vás tak dlho vydržať.“ Pošepol jej do ucha a nežne ju pobozkal na krk. Tak, že jej z toho naskočili až zimomriavky.

„Veľmi si mi chýbal!“ Povedala mu a pohladila ho po stehne.

Keď sa skončil film, išiel Peter deti uložiť. Veľmi sa dožadovali, aby s nimi išiel práve on. Úplne im rozumela. Takže im sľúbil aj rozprávku. Nakoniec z toho boli tri, ale bola rada, že si to užíval aj on. Sama si nevedela predstaviť, že by bola tak dlho bez nich. A on to zvládol, tiež ktovie ako.

Simona si išla ľahnúť, určite preto, aby mali súkromie oni dvaja. Lebo tak skoro nikdy spať nechodila.

Keď sa Peter vrátil od detí, už ho čakala Lucia v obývačke. Zapálila krb, kým prišiel, tak už sa drevo pekne rozhorelo. Naliala im obom pohár vína. Pozeral na to a nevedel čo povedať.

„Krásne si to pripravila, čo oslavujeme?“ povedal nakoniec.

„Oslavujeme tvoj návrat k nám. Bez teba to proste nebolo ono.“ Vysvetlila mu jednoducho a ukázala na miesto na gauči, vedľa seba aby si sadol. Natiahla sa pre poháre s vínom a jeden mu podala.

„Na zdravie celej našej rodinky aj priateľov a na nás, aby sme boli vždy takí šťastní ako dnes,“ povedala Lucia.

„Na nás, som veľmi rád že ťa mám, už nikdy sa nerozdelíme, nech sa deje čo chce.“

„Súhlasím.“ Povedala so smiechom a pripili si. Ešte ani nestačila položiť pohár s vínom na stôl, už ju Peter zobral do náručia a vybral sa hore po schodoch.

„Nemôžem sa ťa už dočkať, potrebujem ťa.“ Šepkal jej nedočkavo do ucha zatiaľ čo bral schody jeden za druhým a ponáhľal sa do spálne. Opatrne ju položil na posteľ, ako keby bola zo skla a bál sa, aby sa nerozbila. A začal ju bozkávať. Od hlavy až po päty pričom ju stále vyzliekal. Ona tam ležala nahá, zatiaľ čo on bol ešte stále oblečený. Pomohla mu z oblečenia a nedočkavo, plná túžby ho teraz rozmaznávala ona. Prechádzala každý centimeter.

„Veľmi si mi chýbal, dúfam, že mi to teraz vynahradíš.“ Povedala a pritúlila sa k nemu. Bolo to rýchle, horúce a vášnivé tak, že ich to oboch odrovnalo.

„Milujem ťa,“ pošepkal jej do ucha.

„Aj ja teba,“ povedala mu. A ani nevedela, ako, a zaspali spolu v objatí.

Foto: pixabay.com

* * *

„Poďme, poďme, lebo prídeme neskoro.“ Ako za starých čias, pomyslela si Lucia. Bol pondelok ráno a hnala deti do auta, aby ich odviezla do školy. Peter už bol nachystaný a pomáhal deťom. Tu treba zapnúť bundu, pomôcť s taškou. Ešte že tu je.

„Máte všetko? Desiatu, učebnice, a tak?“ kontrolovala Lucia.

„Samozrejme, mami. Čo si o nás myslíš, veď už nie sme malé deti,“ vysvetľoval jej dôležito Peťo.

„Je mi to jasné, len pre kontrolu.“ Povedala a usmiala sa na nich. Predtým si to nikdy nevšimla, ale teraz sa jej zdalo, že deti až žiaria, odkedy je tu Peter. A aj dovtedy boli snaživé, a šikovné, ale teraz sa snažili ešte viac. Všetko chceli spraviť tip-top. Možno preto, aby s nimi ostal. Je to zvláštne, lebo si myslela, že sa im tu páči.

A asi aj páčilo, ale Peter im chýbal viac, ako si chcela pripustiť. Jedno šťastie, že sa všetko na dobré obrátilo a že je tu. S nimi. Že sú konečne zase všetci spolu. Aj so Simonou. Verila, že aj jej sa podarí nájsť svoje šťastie, či už s Paľom, alebo bez neho. Nie len, že si to zaslúži, ale to aj potrebuje, nevyhnutne. Tak ako asi každý, aby mohol viesť naplnený život.

Filozofovala si sama pre seba a ani si nevšimla, už boli pri škole. Deti vystúpili, rozlúčili sa s nimi a išli dnu. Oni sa vybrali do jej obchodu. Nevedela sa dočkať, ako Petrovi všetko poukazuje. Hlavne bolo zvedavá, čo jej na to povie.

„Dúfam, že sa ti bude páčiť. Veľmi som sa snažila, aby bolo všetko urobené dobre. Teda najlepšie, ako sa dá, ako viem.“

„Nič sa neboj“ chlácholil ju Peter. „Poznám ťa, viem že si dáš záležať na každom detaile. Keď nájdem ešte niečo, čo sa dá vylepšiť, tak ti to poviem.“

„Super, ale nie tak, aby som sa cítila ako úplný hlupák, jasné?“

„Jasné.“ Povedal a pohladil ju po ruke. Nevedela ako to robí, ale niekedy jej vedel, samozrejme že v dobrom, povedať také veci že sa fakt cítila ako úplný hlupák. Teraz si pripadala ako na skúške, či prejde, alebo nie. Teda ani nie ona, ale jej obchod. Robila ho sama, možno má nejaké nedostatky, ale snažila sa ako vedela najlepšie.

„Tak a sme tu.“ Pochybnosti, ktoré ju mučili po ceste ju opustili a vystriedalo ich vzrušenie z podelenia sa o svoj poklad. „Pripravený?“

„Veď už idem, normálne ma ťaháš,“ s úsmevom ju podpichoval Peter.

„To bude asi tým, že sa neviem dočkať, čo mi povieš.“ Povedala Lucia celá vysmiata.

Vošli do obchodu, dnu bola práve Megan, Jessica aj Lucas. Tak ich všetkých zoznámila so svojím mužom.

„Tak vy ste ten záhadný manžel? Veľa sme o vás počuli,“ povedala milo Megan.

„Dúfam, že len samé dobré veci.“

„Ale samozrejme,“ prikyvovala Megan a široko sa usmievala. Ostatní boli zdržanlivejší. Predsa len bol pre nich cudzí. Ale stále boli veľmi milí. Ukázala mu celý obchod, prezreli si výklady, a potom ho zobrala aj dozadu, do kuchyne.

„Tak, a tu sa to všetko chystá. Tu som robila aj prvú tortu, len tak, z dlhej chvíle. Ktorá sa potom hneď predala.“ Povedala s hrdosťou Lucia. Mala byť na čo pyšná, veď to dokázala celkom sama. Ale čakala na Petrovu reakciu. Keď si všetko prezrel, tak začal.

„Vyzerá to tu fakt nádherne! Som na teba veľmi hrdý. Sám by som to lepšie nedokázal.“

„Ďakujem,“ povedala mu a pobozkala ho.

Vtom dnu nakukla Megan. „Prepáčte, že vyrušujem, ale je tu pán Dylan.“

„To je úžasné, ako na zavolanie.“ Povedala a už aj Petra ťahala vonku z kuchyne. Naozaj si to nemohol lepšie načasovať. Aj tak ich chcela zoznámiť, takto sa to len trochu urýchlilo.

„Dylan, toto je môj manžel Peter. Peter, toto je náš známy Dylan.“

„Rád vás poznávam,“ povedal Dylan Petrovi.

„Aj ja vás. Veľa som už o vás počul.“

„To som rád. Počul som, že vediete vlastnú firmu,“ povedal Dylan, aby ho pochválil.

„Viedol som. Svoj podiel som nedávno predal. Možno by sme sa mohli stretnúť a prejsť si nejaké investičné možnosti,“ chytil sa šance Peter. Veď o Dylanovi počul, že je investor, možno mu bude vedieť poradiť do čoho investovať.

„Veľmi rád, bude mi potešením. Hráte golf?“ opýtal sa nezáväzne Dylan.

„Ale áno, a veľmi rád. Aj keď je pravda, že nie som žiadny profesionálny hráč.“

„To vôbec nevadí,“ usmial sa na nich Dylan. „Tak zajtra na ihrisku, povedzme o desiatej?“

„Výborne, to som rada že ste sa tak rýchlo dohodli,“ zapojila sa do debaty Lucia. Takí boli pohrúžení do dohadovania, že sa ani nedostala k slovu.

Rozlúčili sa s Dylanom, a ešte chvíľu zostali v obchode. Megan jej poreferovala, čo všetko sa stalo, aj čo potrebujú na ďalší týždeň.

„Možno by som mohla skúsiť aj niečo nové. Veď o mesiac sú Vianoce, niečo s vianočným motívom by sa mohlo hodiť.“

„To je výborný nápad,“ pridala sa Megan. Tak sa dohodli, že na tom cez týždeň popracujú a odišli z obchodu, prejsť sa trochu po nákupnom centre.

žiadne príspevky na zobrazenie